Deň hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie

Československí vojaci vchádzajú na pôdu oslobodenej vlasti, dňa 6.10.1944.
04.10.2018
Dňa 5. októbra 2018 si na pietnych miestach na Dukle a vo Svidníku slávnostným spôsobom pripomenieme Deň hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie a 74. výročie Karpatsko-duklianskej operácie. Jej náročnosť najlepšie vystihujú slová neskoršieho armádneho generála a prezidenta Československej socialistickej republiky Ludvíka Svobodu, ktorý v tejto náročnej vojenskej operácii velil Čechom a Slovákom, hrdinom  Karpatsko-duklianskej operácie. „Nie je vo vojne nič ťažšie, ako dobývať práve hory, vyháňať z nich tých, ktorí si zaumienili ich vrchy premeniť na nedobytnú pevnosť, v opevnenia, na ktorých si má útočník – obrazne povedané – vylámať zuby. V tomto mi dá za pravdu každý, kto karpatské jesenné ťaženie v predposlednom vojnovom roku absolvoval a prežil.“
Karpatsko-duklianska operácia,  ktorá bola útočnou operáciou vojsk 38. armády 1. ukrajinského frontu maršala I. S. Koneva a časti síl 1. gardovej armády 4. ukrajinského frontu genplk. I. J. Petrova bola jednou z najťažších na našom území a vyžiadala si veľké obete. Počas nej straty 38. armády predstavovali 13 264 padlých, zomrelých a nezvestných a 48 750 ranených a nemocných. 1. čs. armádny zbor mal 1 630 padlých, zomretých a nezvestných a 4 069 ranených. Nepriateľské straty  sa odhadovali až na 52 000 padlých a ranených.
Operácia sa uskutočnila od 8. 9. do 28. 10. 1944 ako súčasť Východokarpatskej operácie. Hlavný úder viedli vojská 38. armády genplk. K. S. Moskalenka v smere Krosno – Dukla – Prešov, jej ľavé krídlo zabezpečovali zväzky pravého krídla 1. gardovej armády genplk. A. A. Grečka, útočiace z priestoru Sanok v smere Zagorz – Medzilaborce. Operáciu letecky podporovala sovietska 2. letecká armáda. Zámerom tejto operácie bolo rozbitie protistojacich síl nemeckej skupiny armád „Severná Ukrajina“ (od 23. 9. 1944 skupiny armád „A“) v predhorí Karpát a rýchly prechod karpatskými hrebeňmi na Slovensko s cieľom poskytnúť pomoc Slovenskému národnému povstaniu. Podmienkou pre splnenie tejto mimoriadne ťažkej úlohy bol moment prekvapenia a vysoké tempo útoku. Rýchly prielom opevne­ného karpatského masívu mal byť uľahčený ústretovým úderom dvoch slovenských divízií Východoslovenskej armády smerujúcim do tyla nemeckých vojsk a aktívnou činnosťou partizánov, ktorá mala značne obmedziť presun nepriateľských síl a prostriedkov k pásmu prielomu. Tieto náročné úlohy sa nepodarilo uskutočniť. Obidve slovenské divízie patriace do bojovej zostavy Východoslovenskej armády gen. A. Malára boli ešte pred začiatkom útočnej operácie Nemcami odzbrojené. Sily nepriateľa v pásme útoku sovietskych a českoslovens­kých vojsk rýchlo narastali. Už v dňoch od 8. 9. – 13. 9. 1944 sa zo Slovenska presunulo do priestoru 38. armády až 12 500 nemeckých vojakov, čo sa bezprostredne prejavilo stabilizovaním východnej časti povstaleckého frontu. Pomer síl sa ďalej zhoršoval, útok sa postupne menil na vlečúce sa boje o ovládnutie priečnych horských hrebeňov a priesmykov. Dochádzalo k častému preskupovaniu síl a k zmenám smerov hlavných úderov. Napriek uvedeným ťažkostiam sa sovietskym jednotkám už v úvode operácie podarilo prelomiť nepriateľskú obranu, ale rýchla a účinná reakcia z nemeckej strany viedla k rýchlej zmene pomeru síl. Postup vojsk 38. armády, v zostave ktorej bojoval aj 1. čs. armádny zbor v ZSSR, sa spomalil. Boje nadobudli zdĺhavý a vyčerpávajúci charakter. Sovietske vojská a jednotky 1. čs. armádneho zboru museli prekonať nepriateľom húževnato bránené priečne horské pásma a Dukliansky priesmyk ovládli až 6. októbra 1944. Po preniknutí do priestoru južne od priesmyku bol však ich postup zastavený.
Je nesporným faktom, že Karpatsko-duklianskou operáciou sa začalo priame oslobodzovanie Československa, pričom viazala značné sily a prostriedky nepriateľa. Ťažké frontové boje, ktoré trvali do konca októbra, odčerpávali značné sily a prostriedky nepriateľa, ktoré nemohol účinne nasadiť nielen na iných úsekoch sovietsko-nemeckého frontu, ale ani proti povstalcom nachádzajúcim sa  na území stredného Slovenska. My môžeme byť právom hrdí na to, že na tejto historickej udalosti dôstojne participovali aj Slováci. Veď len v čase jej začatia sa v rámci zboru hlásilo k slovenskej národnosti 3 326 osôb. Tento počet vzrástol v priebehu jedného mesiaca na  4 601 vojakov, čo predstavovalo 20 % všetkých jeho príslušníkov. Navyše slovenskí vojaci tvorili väčšinu elitnej jednotky zboru – 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády, ktorá po bojoch v Karpatoch bola ešte počas operácie letecky presunutá na povstalecké územie.
 
Text: VHÚ
Foto: VHÚ