Major pechoty v zálohe JUDr. Igor Michal DAXNER
Narodil sa 26. 9. 1893 v Tisovci. Ľudovú školu navštevoval v Tisovci. V r. 1904 – 1912 študoval na Vyššej reálke v Uherskom Brodě. V štúdiách pokračoval na obchodno-dopravnom abiturientskom kurze pri Obchodnej akadémii v Prahe – Karlíne (1913 – 1914). Pred 1. svetovou vojnou bol bankovým úradníkom.
V auguste 1914 sa ako jednoročný dobrovoľník prezentoval v 29. poľnom jágerskom prápore v Lučenci. 28. 9. 1914 sa stal tlmočníkom pri 9. ríšsko-nemeckej armáde. 21. 11. 1914 bol v Poznani zatknutý, pre údajné podozrenie zo stykov s Rusmi. V Českom Těšíne postavený pred poľný súd, ktorý ho oslobodil. Odtiaľ sa vrátil k svojmu kmeňovému telesu do Lučenca, kde aj ukončil dôstojnícku školu. 1. 3. 1915 bol povýšený na desiatnika; 1. 5. 1915 menovaný za kadeta a odoslaný do dôstojníckeho guľometného kurzu v Brucku nad Leithou. V júli 1915 bol vo funkcii vel. čaty 29. poľného jágerského práporu odvelený na ruský front. 13. 9. pri Dunajeve na rieke Ykve prešiel dobrovoľne do ruského zajatia. V októbri 1915 sa spolu s bratrancom Dr. Vladimírom Daxnerom obrátil na redakciu časopisu „Čechoslovák“ v Petrohrade s prihláškou do Čes. družiny, ktorá bola postúpená Zväzu čs. spolkov na Rusi. Dostal právo na voľný pohyb na území Voronežskej gubernie, no jeho prihláška, napriek viacerým urgenciám, nebola vybavená kladne. V máji 1917 odcestoval do Kyjeva, kde dobrovoľne vstúpil do čs. légií v Rusku. 7. 6. bol zaradený do 1. záložného práporu „Pražského“ a súčasne vyslaný, ako prvý slov. emisár, na nábor dobrovoľníkov z radov českých a slovenských zajatcov. 8. 6. 1917 v hodnosti práporčíka prevedený do 7. čs. streleckého pluku „Tatranského“, kde bol 8. 8. ustanovený za mladšieho dôstojníka 7. roty. V 7. čs. streleckom pluku slúžil do júla 1919 a postupne vystriedal funkcie pobočníka veliteľa III. práporu, pobočníka veliteľa pluku a mladšieho dôstojníka 11. roty. Od júna do augusta 1918 sa ako pobočník veliteľa východného detachamentu 7. čs. streleckého pluku zúčastnil bojov proti sovietskym boľševikom na Sibíri. V júli 1919 bol prevedený do 12. čs. streleckého pluku „Generála M. R. Štefánika“ a ustanovený za mladšieho dôstojníka 3. guľometnej roty, s ktorou sa zúčastnil ochrannej služby na sibírskej magistrále. 19. 7. 1919 bol povýšený na ppor. (s účinnosťou od 17. 1. 1919) a 19. 10. 1919 na por. (s účinnosťou od 1. 5. 1919). Od decembra 1919 do apríla 1920 veliteľ obrneného vlaku „Spasitel“. V máji 1920 bol odoslaný do vlasti, kam sa vrátil koncom augusta 1920.
Do hodnosti nadporučíka menovaný 28. 8. a 1. 10. 1920 preložený do zálohy. Vrátil sa do rodného Tisovca a zapojil sa do verejného a neskôr aj politického života. Prívrženec agrárnej strany. Ako dôstojník v zálohe čs. brannej moci absolvoval v roku 1923 cvičenie v zbrani v pešom pluku 25 v Lučenci, s predurčením na funkciu veliteľa čaty guľometnej roty a roku 1925 cvičenie v zbrani v hraničiarskom prápore 9 v Rimavskej Sobote, s predurčením na funkciu veliteľa čaty. 1. 1. 1924 bol povýšený na kapitána v zálohe. Koncom decembra 1933 bol preložený do II. zálohy a k 1. 1. 1934 povýšený na štábneho kapitána v zálohe.
Nebol dôstojníkom slovenskej armády. Po vzniku Slovenského štátu sa zapojil do ilegálneho odbojového hnutia. Od mája do augusta 1943 bol za protištátnu činnosť zatknutý a vyšetrovaný ÚŠB vo väznici Krajského súdu v Bratislave. Po prepustení bol vykázaný do Tisovca, kde sa neskôr v súvislosti so zatknutím jeho brata Cyrila v apríli 1944 musel skrývať v okolitých horách. Dňa 10. 5. 1944 naňho vydala ÚŠB zatykač. Až do začiatku Povstania žil v ilegalite a aktívne pokračoval v organizovaní odbojovej činnosti v okolí Tisovca, Klenovca a Kokavy nad Rimavicou.
Po vyhlásení SNP bol v hodnosti majora pechoty v zálohe ustanovený za vedúceho politicko-propagačného oddelenia Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. Od roku 1944 bol členom KSČ. Po ústupe povstalcov do hôr pôsobil od decembra 1944 vo funkcii spravodajského dôstojníka 4. partizánskeho pluku. Od 5. 2. do 6. 4. 1945 bol náčelníkom rozviedky 4. partizánskej brigády zabezpečujúcej spravodajskú službu pre 4. ukrajinský front. Od apríla 1945 do konca vojny bol príslušníkom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR.
Po oslobodení sa v Košiciach zúčastnil na kodifikácii slovenských retribučných zákonov. Pracoval aj ako člen prípravného výboru Zväzu slovenských partizánov. Od 16. 5 1945 do 31. 12. 1947 predseda Národného súdu v Bratislave. V procesoch, ktoré viedol proti exponentom Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945, sa podvoľoval politickým tlakom. Pred februárovým prevratom 1948 a počas neho bol predsedom Koordinačného výboru odbojových zväzov a členom Predsedníctva Slovenského akčného výboru Národného frontu. V rokoch 1948 – 1953 pôsobil v Prahe vo funkcii predsedu Najvyššieho súdu ČSR. V roku 1953 odišiel do dôchodku. Od roku 1954 externe pracoval v Ústave štátu a práva SAV v Bratislave. Zomrel 18. 4. 1960 v Bratislave.
Text: plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD., VHÚ
Foto: VHÚ–VHA Bratislava
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 47. ISBN 978-80-89523-20-7.
V auguste 1914 sa ako jednoročný dobrovoľník prezentoval v 29. poľnom jágerskom prápore v Lučenci. 28. 9. 1914 sa stal tlmočníkom pri 9. ríšsko-nemeckej armáde. 21. 11. 1914 bol v Poznani zatknutý, pre údajné podozrenie zo stykov s Rusmi. V Českom Těšíne postavený pred poľný súd, ktorý ho oslobodil. Odtiaľ sa vrátil k svojmu kmeňovému telesu do Lučenca, kde aj ukončil dôstojnícku školu. 1. 3. 1915 bol povýšený na desiatnika; 1. 5. 1915 menovaný za kadeta a odoslaný do dôstojníckeho guľometného kurzu v Brucku nad Leithou. V júli 1915 bol vo funkcii vel. čaty 29. poľného jágerského práporu odvelený na ruský front. 13. 9. pri Dunajeve na rieke Ykve prešiel dobrovoľne do ruského zajatia. V októbri 1915 sa spolu s bratrancom Dr. Vladimírom Daxnerom obrátil na redakciu časopisu „Čechoslovák“ v Petrohrade s prihláškou do Čes. družiny, ktorá bola postúpená Zväzu čs. spolkov na Rusi. Dostal právo na voľný pohyb na území Voronežskej gubernie, no jeho prihláška, napriek viacerým urgenciám, nebola vybavená kladne. V máji 1917 odcestoval do Kyjeva, kde dobrovoľne vstúpil do čs. légií v Rusku. 7. 6. bol zaradený do 1. záložného práporu „Pražského“ a súčasne vyslaný, ako prvý slov. emisár, na nábor dobrovoľníkov z radov českých a slovenských zajatcov. 8. 6. 1917 v hodnosti práporčíka prevedený do 7. čs. streleckého pluku „Tatranského“, kde bol 8. 8. ustanovený za mladšieho dôstojníka 7. roty. V 7. čs. streleckom pluku slúžil do júla 1919 a postupne vystriedal funkcie pobočníka veliteľa III. práporu, pobočníka veliteľa pluku a mladšieho dôstojníka 11. roty. Od júna do augusta 1918 sa ako pobočník veliteľa východného detachamentu 7. čs. streleckého pluku zúčastnil bojov proti sovietskym boľševikom na Sibíri. V júli 1919 bol prevedený do 12. čs. streleckého pluku „Generála M. R. Štefánika“ a ustanovený za mladšieho dôstojníka 3. guľometnej roty, s ktorou sa zúčastnil ochrannej služby na sibírskej magistrále. 19. 7. 1919 bol povýšený na ppor. (s účinnosťou od 17. 1. 1919) a 19. 10. 1919 na por. (s účinnosťou od 1. 5. 1919). Od decembra 1919 do apríla 1920 veliteľ obrneného vlaku „Spasitel“. V máji 1920 bol odoslaný do vlasti, kam sa vrátil koncom augusta 1920.
Do hodnosti nadporučíka menovaný 28. 8. a 1. 10. 1920 preložený do zálohy. Vrátil sa do rodného Tisovca a zapojil sa do verejného a neskôr aj politického života. Prívrženec agrárnej strany. Ako dôstojník v zálohe čs. brannej moci absolvoval v roku 1923 cvičenie v zbrani v pešom pluku 25 v Lučenci, s predurčením na funkciu veliteľa čaty guľometnej roty a roku 1925 cvičenie v zbrani v hraničiarskom prápore 9 v Rimavskej Sobote, s predurčením na funkciu veliteľa čaty. 1. 1. 1924 bol povýšený na kapitána v zálohe. Koncom decembra 1933 bol preložený do II. zálohy a k 1. 1. 1934 povýšený na štábneho kapitána v zálohe.
Nebol dôstojníkom slovenskej armády. Po vzniku Slovenského štátu sa zapojil do ilegálneho odbojového hnutia. Od mája do augusta 1943 bol za protištátnu činnosť zatknutý a vyšetrovaný ÚŠB vo väznici Krajského súdu v Bratislave. Po prepustení bol vykázaný do Tisovca, kde sa neskôr v súvislosti so zatknutím jeho brata Cyrila v apríli 1944 musel skrývať v okolitých horách. Dňa 10. 5. 1944 naňho vydala ÚŠB zatykač. Až do začiatku Povstania žil v ilegalite a aktívne pokračoval v organizovaní odbojovej činnosti v okolí Tisovca, Klenovca a Kokavy nad Rimavicou.
Po vyhlásení SNP bol v hodnosti majora pechoty v zálohe ustanovený za vedúceho politicko-propagačného oddelenia Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. Od roku 1944 bol členom KSČ. Po ústupe povstalcov do hôr pôsobil od decembra 1944 vo funkcii spravodajského dôstojníka 4. partizánskeho pluku. Od 5. 2. do 6. 4. 1945 bol náčelníkom rozviedky 4. partizánskej brigády zabezpečujúcej spravodajskú službu pre 4. ukrajinský front. Od apríla 1945 do konca vojny bol príslušníkom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR.
Po oslobodení sa v Košiciach zúčastnil na kodifikácii slovenských retribučných zákonov. Pracoval aj ako člen prípravného výboru Zväzu slovenských partizánov. Od 16. 5 1945 do 31. 12. 1947 predseda Národného súdu v Bratislave. V procesoch, ktoré viedol proti exponentom Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945, sa podvoľoval politickým tlakom. Pred februárovým prevratom 1948 a počas neho bol predsedom Koordinačného výboru odbojových zväzov a členom Predsedníctva Slovenského akčného výboru Národného frontu. V rokoch 1948 – 1953 pôsobil v Prahe vo funkcii predsedu Najvyššieho súdu ČSR. V roku 1953 odišiel do dôchodku. Od roku 1954 externe pracoval v Ústave štátu a práva SAV v Bratislave. Zomrel 18. 4. 1960 v Bratislave.
Text: plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD., VHÚ
Foto: VHÚ–VHA Bratislava
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 47. ISBN 978-80-89523-20-7.
