VHÚ k Vám domov CIV. – Pluk slovenských dobrovoľníkov v ZSSR
Na konci októbra a začiatku novembra 1943 sa v priestore západne od ukrajinského Melitopoľa do zajatia Červenej armády dostala značná časť príslušníkov slovenskej 1. pešej divízie. Po sústredení 32 dôstojníkov a 1 611 poddôstojníkov a vojakov v Timoševke (severozápadne od Melitopoľa) bol z nich 9. novembra 1943 zorganizovaný pluk slovenských dobrovoľníkov pod velením pplk. Viliama Lichnera.
V dennom rozkaze č. 1, vydanom v ten istý deň, veliteľ pluku vo vzťahu k postaveniu jeho príslušníkov okrem iného uviedol, že až do definitívneho rozhodnutia sovietskych vojenských veliteľstiev nie sú považovaní za zajatcov, ale za internovaných vojakov. Dňa 13. novembra bol na zhromaždení príslušníkov pluku schválený telegram J. V. Stalinovi so žiadosťou, aby im bol umožnený vstup do 1. čs. samostatnej brigády, ktorá v tom čase bojovala na fronte južne od Kyjeva. O päť dní neskoršie začal presun pluku železničným transportom do tábora v Usmani (75 km severne od Vorožne), kde došiel 25. novembra.
Do Usmane postupne prichádzali ďalší bývalí príslušníci 1. pešej divízie, ktorí sa dostali do zajatia na konci októbra, počas prvých dní novembra 1943. To umožnilo, že do 26. decembra 1943 počet príslušníkov pluku narástol na 2 146. Z toho bolo 2 017 Slovákov, desať Čechov, jeden Moravan, 48 Rusínov, traja Poliaci, 27 Maďarov, 38 Nemcov a dvaja inej národnosti. Večer 29. decembra sa uskutočnilo slávnostné zhromaždenie všetkých dôstojníkov, rotmajstrov, poddôstojníkov z povolania a z každej z deviatich rôt pluku po 50 príslušníkoch mužstva (spolu 540 osôb), ktorí jednomyseľne schválili Prevolanie k slovenskému národu a slovenskej armáde. Popri inom sa v tomto dokumente uvádzalo: „Slováci, Slovenky, vojaci slovenskej armády! My, dôstojníci, rotmajstri, poddôstojníci z povolania, hodnostníci a vojaci 1. slovenskej pešej divízie, ktorí sme v deň 25. výročia Martinskej deklarácie prešli na stranu Rusov, pred vstupom do radov čsl. vojska v sov. Rusku, obraciame sa na Vás. (...) Do svätého oslobodzovacieho boja voláme všetky zložky národa, všetkých roduverných Slovákov bez ohľadu na stav, náboženstvo a bývalú politickú príslušnosť.“
Dňa 30. decembra 1943 J. V. Stalin podpísal rozhodnutie Štátneho výboru obrany ZSSR o ďalšej výstavbe československých vojenských jednotiek na území Sovietskeho zväzu. Nariaďovalo sa ním vyhovieť žiadosti československého velenia, aby popri už existujúcich došlo k výstavbe nových jednotiek, a to paradesantnej brigády, stíhacej leteckej perute a náhradného pešieho práporu. Na ich sformovanie sa mali využiť príslušníci vtedajšej československej náhradnej jednotky a vojenskí zajatci z „nemeckej, maďarskej, talianskej a rumunskej armády československých národností a občianstva, nachádzajúci sa v táboroch NKVD pre vojnových zajatcov“. Na druhý deň, 31. decembra, splnomocnenec sovietskej vlády pre výstavbu československých vojenských jednotiek gen. G. S. Žukov vydal náčelníkovi Správy pre vojnových zajatcov a internovaných gen. I. A. Petrovovi pokyn, aby boli do 10. januára 1944 takíto zajatci odoslaní do Jefremova. Na základe uvedených rozhodnutí 8. januára 1944 príslušníci pluku slovenských dobrovoľníkov opustili tábor v Usmani a 9. januára došli do Jefremova, kde z nich o niekoľko dní neskoršie vznikla 2. čs. samostatná paradesantná brigáda v ZSSR. Ich vstupom do československého vojska v zahraničí sa zásadným spôsobom zmenil podiel Slovákov v československých jednotkách sformovaných na území ZSSR. Podľa prehľadu o zložení československého vojska v zahraničí v polovici februára 1944 ich bolo dovedna 3 027. Druhú najpočetnejšiu skupinu tvorili Rusíni – 2 524 osôb, 932 osôb sa hlásilo k českej národnosti a ostatní k iným národnostiam. Zároveň sa zmenil aj podiel Slovákov na celkových počtoch československého vojska v zahraničí (vo Veľkej Británii a Sovietskom zväze), v ktorom bolo v polovici februára 1944 dovedna 13 305 osôb. Najväčším počtom boli zastúpení vojaci českej národnosti – 5 503 osôb, druhou najpočetnejšou národnostnou skupinou sa stali Slováci – 4 061 osôb, po nich nasledovali Rusíni – 2 524 osôb a zvyšok predstavovali príslušníci iných národností.
Text: plk. v. v. doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc., VHÚ – Odbor vojensko-historických výskumov
Foto: VHA Praha, zbierka autora
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 9/2020 (upravené)
V dennom rozkaze č. 1, vydanom v ten istý deň, veliteľ pluku vo vzťahu k postaveniu jeho príslušníkov okrem iného uviedol, že až do definitívneho rozhodnutia sovietskych vojenských veliteľstiev nie sú považovaní za zajatcov, ale za internovaných vojakov. Dňa 13. novembra bol na zhromaždení príslušníkov pluku schválený telegram J. V. Stalinovi so žiadosťou, aby im bol umožnený vstup do 1. čs. samostatnej brigády, ktorá v tom čase bojovala na fronte južne od Kyjeva. O päť dní neskoršie začal presun pluku železničným transportom do tábora v Usmani (75 km severne od Vorožne), kde došiel 25. novembra.
Do Usmane postupne prichádzali ďalší bývalí príslušníci 1. pešej divízie, ktorí sa dostali do zajatia na konci októbra, počas prvých dní novembra 1943. To umožnilo, že do 26. decembra 1943 počet príslušníkov pluku narástol na 2 146. Z toho bolo 2 017 Slovákov, desať Čechov, jeden Moravan, 48 Rusínov, traja Poliaci, 27 Maďarov, 38 Nemcov a dvaja inej národnosti. Večer 29. decembra sa uskutočnilo slávnostné zhromaždenie všetkých dôstojníkov, rotmajstrov, poddôstojníkov z povolania a z každej z deviatich rôt pluku po 50 príslušníkoch mužstva (spolu 540 osôb), ktorí jednomyseľne schválili Prevolanie k slovenskému národu a slovenskej armáde. Popri inom sa v tomto dokumente uvádzalo: „Slováci, Slovenky, vojaci slovenskej armády! My, dôstojníci, rotmajstri, poddôstojníci z povolania, hodnostníci a vojaci 1. slovenskej pešej divízie, ktorí sme v deň 25. výročia Martinskej deklarácie prešli na stranu Rusov, pred vstupom do radov čsl. vojska v sov. Rusku, obraciame sa na Vás. (...) Do svätého oslobodzovacieho boja voláme všetky zložky národa, všetkých roduverných Slovákov bez ohľadu na stav, náboženstvo a bývalú politickú príslušnosť.“
Dňa 30. decembra 1943 J. V. Stalin podpísal rozhodnutie Štátneho výboru obrany ZSSR o ďalšej výstavbe československých vojenských jednotiek na území Sovietskeho zväzu. Nariaďovalo sa ním vyhovieť žiadosti československého velenia, aby popri už existujúcich došlo k výstavbe nových jednotiek, a to paradesantnej brigády, stíhacej leteckej perute a náhradného pešieho práporu. Na ich sformovanie sa mali využiť príslušníci vtedajšej československej náhradnej jednotky a vojenskí zajatci z „nemeckej, maďarskej, talianskej a rumunskej armády československých národností a občianstva, nachádzajúci sa v táboroch NKVD pre vojnových zajatcov“. Na druhý deň, 31. decembra, splnomocnenec sovietskej vlády pre výstavbu československých vojenských jednotiek gen. G. S. Žukov vydal náčelníkovi Správy pre vojnových zajatcov a internovaných gen. I. A. Petrovovi pokyn, aby boli do 10. januára 1944 takíto zajatci odoslaní do Jefremova. Na základe uvedených rozhodnutí 8. januára 1944 príslušníci pluku slovenských dobrovoľníkov opustili tábor v Usmani a 9. januára došli do Jefremova, kde z nich o niekoľko dní neskoršie vznikla 2. čs. samostatná paradesantná brigáda v ZSSR. Ich vstupom do československého vojska v zahraničí sa zásadným spôsobom zmenil podiel Slovákov v československých jednotkách sformovaných na území ZSSR. Podľa prehľadu o zložení československého vojska v zahraničí v polovici februára 1944 ich bolo dovedna 3 027. Druhú najpočetnejšiu skupinu tvorili Rusíni – 2 524 osôb, 932 osôb sa hlásilo k českej národnosti a ostatní k iným národnostiam. Zároveň sa zmenil aj podiel Slovákov na celkových počtoch československého vojska v zahraničí (vo Veľkej Británii a Sovietskom zväze), v ktorom bolo v polovici februára 1944 dovedna 13 305 osôb. Najväčším počtom boli zastúpení vojaci českej národnosti – 5 503 osôb, druhou najpočetnejšou národnostnou skupinou sa stali Slováci – 4 061 osôb, po nich nasledovali Rusíni – 2 524 osôb a zvyšok predstavovali príslušníci iných národností.
Text: plk. v. v. doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc., VHÚ – Odbor vojensko-historických výskumov
Foto: VHA Praha, zbierka autora
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 9/2020 (upravené)
