Prvá svetová vojna - I. časť

Prvá svetová vojna, známa aj ako „Veľká vojna“ (28. júla 1914 – 11. novembra 1918) bola prvým konfliktom globálnych rozmerov. Do jej víru bolo postupne priamo alebo nepriamo zapojených viac ako 30 štátov. Bojujúce štáty zmobilizovali obrovský počet vojakov, ktorí bojovali a zomierali na frontoch v Európe, Ázii a aj v Afrike. Po tom, čo vojna zmenila koncom roku 1914 svoj charakter z ofenzívnej na pozičnú, sa na jej frontoch vytvoril systém zákopov, ktoré chránili vojakov v čase medzi jednotlivými útokmi a veľkými ofenzívami. Na západnom fronte dosiahla dĺžka zákopov 750 km od Severného mora až po švajčiarske hranice a podobne boli vybudované zákopy aj na východnom a talianskom fronte.
Zákopová vojna si vyžiadala vývoj nových druhov zbraní, ktoré mali prelomiť sústavu zákopov a vyradiť z boja nepriateľskú obranu – tanky, bojové plyny, plameňomety. Okrem pevniny sa bojovalo aj na moriach, pod hladinou číhali ponorky a vo vzduchu sa odohrávali letecké súboje lietadiel, ktoré mali za sebou len pár rokov svojej existencie.
V bojujúcich krajinách sa vedeniu vojny podriadilo celé národné hospodárstvo. Výroba sa zamerala predovšetkým na vojenské účely - teda na výrobu zbraní, nábojov, výbušnín, uniforiem či ostnatého drôtu. Okrem vojakov na frontoch sa dotkla aj žien, detí a starších ľudí v zázemí. Museli zmeniť svoj zaužívaný spôsob života, vyrovnať sa s odchodom mužov na front a prispôsobiť sa zhoršeným podmienkam vojnového hospodárstva, ktoré ich prinútilo šetriť a nahrádzať nedostatkové potraviny rôznymi náhradami. Svojou prácou nahradili chýbajúce mužské pracovné sily v poľnohospodárstve, priemysle a štátnej správe (napríklad ženy sa presadili sa aj ako úradníčky, poštárky alebo vodičky električiek).

VYPUKNUTIE 1. SVETOVEJ VOJNY

Kľúčom k pochopeniu, prečo vlastne 1. svetová vojna vypukla je situácia, ktorá vládla vo vtedajšej Európe. Na jej scéne súperilo o moc a prestíž 6 mocností - Veľká Británia, Francúzsko, Rusko, Nemecko, Rakúsko–Uhorsko a Taliansko. Ich snahou bolo predovšetkým posilnenie vlastného vplyvu a získanie nových kolónií, ktoré by im zabezpečili suroviny a odbytiská pre výrobky. Do popredia sa dostávalo Nemecko, ktoré ako jednotný štát vzniklo v roku 1871. Rýchlo dobiehalo Francúzsko, ktoré dovtedy dominovalo na kontinente a Veľkú Britániu, ktorá bola najväčšou námornou a koloniálnou veľmocou. Ďalšími rivalmi boli Rakúsko-Uhorsko a Rusko, ktoré navzájom súperili o sféru vplyvu na Balkáne. Prioritou štátov sa stalo zbrojenie a pre prípad ozbrojeného konfliktu sa aj napriek ich vzájomnej rivalite vytvorili dva spojenecké systémy – Trojspolok (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Taliansko) a Dohoda (Veľká Británia, Francúzsko a Rusko).
Najnepokojnejšou oblasťou Európy v predvečer 1. svetovej vojny bol Balkán, kde o bývalé osmanské dŕžavy medzi sebou súperili miestne štáty a zasahovali veľmoci. V Srbsku sa od 19. storočia šírila idea vytvorenia tzv. „Veľkého Srbska“ ktoré malo zahŕňať všetkých etnických Srbov aj za hranicami vtedajšieho Srbska. Dosiahnuť sa to malo anexiou území, na ktorých žili Srbi - predovšetkým Bosny a Hercegoviny, ďalej časti Bulharska, Čiernej hory, severného Albánska a Kosova. Tieto plány narušila anexia Bosny – Hercegoviny Rakúsko-Uhorskom (1908) a dve balkánske vojny (1912, 1913). Srbskí radikáli na čele so šéfom srbskej spravodajskej služby plukovníkom Dragutinom Dmitrijevicom (prezývaným „Apis“ – slov. „Včela“) sa však týchto plánov nechceli vzdať. V roku 1911 založili tajnú organizáciu „Zjednotenie alebo smrť“ (známu ako „Čierna ruka“), ktorej cieľom bolo provokáciami a teroristickými akciami oslabiť rakúsko-uhorskú moc v Bosne - Hercegovine. Podobné plány na zvrhnutie rakúsko-uhorskej nadvlády mala aj organizácia Mladá Bosna, ktoré vznikla v Bosne a Hercegovina.
Jednou z týchto akcií bol aj atentát spáchaný 28. júna 1914 na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d´Este a jeho manželku Žofiu Chotkovú.

Mapa - Rakúsko-Uhorsko 1868-1914 

Text: VHÚ Bratislava
Foto: VHA Bratislava

Fotogaléria

• 
• 
• 
• 
•