Prvá svetová vojna - II. časť
Pre prípad vojny s Francúzskom a Ruskom mal nemecký generálny štáb vypracovaný tzv. Schlieffenov plán, ktorý počítal s pomalou mobilizáciou Ruska. Počas nej malo byť rýchlym obchvatným manévrom porazené Francúzsko a následne sa malo jadro nemeckých síl presunúť na východ a poraziť Rusko. Preto Nemecko nerešpektovalo neutralitu Belgicka a Luxemburska a násilne prekročilo ich hranice. Po jeho vstupe do Francúzska však francúzske a britské vojská kládli tuhý odpor a nemecký postup bol zastavený pár kilometrov od Paríža na rieke Marna. Od novembra 1914 sa tak na západe vytvoril front od Severného mora až po švajčiarske hranice dlhý 750 km a vojna zmenila svoj charakter na pozičnú vojnu.
Na východnom fronte Rusko zaútočilo skôr, ako dokončilo svoju mobilizáciu. Napadlo Nemecko vo východnom Prusku a tiež Rakúsko-Uhorsko v Haliči. Jeho postup vo Východnom Prusku sa však podarilo odraziť piatim nemeckým divíziám, presunutým zo západného frontu v bitke pri Tannenbergu (21. – 30. augusta 1914). Naopak v Haliči sa podarilo ruským vojskám prekročiť Karpaty a dostať sa na krátky čas až na územie Slovenska. Na južnom fronte sa rakúsko-uhorským vojskám podarilo v septembri 1914 dobyť hlavné mesto Srbska - Belehrad, Srbom sa však podarilo po krátkom čase mesto dobyť späť a zatlačiť rakúsko-uhorské vojská.
V roku 1915 sa do vojny zapojili ďalšie dva štáty – Taliansko proti svojim bývalým spojencom Rakúsko-Uhorsku a Nemecku na strane Dohody a Bulharsko po boku Ústredných mocností. Spojenými silami Bulharska a jeho spojencov sa podarilo poraziť v novembri 1915 Srbsko a následne v januári 1916 Čiernu Horu.
V Taliansku, ktoré sa neúspešne pokúsilo prekročiť rakúsko-uhorské hranice, sa na rieke Soča a vysoko v Alpách ustálil ďalší front, na ktorom zomierali rakúsko-uhorskí vojaci počas jedenástich márnych pokusov o prekročenie rieky a postupe do vnútrozemia Talianska. V tomto roku sa Dohoda pokúsila o ofenzívu v Turecku (Osmanskej ríši), ale anglicko-austrálsko-novozélandský pokus o vylodenie sa na polostrove Gallipoli skončil neúspechom a urýchlenou evakuáciou s ťažkými stratami.
Rok 1916 sa niesol v znamení veľkých ofenzív, ktoré mali priniesť rozhodujúci prielom. Už v januári 1916 zaútočilo Nemecko na francúzsky pevnostný systém vybudovaný v okolí Verdunu s cieľom vyčerpať v bitkách francúzske ľudské zdroje a otvoriť si cestu na Paríž. Ani tieto dlhé a ťažké boje (21. február - 18. december 1916) však nepriniesli rozhodujúci nemecký postup. Vyžiadali si však množstvo obetí (asi 335 000 Nemcov a 350 000 Francúzov). Rovnako neúspešne sa skončil aj britsko-francúzsky pokus o protiofenzívu na rieke Somma (1. júl – 18. november 1916), počas ktorej na oboch stranách zahynulo okolo 1,3 milión vojakov (približne 500 000 Nemcov, 420 000 Britov a 350 000 Francúzov) a stal sa najkrvavejšou bitkou 1. svetovej vojny. Úspešnejšia však bola ruská ofenzíva na východnom fronte, počas ktorej sa ruským vojskám podarilo obsadiť Bukovinu a východnú Halič.
Dňa 27. augusta 1916 sa do vojny zapojilo dovtedy neutrálne Rumunsko, avšak po jeho pokuse o obsadenie Sedmohradska bolo porazené Ústrednými mocnosťami. Po tom, čo Nemecko zahájilo neobmedzenú ponorkovú vojnu sa vyostrili jeho vzťahy s USA, ktoré nakoniec 2. apríla 1917 vstúpili do vojny na strane Dohody. Aj keď trvalo ešte istý čas, kým sa americké vojská priamo zapojili do bojov na európskom kontinente, znamenalo to konečnú prevahu spojencov. V tomto roku sa podarilo nemecko-rakúsko-uhorským vojskám poraziť taliansku armádu pri Caporette (Kobaride) a zatlačiť ju až za rieku Piava.
Rusko, ktoré bojovalo na východnom fronte, bolo v roku 1917 zachvátené revolučnými udalosťami, ktoré viedli k pádu cárizmu a nakoniec k víťazstvu boľševikov pod vedením V. I. Lenina. V zmysle tzv. Dekrétu o mieri, ktorým vyzývalo štáty na ukončenie vojny bez anexií a reparácií, nakoniec podpísalo 3. marca 1918 separátny mier s Ústrednými mocnosťami. Týmto aktom prestal existovať východný font, čím sa ťažisko vojny presunulo na západný a taliansky front.
Nemecký pokus o ofenzívu na západnom fronte na jar 1918 sa však skočil nezdarom. V auguste 1918 sa Dohode podarilo prelomiť nemecké línie a po bitke v Ardenách (26. septembra) sa posúvali smerom k nemeckým hraniciam, čo znamenalo definitívnu porážku Nemecka. Tieto a ďalšie udalosti viedli k tomu, že o mier požiadali jeho spojenci Bulharsko (30. septembra 1918) a Turecko (30. októbra 1918). Nezdarom sa skončil aj rakúsko-uhorský pokus o prekročenie rieky Piava v Taliansku (15. – 23. jún 1918). Nasledoval protiútok (27. októbra 1918), po ktorom začali rakúsko-uhorské vojská ustupovať za hranice rúcajúcej sa monarchie. Dňa 3. novembra už fakticky neexistujúce Rakúsko-Uhorsko podpísalo vo Villa Giusi pri Padove prímerie. Nemecko, ktoré sa ocitlo vo vojne bez spojencov a na hranici svojich síl, podpísalo 11. novembra v železničnom vagóne v Compiégnskom lese prímerie, ktoré nadobudlo platnosť o 11. hodine a 11. minúte. Týmto aktom sa skončila 1. svetová vojna.
Mobilizačná vyhláška 1914
Mapa - Európa v rokoch 1. svetovej vojny 1914 - 1918
Text: VHÚ Bratislava
Foto: VHA Bratislava
