Preskočiť na hlavný obsah Preskočiť na bočnú lištu

Boje o Slovensko s maďarskou boľševickou Červenou armádou, apríl – júl 1919

Aktualizované:
Stráž čs.  legionárov z Talianska na moste cez Dunaj v Bratislave vo februári 1919
Miloslav ČAPLOVIČ (VHÚ Bratislava)
 
Po úspešnom ukončení obsadzovania Slovenska jednotkami čs. domáceho a  čs. zahraničného (legionárskeho) vojska  na prelome rokov 1918 – 1919, prichádzalo na Slovensko z českých krajín štátne úradníctvo a četníctvo. Na území Slovenska sa postupne vytvárali čs. administratívne a správne orgány. Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska sa mohlo 4. februára 1919 presídliť zo Žiliny do Bratislavy, ktorá sa stala správnym centrom Slovenska.   

Najväčšie bojové akcie čs. ozbrojených síl sa v prvej polovici roka 1919 odohrali na Slovensku. Dňa 16. februára 1919 určila Najvyššia vojenská rada na mierovej konferencii v Paríži druhú demarkačnú čiaru medzi Slovenskom a Maďarskom, ktorá sa posunula južne na územie dnešného Maďarska. Od ústia rieky Ipeľ cez najvyššie body Novohradskej vysočiny, Matru a Bukové vrchy na juh od Miškovca, cez Sárospatak (Blatný Potok), Zemplénagárd, kolmou čiarou na Perečín a  rieku Uh. Vychádzalo sa pritom z geopolitických a vojensko-strategických požiadaviek čs. delegácie na rozhraničenie Slovenska s Maďarskom. Keď francúzsky plukovník Fernand Vix oboznámil maďarskú vládu 20. marca 1919 s týmto rozhodnutím, koncepcia udržania integrity Uhorska sa definitívne zrútila. Maďarský prezident Mihály Károlyi abdikoval a vzápätí bola vyhlásená Maďarská republika rád na čele s komunistickou vládou Bélu Kuna, ktorá sa programovo orientovala na revolučnú vojnu, v očakávaní pomoci zo strany sovietskeho Ruska i proletariátu susedných štátov. Začala budovať novú Červenú armádu  a jednoznačne odmietla prijať Vixovu nótu. V dôsledku toho rumunská armáda začala 16. apríla 1919 nečakane postupovať k Tise. Velenie čs. vojska v tom čase ešte nemalo dokončené všetky prípravy a samotný postup na druhú demarkačnú čiaru sa nepodarilo koordinovať s postupom Rumunov. Čs. vojsko sa pohlo až koncom apríla 1919, demarkačnú líniu sa mu však nepodarilo obsadiť, lebo mobilizáciou posilnená a dobre vyzbrojená 100-tisícová maďarská Červená armáda prešla 21. mája do protiútoku. Vytlačila  čs. jednotky od Salgótarjánu i Miškovca a postupovala na sever. Po takmer mesačnom ozbrojenom strete s maďarskou Červenou armádou bolo čs. vojsko zatlačené späť na východiskové pozície (na pôvodnú demarkačnú čiaru)  a boje sa opäť posunuli na územie dnešného Slovenska.

V noci z 29. na 30. mája 1919 zreorganizované a výborne vyzbrojené maďarské vojsko  vyrazilo do útoku, na tzv. severnú výpravu na Slovensko a za pár dní,  do 10. júna 1919 zatlačilo čs. jednotky za čiaru východne od Komárna – Nové Zámky – Zlaté Moravce – Nová Baňa – Banská Štiavnica – Zvolen – Tornaľa – Košice a Slovenské Nové Mesto. Omnoho zložitejšia  bola situácia na strednom úseku bojov. Čs. jednotky v bojovom strete s maďarskou Červenou armádou utrpeli viacero značných porážok.  Do polovice júna 1919, po obsadení Košíc a Prešova, prenikli maďarské jednotky pri Bardejove až k slovensko-poľskej hranici. V tomto pre jednotky čs. vojska na Slovensku  kritickom čase, bolo ich talianske velenie nahradené  velením francúzsko-československým.

Rozhodnutím prezidenta republiky T. G. Masaryka bol náčelník  Francúzskej vojenskej misie v ČSR generál Maurice C. J.  Pellé, menovaný najvyšším veliteľom čs. armády. Spolu s ďalšími francúzskymi dôstojníkmi a generálmi misie prevzali začiatkom júna 1919  velenie čs. armády, v bojoch s maďarskou boľševickou armádou na Slovensku. Generál Pellé sa energicky pustil do reorganizačnej činnosti s cieľom zastaviť postup nepriateľa, preskupiť sily a prostriedky a začať  protiofenzívu. V západnej polovici štátu nariadil  zorganizovať vojenské zálohy,  vytvoriť nové oddiely,  ktoré boli z  Čiech a Moravy  presunuté na Slovensko. Front s Maďarskom rozdelil na dva armádne úseky. Velenie východnej armádnej skupiny, prevzal francúzsky generál  Edmond Charles Adolphe Hennocque. V jej zostave bol košický úsek (6. divízia) a podkarpatský úsek (3. divízia). Pásmo západnej armádnej skupiny, pod velením francúzskeho generála  Eugène Désiré Antoine Mittelhausera, tvorili: dunajský úsek (7. divízia) a úsek pozdĺž rieky Ipeľ, kde bojovala lučenecká skupina (2. divízia). Súčasne sa  generál Pellé  obrátil na francúzskeho maršala Ferdinanda Focha a požiadal ho o okamžitú dodávku vojenského materiálu, najmä ťažkého delostrelectva, munície  a letectva. Do ČSR z  Francúzska preleteli dve kompletné letecké jednotky (prieskumné, bombardovacie a stíhacie lietadlá) a vyrazili železničné transporty naložené muníciu a delami  veľkých kalibrov. Medzi ďalšie opatrenia francúzskeho velenia v čs. armáde patrilo zavedenie vojnových súdov, sprísnenie disciplíny u vojenských jednotiek a v súčinnosti so štátnymi politickými orgánmi  vyhlásené stanné právo na Slovensku. Znova bola rozbehnutá výroba v muničných podnikoch a prechod vojenských fabrík na vojnovú výrobu.

Po stabilizácii bojovej línie s Maďarskom, všeobecnej reorganizácii jednotiek čs. domáceho a čs. legionárskeho vojska, zjednotení velenia, zlepšení zásobovania i spojenia, upevnení bojovej morálky a disciplíny, nariadil generál Pellé  protiofenzívu čs. armády na Slovensku. Tá sa začala 5. júna 1919  od  Komárna a Nitry, 6. júna bola spustená čs. protifenzíva s cieľom získať  späť Nové Zámky, čo sa aj 7. júna 1919 podarilo. Dňa 10 júna boli vytlačené maďarské boľševické jednotky z Banskej Štiavnice a 13. júna zo Zvolena. Od 9. do 12. júna 1919 prebiehali boje o Levice, ktoré obe strany považovali za strategicky dôležité.  Súčasne maďarské velenie zmenilo taktiku a sústredilo značné sily a prostriedky na protiútok v smere Komárno – Bratislava, s predpokladom, že obsadením Bratislavy  rozhodnú boje vo svoj prospech. Ďalší útok maďarskí boľševici smerovali 19. júna  cez Nové Zámky, o ktoré sa v nasledujúcich dňoch zviedli ťažké a krvavé boje.

Už 12. júna 1919 spojenecká Najvyššia vojenská rada na mierovej konferencii v Paríži rozhodla o definitívnych hraniciach Slovenska s Maďarskom. Jej nótu 15. júna telegraficky oznámili čs. aj maďarskej vláde. Napriek tomu sa v bojoch pokračovalo a velenie maďarskej Červenej armády sa ešte pokúsilo vynútiť si na západnom úseku frontu operáciu, ktorá mala ohroziť aj Bratislavu. Dňa 22. júna predseda Parížskej  mierovej konferencie Georges Clemenceau oznámil čs. vláde rozhodnutie, že náčelník Francúzskej vojenskej misie v ČSR divízny generál Maurice Pellé bol splnomocnený stanoviť maďarským vojskám lehoty a spôsob ústupu na vytýčenú hranicu. Napriek zúrivému odporu a protiofenzívam boli maďarské jednotky v druhej polovici júna 1919  vytlačené aj z územia na východnom Slovensku. Na základe nového vývoja situácie na bojisku sa maďarská boľševická  vláda na čele s Bélom Kúnom,  vyhlásením prímeria z 23. júna,  zaviazala úplne stiahnuť z územia Slovenska. Jej podmienkou však bolo, že aj Rumunská armáda sa musí stiahnuť z územia, ktoré obsadila pri svojej ofenzíve k rieke Tise. Na tento návrh prímeria odpovedal generál Pellé, že čs. armáda zastavuje vojenské operácie do 4. júla 1919 ako dátumu, do ktorého musí maďarská Červená armáda opustiť územie Slovenska. Ak sa tak nestane čs. armáda začne s novou ofenzívou.

Dňa 25. Júna 1919 sa v bratislavskej Redute začali čs.-maďarské rokovania o odchode maďarského vojska zo Slovenska, ktoré sa skončili 1. júla dohodou o prímerí. Do 4. júla jednotky maďarskej Červenej armády zo Slovenska ustúpili a presun čs. vojska na slovenskú južnú hranicu určenú Dohodovými mocnosťami sa skončil 7. júla 1919. Za dva mesiace intenzívnych bojov o Slovensko predstavovali straty na čs. strane vyše 1 000 padlých a 3 700 ranených. Podpísaním čs. - maďarskej dohody o prímerí 1. júla 1919 sa podarilo ukončiť niekoľkomesačný vojenský konflikt s Maďarskom, čím sa definitívne uzavrela prvá etapa formovania čs. branných síl. Úspešne obsadenie bratislavského predmostia – Petržalky  14. augusta 1919,  bolo nielen posledným aktom vojenského konfliktu medzi ČSR a Maďarskom, ale aj akýmsi epilógom celého vojenského zápasu, ktorý po vzniku Československej republiky 28. októbra 1918 zvádzalo v rokoch 1918 – 1919 čs. a maďarské vojsko o Slovensko a o podobu jeho južnej hranice. Tá sa potom až do novembra 1938 (Viedenská arbitráž) nemenila.

Vojensko-politické udalosti, ktoré sa do leta 1919 viazali na zabezpečenie územnej celistvosti Československa, dali náležitú odpoveď na otázku, akým smerom sa má výstavba branných síl v republike uberať. Mierové podmienky od začiatku druhej polovice roka 1919 umožnili, aby čs. vojenské jednotky už v priebehu leta 1919 obsadili okrem celého územia Slovenska aj Podkarpatskú Rus, čo de facto znamenalo politickú a vojenskú  kontrolu nad celým územím nového štátu. Branný zákon č. 193  z 19. marca 1920 rozšíril a spresnil všeobecné ustanovenia Ústavnej listiny ČSR z 29. februára 1920 v brannej oblasti a stal sa zákonným fundamentom pri budovaní unifikovanej, čiže zlúčenej armády. V zmysle zákona sa pre armádu zaviedol oficiálny názov – čs.  branná moc, ktorá sa podľa stupňa pohotovosti ďalej členila na aktívnu (stálu) armádu, 1. a 2. zálohu. Všeobecná branná povinnosť sa v období mieru vzťahovala na všetkých čs. štátnych občanov od 20 do 50 rokov. V brannom zákone sa stanovila aj dĺžka pravidelnej vojenskej prezenčnej služby, ktorá mala trvať 14 mesiacov, no postupne sa predlžovala  na 2 roky.
 
 
Foto: VHÚ-VHA Bratislava, VÚA-VHA Praha

Fotogaléria

Aktualizované:
Vypublikované:
Návrat na začiatok stránky