Plukovník Benedikt DÚBRAVEC
Narodil sa 21. 12. 1892 v Lúčkach (okres Ružomberok). V rokoch 1908 – 1912 absolvoval v Košiciach vyššiu priemyslovú školu, na vykonanie základnej vojenskej služby bol povolaný v decembri 1913 k c. k. pešiemu pluku č. 83. V auguste 1914 absolvoval školu jednoročných dobrovoľníkov a ako ppor. v zál. následne vykonával v rámci rakúsko-uhorskej brannej moci velit. funkcie na stupni čata – rota. V októbri 1915 však padol do ruského zajatia, v ktorom pobudol až do apríla 1918. Zvyšok vojny strávil službou pri náhradnom prápore svojho materského pluku.
V novembri 1918 bol prijatý do činnej služby v novej čs. armáde a v krátkom čase zastával funkcie veliteľa roty pešieho pluku 26 a veliteľa autokolóny pešieho pluku 28. Vo februári 1920 bol prijatý za dôstojníka z povolania v hodnosti npor. aut. a určený za veliteľa pojazdnej autodielne automobilových dielní č. 2 a v decembri 1923 bol po povýšení na kpt. aut. ustanovený za veliteľa autoroty 11 a technického poradcu 11. divízie. Po absolvovaní aplikačnej školy dôstojníka automobilového vojska (1926/1927) sa na funkciu vrátil, pričom od mája 1927 súčasne pôsobil aj ako automobilový poradca veliteľa Zemského vojenského veliteľstva Košice a veliteľa evidencie motorových vozidiel. 20. 4. 1933 bol povýšený na škpt. a určený za zástupcu vojenskej správy v klasifikačnej komisii motorových vozidiel. V septembri 1933 bol preložený do stavovskej skupiny dôstojníkov delostrelectva. Od mája 1934 pôsobil ako prednosta automobilovej služby Zemského vojenského veliteľstva Košice. Po absolvovaní kurzu pre prednostov automobilovej služby a služby cestnej dopravy na jar 1937 bol premiestnený na veliteľstvo VI. zboru. Za brannej pohotovosti slúžil ako prednosta služby cestnej dopravy Hraničiarskeho pásma XVI.
Po vzniku Slovenského štátu bol prevzatý do zväzku slovenskej brannej moci a k 17. 5. 1939 povýšený na pplk. del. V auguste 1939 bol menovaný za vojenského atašé SR v Berlíne, kde sa aktívne podieľal na prehlbovaní slovensko-nemeckých vzťahov. Po absolvovaní kurzu pre veliteľov pancierových jednotiek v Nemecku bol v júli 1940 opätovne prevedený do skupiny dôstojníkov automobilového vojska. K uvedenému dátumu bol súčasne povýšený na plk. a ustanovený za náčelníka branného výcviku Hlavného vojenského veliteľstva. Po reorganizácii slovenskej armády bol v januári 1940 v rámci štábu veliteľa armády ustanovený za prednostu I. školského a výcvikového referátu. Po celý čas vojenskej služby v rámci slovenskej brannej moci patril medzi horlivých stúpencov tak pokračujúcej spolupráce s Nemeckou ríšou, ako aj vojenskej angažovanosti slovenskej brannej moci v vboji proti „boľševizmu“. Po prepadnutí ZSSR od augusta 1941 krátko zastupoval veliteľa Zaisťovacej divízie, avšak už v septembri 1941 bol postavený do čela Spojovacieho štábu slovenskej poľnej armády, ktorý zabezpečoval spojenie so všetkými jednotkami v poli a zápolí. Penzionovaný bol 1. októbra 1944. O jeho ďalších osudoch nie je nič známe.
Po vojne nebol povolaný do čs. armády, pričom všetky povýšenia v období služby v rámci slovenskej armády mu boli zrušené. V septembri 1950 mu kárny výbor MNO odňal vojenské hodnosti a znížil výšku zaopatrovacích platov. Zomrel v roku 1964.
Text: Mgr. Alexej MASKALÍK, PhD., VHÚ – OVHV
Foto: VHÚ–VHA Bratislava
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 57-58. ISBN 978-80-89523-20-7.
V novembri 1918 bol prijatý do činnej služby v novej čs. armáde a v krátkom čase zastával funkcie veliteľa roty pešieho pluku 26 a veliteľa autokolóny pešieho pluku 28. Vo februári 1920 bol prijatý za dôstojníka z povolania v hodnosti npor. aut. a určený za veliteľa pojazdnej autodielne automobilových dielní č. 2 a v decembri 1923 bol po povýšení na kpt. aut. ustanovený za veliteľa autoroty 11 a technického poradcu 11. divízie. Po absolvovaní aplikačnej školy dôstojníka automobilového vojska (1926/1927) sa na funkciu vrátil, pričom od mája 1927 súčasne pôsobil aj ako automobilový poradca veliteľa Zemského vojenského veliteľstva Košice a veliteľa evidencie motorových vozidiel. 20. 4. 1933 bol povýšený na škpt. a určený za zástupcu vojenskej správy v klasifikačnej komisii motorových vozidiel. V septembri 1933 bol preložený do stavovskej skupiny dôstojníkov delostrelectva. Od mája 1934 pôsobil ako prednosta automobilovej služby Zemského vojenského veliteľstva Košice. Po absolvovaní kurzu pre prednostov automobilovej služby a služby cestnej dopravy na jar 1937 bol premiestnený na veliteľstvo VI. zboru. Za brannej pohotovosti slúžil ako prednosta služby cestnej dopravy Hraničiarskeho pásma XVI.
Po vzniku Slovenského štátu bol prevzatý do zväzku slovenskej brannej moci a k 17. 5. 1939 povýšený na pplk. del. V auguste 1939 bol menovaný za vojenského atašé SR v Berlíne, kde sa aktívne podieľal na prehlbovaní slovensko-nemeckých vzťahov. Po absolvovaní kurzu pre veliteľov pancierových jednotiek v Nemecku bol v júli 1940 opätovne prevedený do skupiny dôstojníkov automobilového vojska. K uvedenému dátumu bol súčasne povýšený na plk. a ustanovený za náčelníka branného výcviku Hlavného vojenského veliteľstva. Po reorganizácii slovenskej armády bol v januári 1940 v rámci štábu veliteľa armády ustanovený za prednostu I. školského a výcvikového referátu. Po celý čas vojenskej služby v rámci slovenskej brannej moci patril medzi horlivých stúpencov tak pokračujúcej spolupráce s Nemeckou ríšou, ako aj vojenskej angažovanosti slovenskej brannej moci v vboji proti „boľševizmu“. Po prepadnutí ZSSR od augusta 1941 krátko zastupoval veliteľa Zaisťovacej divízie, avšak už v septembri 1941 bol postavený do čela Spojovacieho štábu slovenskej poľnej armády, ktorý zabezpečoval spojenie so všetkými jednotkami v poli a zápolí. Penzionovaný bol 1. októbra 1944. O jeho ďalších osudoch nie je nič známe.
Po vojne nebol povolaný do čs. armády, pričom všetky povýšenia v období služby v rámci slovenskej armády mu boli zrušené. V septembri 1950 mu kárny výbor MNO odňal vojenské hodnosti a znížil výšku zaopatrovacích platov. Zomrel v roku 1964.
Text: Mgr. Alexej MASKALÍK, PhD., VHÚ – OVHV
Foto: VHÚ–VHA Bratislava
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 57-58. ISBN 978-80-89523-20-7.
