VHÚ k Vám domov I.- Slováci na frontoch prvej svetovej vojny
Miloslav ČAPLOVIČ - Peter CHORVÁT (VHÚ Bratislava)
Skúmanie problematiky vojenskej účasti Slovákov na bojových operáciách prvej svetovej vojny má v posledných dvoch desaťročiach na Slovensku vzrastajúcu tendenciu. Toto konštatovanie sa pritom týka nielen odbornej ale i laickej verejnosti. Rozhodne pozitívnymi výsledkami tejto interakcie sú tak nielen rôzne zamerané konferencie, výstavy, internetové stránky alebo nové publikácie. Mimoriadny význam majú aj ďalšie aktivity zamerané na obnovu vojnových cintorínov z obdobia „Veľkej“ vojny na Slovensku a taktiež ďalšie podujatia konkrétne pripomínajúce, resp. spredmetňujúce toto obdobie.
Ak sa zameriame na slovenskú vojenskú historiografiu do roku 1989 možno konštatovať, že tá v rámci interpretácie tejto problematiky primárne sledovala len niekoľko tematických okruhov. Podrobne sa skúmali najmä otázky ozbrojeného odporu Slovákov proti rakúsko-uhorskej monarchii, ďalej sociálne nepokoje a vplyv ruskej októbrovej revolúcie z roku 1917 na situáciu v zázemí podunajskej monarchie.1 Niektoré historické udalosti boli interpretované tendenčne, alebo boli spracované len v minimálnej miere (význam územia dnešného Slovenska pre vojnové operácie, účasť Slovákov na bojových operáciách v rámci rakúsko-uhorskej armády, alebo naopak v československom zahraničnom vojsku – légiách atď.).
Zmena politického režimu v roku 1989, ktorá priniesla pluralitu názorov aj v historiografii, mala rozhodujúci vplyv na to, že sa do centra pozornosti historikov začali dostávať aj niektoré dovtedy tabuizované alebo málo známe témy.
Cieľom nášho príspevku je priblížiť základné otázky súvisiace s vojenskou účasťou Slovákov na frontoch prvej svetovej vojny. Uvedomujeme si pritom, že pre limitované možnosti času a priestoru je možné podať len stručnú charakteristiku tohto problému.
Na úvod je potrebné uviesť, že podľa sčítania obyvateľstva z roku 1910 žili v Uhorsku približne 2 milióny Slovákov.2 S tým potom priamo súviselo, že slovenskí vojaci tvorili v mierovej rakúsko-uhorskej armáde 3, 6 percenta jej celkového počtu. Čechov bolo 13 percent. Spomínané percentuálne zastúpenia Slovákov bolo takmer úplne tvorené brancami podliehajúcimi povinnej vojenskej službe. Vzhľadom na aktívnych a záložných dôstojníkov bola situácia diametrálne odlišná. Podľa štatistiky z roku 1911 sa z 1000 aktívnych dôstojníkov hlásil k slovenskej národnosti jeden dôstojník, kým k českej sa ich priznávalo 52. Z rovnakého počtu záložných dôstojníkov to bol opäť len jeden Slovák v porovnaní so 106 Čechmi.3
Vzhľadom na jednotlivé zložky mierovej rakúsko-uhorskej armády mali Slováci najpočetnejšie zastúpenie v delostrelectve (6 percent), v pechote (5 percent) a v rôznych tylových jednotkách (3 – 7 percent). Pomerne malé zastúpenie mali v jednotkách jazdectva (1 percento).4 Ich zastúpenie napríklad v rakúsko-uhorskom vojnovom námorníctve je vzhľadom na celok síce marginálne (okolo 0, 4 percenta), no napriek tomu sú pre slovenskú vojenskú historiografiu zaujímavé aj tieto jednotlivé vojenské osoby.5
Z konkrétnych vojenských jednotiek pechoty spoločnej rakúsko-uhorskej armády s najväčším zastúpením Slovákov v roku 1914 treba spomenúť 71. peší pluk s veliteľstvom a sídlom doplňovacieho okresu v Trenčíne. V tomto pluku slúžilo 85 percent Slovákov. Ide o vojenskú jednotku, ktorá dodnes symbolizuje nasadenie Slovákov na frontoch prvej svetovej vojny.6
Územie dnešného Slovenska patrilo s drobnými odchýlkami do územnej kompetencie dvoch zborov rakúsko-uhorskej armády. Bol to V. zbor v Bratislave a VI. zbor v Košiciach.
Všeobecná mobilizácia rakúsko-uhorskej armády vyhlásená 31. júla 1914 prebehla, vzhľadom na jej slovenskú účasť, bez väčších problémov. Na tom mali podiel najmä silná religiozita vidieka, ďalej najmä vernosť a oddanosť Slovákov habsburskej dynastii.
Po začatí bojových operácií boli väčšie „slovenské“ jednotky obidvoch spomínaných zborov rakúsko-uhorskej armády nasadené na ruský front.
Už bitky pri Komarówe a Kraśniku na prelome augusta a septembra roku 1914 potvrdili, že Slováci sú v rámci rakúsko-uhorskej armády statoční, schopní a pritom nenároční vojaci. Ich bojové úspechy sa v prvej etape vojny odzrkadľovali nielen v slovenskej, ale dokonca aj v maďarskej a rakúskej tlači. Napríklad časopis Die Neue Zeitung konkrétne uviedol, že „...rozhodnutie vo veľkej bitke pri Komarówe priniesli Slováci pod velením starého rytiera generála Boroeviča“.7 Maďarský časopis Alkotmány zas v roku 1915 konštatoval, že „...z roľníckeho stavu pochodiaci slovenský vojak je nepremožiteľný. Smelosťou, prísnou disciplínou a svojou poctivosťou sa Slováci stali elitným vojskom, ktoré sa hodí nielen na útok, ale svojou národnou povahou výborné je aj na obranu“.8 Náčelník generálneho štábu Conrad von Hötzendorf v jednom zo svojich elaborátov pre panovníka zo 17. decembra 1915 o Slovákoch obdobne konštatoval, že „...bojovali hrdinsky a často javili oduševnené zmýšľanie, patriotizmus a vernosť dynastii.“9
K problematike nasadenia Slovákov v prvom roku vojny možno konštatovať, že ich rakúska vojenská spravodajská služba hodnotila ako najspoľahlivejšiu národnosť rakúsko-uhorskej monarchie na fronte. Najmä v prvých rokoch vojny sa preto v slovenských národných a politických kruhoch objavila aj tendencia vyťažiť politický kapitál z uznávaného boja slovenských vojakov na fronte.10 Konkrétne išlo o to, aby na oplátku obetavého boja v prospech vlasti a dynastie Slováci od budapeštianskej vlády dostali isté ústupky v nacionálnej, sociálnej a jazykovej oblasti.
Ak spomíname roky 1914 – 1915 možno spomenúť, že územie dnešného Slovenska sa práve v tomto období, hoci len na relatívne krátky čas, stalo priamym bojiskom prvej svetovej vojny. Bezprostredné frontové operácie v regióne dnešného severovýchodného Slovenska prebiehali od novembra 1914 do mája 1915.11 Následkom týchto bojov padlo alebo v dôsledku zranení neskôr zomrelo viac ako 37 000 vojakov rakúsko-uhorskej, ruskej a nemeckej armády, ktorí sú pochovaní na 236 vojnových cintorínoch.12
V porovnaní s ruským frontom sa Slováci v uniformách rakúsko-uhorskej armády dostali v prvých dvoch rokov vojny na srbský a taliansky front len v menšej miere. To súvisí okrem iného aj s tým, že väčšina jednotiek rakúsko-uhorskej armády so zastúpením Slovákov bola, a to až do roku 1916, nasadená práve na ruskom fronte.
V roku 1916, po vypuknutí vojny s Rumunskom boli niektoré rakúsko-uhorské útvary so zastúpením Slovákov prevelené aj na tento front. Od roku 1917 do konca prvej svetovej vojny sa do popredia dostalo ich nasadenie na talianskom fronte. Slováci sa však v rámci niektorých útvarov spoločnej armády, uhorskej vlastibrany (honvédség) a ďalších zložiek rakúsko-uhorskej armády dostali aj na západný front, na albánsky front, do Palestíny a do niektorých iných „exotických“ oblastí. Napriek tomu, že v predvojnovom období bolo pomerne veľké množstvo Slovákov, ktorí počas celého života opúšťali rodnú obec len v celkom výnimočných prípadoch, predpokladáme, že takéto „cestovanie“ im nik nezávidel.
Už bolo spomenuté, že najmä v prvých dvoch rokoch trvania prvej svetovej vojny bolo nasadenie Slovákov na jej frontoch hodnotené prevažne pozitívne. V záverečnej fáze v rokoch 1917 – 1918 bola situácia už do istej miery odlišná. Na to malo vplyv najmä rapídne zhoršovanie zásobovania armády, ďalej vyčerpávajúce bojové operácie, zlá hospodárska situácia a taktiež niektoré ďalšie momenty. Tieto faktory všeobecne ovplyvnili vznik vzbúr v rakúsko-uhorskej armáde, na ktorých mali podiel aj Slováci.
Modelovým príkladom je už spomínaný 71. peší pluk. V roku 1914 sa vyznamenal v bojoch pri Kraśniku, Polichne a pred Lublinom, čo veľmi pozitívne hodnotil aj jeho vtedajší veliteľ plukovník Zikmund Prey.13 O štyri roky neskôr – 2. júna 1918 večer došlo k vzbure náhradného práporu tohto pluku v srbskom Kragujevaci. Dôvody tejto vzbury boli rôzne. Jednak to bol návrat vojakov z ruského zajatia na jar 1918, predchnutých revolučnými ideami, ktorí boli zaradení do náhradného práporu. Ďalej to bola zlá zásobovacia situácia v náhradnom prápore samotnom, národnostná polarita medzi dôstojníkmi a mužstvom, tvrdosť výcviku s perspektívou nasadenia na fronte atď. Vzbura prebehla živelne, pričom je zaujímavé, že sa do nej miestne civilné srbské obyvateľstvo nezapojilo. Už nasledujúceho rána sa podarilo privolaným asistenčným jednotkám, a to aj po demonštratívnej paľbe delostreleckej batérie, vzburu zlikvidovať. Na základe stanného súdu bolo 44 účastníkov tejto vojenskej vzbury 8. júna 1918 v Kragujevaci na miestnej vojenskej strelnici popravených.14
K ďalším vzburám menšieho rozsahu, na ktorých sa zúčastnili Slováci, došlo v tomto roku aj pri niektorých iných jednotkách.
Osobitnou kapitolou v rámci odporu proti rakúsko-uhorskej brannej moci boli dezertéri, ktorí sa skrývali na rôznych miestach v obciach i na vidieku. Ak do septembra 1918 boli v denných rozkazoch náhradných útvaroch pravidelne uvádzané mená vojenských osôb, ktoré svojvoľne opustili vojenskú posádku, od októbra 1918 vojenské orgány v zázemí na túto aktivitu v podstate rezignovali. Dezercie v rámci náhradných jednotiek vtedy nadobudli už masový charakter. Aj to bolo dôvodom, prečo niektoré vojenské posádky na území dnešného Slovenska prestali existovať už koncom septembra 1918. Fenomén dezertérstva – tzv. zelených kádrov – inak našiel uplatnenie aj v slovenskej krásnej literatúre po prvej svetovej vojne.
Počas poslednej rakúsko-uhorskej ofenzívy na Piave nasadilo velenie rakúsko-uhorskej armády znovu do boja aj viaceré jednotky s väčším zastúpením Slovákov. Aj tu opäť bojoval už viackrát spomínaný 71. peší pluk a ďalšie útvary.
Koncom októbra 1918 na talianskom fronte odmietli bojovať takéto viaceré, aj Slovákmi doplňované jednotky. Rovnako ako v zázemí tak aj na fronte sa začal proces rozpadu rakúsko-uhorskej armády. Napríklad 24. októbra 1918 odmietol nastúpiť do protiútoku v lokalite Mont Sisemol 25. pluk spoločnej armády z Lučenca. Jeho vojaci žiadali o návrat domov, o ďalšom bojovom nasadení odmietali „diskutovať“ a o niekoľko dní front aj samovoľne opustili.15 Taliansky front sa v priebehu niekoľkých nasledujúcich dní rozpadol.
Slovenskí vojaci sa po rozpade rakúsko-uhorskej armády postupne spolu s ostatnými jej bývalými príslušníkmi začali vracať do svojich domovov. Mnohí z nich sa práve počas tohto návratu útržkovito dozvedali, že 28. októbra 1918 bola v Prahe vyhlásená Československá republika.
V súvislosti s prvou svetovou vojnou treba uviesť, že Slováci v sledovanom období nebojovali len v rakúsko-uhorskej armáde. Už od roku 1914 sa postupne začal formovať československý zahraničný odboj. Jeho ozbrojenou platformou sa postupne stalo československé zahraničné vojsko – légie.16
Čelní predstavitelia zahraničného odboja: Slovák Milan Rastislav Štefánik a Česi Tomáš Garrigue Masaryk a Edvard Beneš si od počiatku svojej zahraničnej akcie s cieľom vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov uvedomovali význam samostatného vojska. To malo spolu s dohodovými armádami bojovať proti centrálnym mocnostiam.
Možnosti náboru dobrovoľníkov, ktorí boli ochotní bojovať za ideu budúceho československého štátu, však boli pomerne komplikované. Do úvahy prichádzali jednak pôvodní rakúsko-uhorskí zajatci nachádzajúci sa v zajateckých táboroch v Rusku, Srbsku, Francúzsku Taliansku, resp. v Rumunsku. Ďalej mohli rady zahraničnej armády posilniť aj emigranti, ktorí žili napríklad v Spojených štátoch amerických.
Začiatky výstavby československého zahraničného vojska boli z tohto dôvodu, čo sa týka personálneho zastúpenia, ťažké. Najprv boli vytvorené v podstate symbolické jednotky, ktoré pôsobili v rámci francúzskej a ruskej armády. Išlo konkrétne o rotu Nazdar bojujúcu v rámci francúzskej armády a o Českú družinu – súčasť ruskej armády.
Na rozvoj československej odbojovej akcie malo v roku 1915 významný vplyv podpísanie Clevelandskej dohody medzi vrcholnými predstaviteľmi amerických Slovákov a Čechov. Táto dohoda požadovala spojenie českého a slovenského národa do federatívneho zväzku štátov. Ďalšou dohodou medzi americkými Slovákmi a Čechmi, ktorou sa riešila otázka budúceho štátoprávneho usporiadania obidvoch týchto národov, bola Pittsburská dohoda z roku 1918.17
V priebehu prvej svetovej vojny sa predstaviteľom československého zahraničného odboja podarilo vytvoriť československé légie v Rusku, Srbsku, Francúzsku a Taliansku. Pre bližšiu informáciu môžeme uviesť, že československých legionárov bolo celkovo v Rusku približne 71 000, v Taliansku okolo 20 000 a vo Francúzsku okolo 10 000.18 Ak v roku 1914 predstavovali československé zahraničné vojsko len dve jednotky na úrovni roty, resp. práporu tak v roku 1918 to už bolo niekoľko divízií s počtom viac ako 100 000 „aktívnych bodákov“.
Najväčší počet Slovákov pritom slúžil v československých légiách v Rusku, približne 5000. V československých légiách v Taliansku slúžilo okolo 600 Slovákov, vo Francúzsku okolo 1600. Aj v československých légiách bol pritom evidentný nedostatok dôstojníkov – Slovákov (približne 120).19 Všeobecne možno konštatovať, že tento stav existoval aj v československej brannej moci v rokoch 1918 – 1939.
Symbolom nasadenia československých légií v Rusku sa stala bitka pri ukrajinskom Zborove 2. júla 1917. K problematike pôsobenia československých legionárov v Rusku, resp. neskôr v sovietskom Rusku treba ešte konštatovať, že sa v roku 1918 ocitli v pomerne komplikovanej situácii. Po skončení prvej svetovej vojny považovali mnohí československí legionári svoje pôsobenie v Rusku za uzavreté a dožadovali sa rýchleho návratu do Československej republiky. Ďalšie zotrvávanie v Rusku, v čase keď sa tam naplno rozhorela občianska vojna, vnímali ako zbytočné.
Proces návratu československých légií z Ruska do vlasti bol pomerne komplikovaný. Posledné lodné transporty legionárov boli z ruského Vladivostoku realizované ešte v roku 1920. Viacerí legionári – Slováci si pritom v Rusku našli aj svoje životné partnerky.
Slováci sa v uniformách československých légií však zúčastnili aj bojov na talianskom fronte, napríklad na už spomínanej Piave, a na francúzskom fronte. Nie je bez zaujímavosti, že pri ich nasadení na viacerých frontových úsekoch dochádzalo k situáciám, keď bojovali proti vlastným krajanom v rovnošatách rakúsko-uhorskej armády.
Z najznámejších Slovákov – príslušníkov československých légií si pozornosť menovite zaslúžia napríklad Vladimír Svetozár Hurban, Ján Geryk, Vladimír Daxner, Janko Jesenský, Jozef Gregor Tajovský, Štefan Osuský, Ján Papánek, Rudolf Gábriš.
Číselné údaje, ktoré sme predtým uviedli, inak všeobecne poukazujú na menší počet Slovákov a Čechov v rovnošatách československých légií v porovnaní s ich účasťou v rakúsko-uhorskej armáde. Svoju úlohu pritom zohralo aj to, že v prípade zajatia rakúsko-uhorskou armádou boli legionári popravovaní ako vlastizradcovia.
Po vzniku Československej republiky v roku 1918 bola pozornosť spoločnosti i médií venovaná predovšetkým legionárom. Tí navyše požívali v novom štáte v rokoch 1918 – 1939 mimoriadnu úctu spoločnosti a rôzne výhody.
Z územia dnešného Slovenska bolo do rakúsko-uhorskej armády v priebehu prvej svetovej vojny zmobilizovaných približne 400 000 vojakov. Ohľadom strát sa uvádza, že ich padlo okolo 69 000 a vyše 61 000 bolo trvale zmrzačených.
Slováci v rokoch 1914 obliekali rovnošatu rakúsko-uhorskej armády, v menšej miere i československých légií. V rámci rakúsko-uhorskej armády bojovali najmä v prvých rokoch „Veľkej“ vojny statočne a s obdivuhodným elánom. V jej závere sa aj v prípade slovenskej účasti prejavila vyčerpanosť reprezentovaná vojenskými vzburami, dezerciami a odmietaním poslušnosti. Tí slovenskí vojaci, ktorí v priebehu vojny narukovali do rakúsko-uhorskej armády a prežili frontové nasadenie, sa po skončení vojny vracali do nového štátu – Československej republiky. Pre tých, ktorí sa nestali príslušníkmi československých légií ostávala aspoň útecha, že vojnu prežili.
Záverom možno ešte skonštatovať, že v dôsledku zmien na konci prvej svetovej vojny a rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie sa prvýkrát v histórii objavil aj geografický, administratívny a politický termín Slovensko, ktorý dovtedy neexistoval. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím sa v konštituovanej Československej republike zároveň diametrálne, k lepšiemu zmenili podmienky existencie slovenského národa.
Skúmanie problematiky vojenskej účasti Slovákov na bojových operáciách prvej svetovej vojny má v posledných dvoch desaťročiach na Slovensku vzrastajúcu tendenciu. Toto konštatovanie sa pritom týka nielen odbornej ale i laickej verejnosti. Rozhodne pozitívnymi výsledkami tejto interakcie sú tak nielen rôzne zamerané konferencie, výstavy, internetové stránky alebo nové publikácie. Mimoriadny význam majú aj ďalšie aktivity zamerané na obnovu vojnových cintorínov z obdobia „Veľkej“ vojny na Slovensku a taktiež ďalšie podujatia konkrétne pripomínajúce, resp. spredmetňujúce toto obdobie.
Ak sa zameriame na slovenskú vojenskú historiografiu do roku 1989 možno konštatovať, že tá v rámci interpretácie tejto problematiky primárne sledovala len niekoľko tematických okruhov. Podrobne sa skúmali najmä otázky ozbrojeného odporu Slovákov proti rakúsko-uhorskej monarchii, ďalej sociálne nepokoje a vplyv ruskej októbrovej revolúcie z roku 1917 na situáciu v zázemí podunajskej monarchie.1 Niektoré historické udalosti boli interpretované tendenčne, alebo boli spracované len v minimálnej miere (význam územia dnešného Slovenska pre vojnové operácie, účasť Slovákov na bojových operáciách v rámci rakúsko-uhorskej armády, alebo naopak v československom zahraničnom vojsku – légiách atď.).
Zmena politického režimu v roku 1989, ktorá priniesla pluralitu názorov aj v historiografii, mala rozhodujúci vplyv na to, že sa do centra pozornosti historikov začali dostávať aj niektoré dovtedy tabuizované alebo málo známe témy.
Cieľom nášho príspevku je priblížiť základné otázky súvisiace s vojenskou účasťou Slovákov na frontoch prvej svetovej vojny. Uvedomujeme si pritom, že pre limitované možnosti času a priestoru je možné podať len stručnú charakteristiku tohto problému.
Na úvod je potrebné uviesť, že podľa sčítania obyvateľstva z roku 1910 žili v Uhorsku približne 2 milióny Slovákov.2 S tým potom priamo súviselo, že slovenskí vojaci tvorili v mierovej rakúsko-uhorskej armáde 3, 6 percenta jej celkového počtu. Čechov bolo 13 percent. Spomínané percentuálne zastúpenia Slovákov bolo takmer úplne tvorené brancami podliehajúcimi povinnej vojenskej službe. Vzhľadom na aktívnych a záložných dôstojníkov bola situácia diametrálne odlišná. Podľa štatistiky z roku 1911 sa z 1000 aktívnych dôstojníkov hlásil k slovenskej národnosti jeden dôstojník, kým k českej sa ich priznávalo 52. Z rovnakého počtu záložných dôstojníkov to bol opäť len jeden Slovák v porovnaní so 106 Čechmi.3
Vzhľadom na jednotlivé zložky mierovej rakúsko-uhorskej armády mali Slováci najpočetnejšie zastúpenie v delostrelectve (6 percent), v pechote (5 percent) a v rôznych tylových jednotkách (3 – 7 percent). Pomerne malé zastúpenie mali v jednotkách jazdectva (1 percento).4 Ich zastúpenie napríklad v rakúsko-uhorskom vojnovom námorníctve je vzhľadom na celok síce marginálne (okolo 0, 4 percenta), no napriek tomu sú pre slovenskú vojenskú historiografiu zaujímavé aj tieto jednotlivé vojenské osoby.5
Z konkrétnych vojenských jednotiek pechoty spoločnej rakúsko-uhorskej armády s najväčším zastúpením Slovákov v roku 1914 treba spomenúť 71. peší pluk s veliteľstvom a sídlom doplňovacieho okresu v Trenčíne. V tomto pluku slúžilo 85 percent Slovákov. Ide o vojenskú jednotku, ktorá dodnes symbolizuje nasadenie Slovákov na frontoch prvej svetovej vojny.6
Územie dnešného Slovenska patrilo s drobnými odchýlkami do územnej kompetencie dvoch zborov rakúsko-uhorskej armády. Bol to V. zbor v Bratislave a VI. zbor v Košiciach.
Všeobecná mobilizácia rakúsko-uhorskej armády vyhlásená 31. júla 1914 prebehla, vzhľadom na jej slovenskú účasť, bez väčších problémov. Na tom mali podiel najmä silná religiozita vidieka, ďalej najmä vernosť a oddanosť Slovákov habsburskej dynastii.
Po začatí bojových operácií boli väčšie „slovenské“ jednotky obidvoch spomínaných zborov rakúsko-uhorskej armády nasadené na ruský front.
Už bitky pri Komarówe a Kraśniku na prelome augusta a septembra roku 1914 potvrdili, že Slováci sú v rámci rakúsko-uhorskej armády statoční, schopní a pritom nenároční vojaci. Ich bojové úspechy sa v prvej etape vojny odzrkadľovali nielen v slovenskej, ale dokonca aj v maďarskej a rakúskej tlači. Napríklad časopis Die Neue Zeitung konkrétne uviedol, že „...rozhodnutie vo veľkej bitke pri Komarówe priniesli Slováci pod velením starého rytiera generála Boroeviča“.7 Maďarský časopis Alkotmány zas v roku 1915 konštatoval, že „...z roľníckeho stavu pochodiaci slovenský vojak je nepremožiteľný. Smelosťou, prísnou disciplínou a svojou poctivosťou sa Slováci stali elitným vojskom, ktoré sa hodí nielen na útok, ale svojou národnou povahou výborné je aj na obranu“.8 Náčelník generálneho štábu Conrad von Hötzendorf v jednom zo svojich elaborátov pre panovníka zo 17. decembra 1915 o Slovákoch obdobne konštatoval, že „...bojovali hrdinsky a často javili oduševnené zmýšľanie, patriotizmus a vernosť dynastii.“9
K problematike nasadenia Slovákov v prvom roku vojny možno konštatovať, že ich rakúska vojenská spravodajská služba hodnotila ako najspoľahlivejšiu národnosť rakúsko-uhorskej monarchie na fronte. Najmä v prvých rokoch vojny sa preto v slovenských národných a politických kruhoch objavila aj tendencia vyťažiť politický kapitál z uznávaného boja slovenských vojakov na fronte.10 Konkrétne išlo o to, aby na oplátku obetavého boja v prospech vlasti a dynastie Slováci od budapeštianskej vlády dostali isté ústupky v nacionálnej, sociálnej a jazykovej oblasti.
Ak spomíname roky 1914 – 1915 možno spomenúť, že územie dnešného Slovenska sa práve v tomto období, hoci len na relatívne krátky čas, stalo priamym bojiskom prvej svetovej vojny. Bezprostredné frontové operácie v regióne dnešného severovýchodného Slovenska prebiehali od novembra 1914 do mája 1915.11 Následkom týchto bojov padlo alebo v dôsledku zranení neskôr zomrelo viac ako 37 000 vojakov rakúsko-uhorskej, ruskej a nemeckej armády, ktorí sú pochovaní na 236 vojnových cintorínoch.12
V porovnaní s ruským frontom sa Slováci v uniformách rakúsko-uhorskej armády dostali v prvých dvoch rokov vojny na srbský a taliansky front len v menšej miere. To súvisí okrem iného aj s tým, že väčšina jednotiek rakúsko-uhorskej armády so zastúpením Slovákov bola, a to až do roku 1916, nasadená práve na ruskom fronte.
V roku 1916, po vypuknutí vojny s Rumunskom boli niektoré rakúsko-uhorské útvary so zastúpením Slovákov prevelené aj na tento front. Od roku 1917 do konca prvej svetovej vojny sa do popredia dostalo ich nasadenie na talianskom fronte. Slováci sa však v rámci niektorých útvarov spoločnej armády, uhorskej vlastibrany (honvédség) a ďalších zložiek rakúsko-uhorskej armády dostali aj na západný front, na albánsky front, do Palestíny a do niektorých iných „exotických“ oblastí. Napriek tomu, že v predvojnovom období bolo pomerne veľké množstvo Slovákov, ktorí počas celého života opúšťali rodnú obec len v celkom výnimočných prípadoch, predpokladáme, že takéto „cestovanie“ im nik nezávidel.
Už bolo spomenuté, že najmä v prvých dvoch rokoch trvania prvej svetovej vojny bolo nasadenie Slovákov na jej frontoch hodnotené prevažne pozitívne. V záverečnej fáze v rokoch 1917 – 1918 bola situácia už do istej miery odlišná. Na to malo vplyv najmä rapídne zhoršovanie zásobovania armády, ďalej vyčerpávajúce bojové operácie, zlá hospodárska situácia a taktiež niektoré ďalšie momenty. Tieto faktory všeobecne ovplyvnili vznik vzbúr v rakúsko-uhorskej armáde, na ktorých mali podiel aj Slováci.
Modelovým príkladom je už spomínaný 71. peší pluk. V roku 1914 sa vyznamenal v bojoch pri Kraśniku, Polichne a pred Lublinom, čo veľmi pozitívne hodnotil aj jeho vtedajší veliteľ plukovník Zikmund Prey.13 O štyri roky neskôr – 2. júna 1918 večer došlo k vzbure náhradného práporu tohto pluku v srbskom Kragujevaci. Dôvody tejto vzbury boli rôzne. Jednak to bol návrat vojakov z ruského zajatia na jar 1918, predchnutých revolučnými ideami, ktorí boli zaradení do náhradného práporu. Ďalej to bola zlá zásobovacia situácia v náhradnom prápore samotnom, národnostná polarita medzi dôstojníkmi a mužstvom, tvrdosť výcviku s perspektívou nasadenia na fronte atď. Vzbura prebehla živelne, pričom je zaujímavé, že sa do nej miestne civilné srbské obyvateľstvo nezapojilo. Už nasledujúceho rána sa podarilo privolaným asistenčným jednotkám, a to aj po demonštratívnej paľbe delostreleckej batérie, vzburu zlikvidovať. Na základe stanného súdu bolo 44 účastníkov tejto vojenskej vzbury 8. júna 1918 v Kragujevaci na miestnej vojenskej strelnici popravených.14
K ďalším vzburám menšieho rozsahu, na ktorých sa zúčastnili Slováci, došlo v tomto roku aj pri niektorých iných jednotkách.
Osobitnou kapitolou v rámci odporu proti rakúsko-uhorskej brannej moci boli dezertéri, ktorí sa skrývali na rôznych miestach v obciach i na vidieku. Ak do septembra 1918 boli v denných rozkazoch náhradných útvaroch pravidelne uvádzané mená vojenských osôb, ktoré svojvoľne opustili vojenskú posádku, od októbra 1918 vojenské orgány v zázemí na túto aktivitu v podstate rezignovali. Dezercie v rámci náhradných jednotiek vtedy nadobudli už masový charakter. Aj to bolo dôvodom, prečo niektoré vojenské posádky na území dnešného Slovenska prestali existovať už koncom septembra 1918. Fenomén dezertérstva – tzv. zelených kádrov – inak našiel uplatnenie aj v slovenskej krásnej literatúre po prvej svetovej vojne.
Počas poslednej rakúsko-uhorskej ofenzívy na Piave nasadilo velenie rakúsko-uhorskej armády znovu do boja aj viaceré jednotky s väčším zastúpením Slovákov. Aj tu opäť bojoval už viackrát spomínaný 71. peší pluk a ďalšie útvary.
Koncom októbra 1918 na talianskom fronte odmietli bojovať takéto viaceré, aj Slovákmi doplňované jednotky. Rovnako ako v zázemí tak aj na fronte sa začal proces rozpadu rakúsko-uhorskej armády. Napríklad 24. októbra 1918 odmietol nastúpiť do protiútoku v lokalite Mont Sisemol 25. pluk spoločnej armády z Lučenca. Jeho vojaci žiadali o návrat domov, o ďalšom bojovom nasadení odmietali „diskutovať“ a o niekoľko dní front aj samovoľne opustili.15 Taliansky front sa v priebehu niekoľkých nasledujúcich dní rozpadol.
Slovenskí vojaci sa po rozpade rakúsko-uhorskej armády postupne spolu s ostatnými jej bývalými príslušníkmi začali vracať do svojich domovov. Mnohí z nich sa práve počas tohto návratu útržkovito dozvedali, že 28. októbra 1918 bola v Prahe vyhlásená Československá republika.
V súvislosti s prvou svetovou vojnou treba uviesť, že Slováci v sledovanom období nebojovali len v rakúsko-uhorskej armáde. Už od roku 1914 sa postupne začal formovať československý zahraničný odboj. Jeho ozbrojenou platformou sa postupne stalo československé zahraničné vojsko – légie.16
Čelní predstavitelia zahraničného odboja: Slovák Milan Rastislav Štefánik a Česi Tomáš Garrigue Masaryk a Edvard Beneš si od počiatku svojej zahraničnej akcie s cieľom vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov uvedomovali význam samostatného vojska. To malo spolu s dohodovými armádami bojovať proti centrálnym mocnostiam.
Možnosti náboru dobrovoľníkov, ktorí boli ochotní bojovať za ideu budúceho československého štátu, však boli pomerne komplikované. Do úvahy prichádzali jednak pôvodní rakúsko-uhorskí zajatci nachádzajúci sa v zajateckých táboroch v Rusku, Srbsku, Francúzsku Taliansku, resp. v Rumunsku. Ďalej mohli rady zahraničnej armády posilniť aj emigranti, ktorí žili napríklad v Spojených štátoch amerických.
Začiatky výstavby československého zahraničného vojska boli z tohto dôvodu, čo sa týka personálneho zastúpenia, ťažké. Najprv boli vytvorené v podstate symbolické jednotky, ktoré pôsobili v rámci francúzskej a ruskej armády. Išlo konkrétne o rotu Nazdar bojujúcu v rámci francúzskej armády a o Českú družinu – súčasť ruskej armády.
Na rozvoj československej odbojovej akcie malo v roku 1915 významný vplyv podpísanie Clevelandskej dohody medzi vrcholnými predstaviteľmi amerických Slovákov a Čechov. Táto dohoda požadovala spojenie českého a slovenského národa do federatívneho zväzku štátov. Ďalšou dohodou medzi americkými Slovákmi a Čechmi, ktorou sa riešila otázka budúceho štátoprávneho usporiadania obidvoch týchto národov, bola Pittsburská dohoda z roku 1918.17
V priebehu prvej svetovej vojny sa predstaviteľom československého zahraničného odboja podarilo vytvoriť československé légie v Rusku, Srbsku, Francúzsku a Taliansku. Pre bližšiu informáciu môžeme uviesť, že československých legionárov bolo celkovo v Rusku približne 71 000, v Taliansku okolo 20 000 a vo Francúzsku okolo 10 000.18 Ak v roku 1914 predstavovali československé zahraničné vojsko len dve jednotky na úrovni roty, resp. práporu tak v roku 1918 to už bolo niekoľko divízií s počtom viac ako 100 000 „aktívnych bodákov“.
Najväčší počet Slovákov pritom slúžil v československých légiách v Rusku, približne 5000. V československých légiách v Taliansku slúžilo okolo 600 Slovákov, vo Francúzsku okolo 1600. Aj v československých légiách bol pritom evidentný nedostatok dôstojníkov – Slovákov (približne 120).19 Všeobecne možno konštatovať, že tento stav existoval aj v československej brannej moci v rokoch 1918 – 1939.
Symbolom nasadenia československých légií v Rusku sa stala bitka pri ukrajinskom Zborove 2. júla 1917. K problematike pôsobenia československých legionárov v Rusku, resp. neskôr v sovietskom Rusku treba ešte konštatovať, že sa v roku 1918 ocitli v pomerne komplikovanej situácii. Po skončení prvej svetovej vojny považovali mnohí československí legionári svoje pôsobenie v Rusku za uzavreté a dožadovali sa rýchleho návratu do Československej republiky. Ďalšie zotrvávanie v Rusku, v čase keď sa tam naplno rozhorela občianska vojna, vnímali ako zbytočné.
Proces návratu československých légií z Ruska do vlasti bol pomerne komplikovaný. Posledné lodné transporty legionárov boli z ruského Vladivostoku realizované ešte v roku 1920. Viacerí legionári – Slováci si pritom v Rusku našli aj svoje životné partnerky.
Slováci sa v uniformách československých légií však zúčastnili aj bojov na talianskom fronte, napríklad na už spomínanej Piave, a na francúzskom fronte. Nie je bez zaujímavosti, že pri ich nasadení na viacerých frontových úsekoch dochádzalo k situáciám, keď bojovali proti vlastným krajanom v rovnošatách rakúsko-uhorskej armády.
Z najznámejších Slovákov – príslušníkov československých légií si pozornosť menovite zaslúžia napríklad Vladimír Svetozár Hurban, Ján Geryk, Vladimír Daxner, Janko Jesenský, Jozef Gregor Tajovský, Štefan Osuský, Ján Papánek, Rudolf Gábriš.
Číselné údaje, ktoré sme predtým uviedli, inak všeobecne poukazujú na menší počet Slovákov a Čechov v rovnošatách československých légií v porovnaní s ich účasťou v rakúsko-uhorskej armáde. Svoju úlohu pritom zohralo aj to, že v prípade zajatia rakúsko-uhorskou armádou boli legionári popravovaní ako vlastizradcovia.
Po vzniku Československej republiky v roku 1918 bola pozornosť spoločnosti i médií venovaná predovšetkým legionárom. Tí navyše požívali v novom štáte v rokoch 1918 – 1939 mimoriadnu úctu spoločnosti a rôzne výhody.
Z územia dnešného Slovenska bolo do rakúsko-uhorskej armády v priebehu prvej svetovej vojny zmobilizovaných približne 400 000 vojakov. Ohľadom strát sa uvádza, že ich padlo okolo 69 000 a vyše 61 000 bolo trvale zmrzačených.
Slováci v rokoch 1914 obliekali rovnošatu rakúsko-uhorskej armády, v menšej miere i československých légií. V rámci rakúsko-uhorskej armády bojovali najmä v prvých rokoch „Veľkej“ vojny statočne a s obdivuhodným elánom. V jej závere sa aj v prípade slovenskej účasti prejavila vyčerpanosť reprezentovaná vojenskými vzburami, dezerciami a odmietaním poslušnosti. Tí slovenskí vojaci, ktorí v priebehu vojny narukovali do rakúsko-uhorskej armády a prežili frontové nasadenie, sa po skončení vojny vracali do nového štátu – Československej republiky. Pre tých, ktorí sa nestali príslušníkmi československých légií ostávala aspoň útecha, že vojnu prežili.
Záverom možno ešte skonštatovať, že v dôsledku zmien na konci prvej svetovej vojny a rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie sa prvýkrát v histórii objavil aj geografický, administratívny a politický termín Slovensko, ktorý dovtedy neexistoval. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím sa v konštituovanej Československej republike zároveň diametrálne, k lepšiemu zmenili podmienky existencie slovenského národa.
1 HOLOTÍK, Ľ.: Sociálne a národné hnutie na Slovensku od Októbrovej revolúcie do vzniku československého štátu (Dokumenty). Bratislava : Veda 1979.; HOLOTÍK, Ľ.: Októbrová revolúcia a národnooslobodzovacie hnutie na Slovensku v rokoch 1917 – 1918. Bratislava : Slovenská akadémia vied 1958.; HRONSKÝ, M.: Vzbura slovenských vojakov v Kragujevci. Martin : Osveta 1982. 2 Bližšie pozri: Slovensko v 20. storočí, Prvý zväzok, Na začiatku storočia 1901 – 1914. Bratislava : Veda 2004, s. 45. 3 K národnostnej problematike v rakúsko-uhorskej armáde so zameraním na Slovákov bližšie pozri: ČAPLOVIČ, M.: Československé vzťahy v armáde 1918 – 1939, Význam československej brannej moci pre slovakizáciu Slovenska. In: Česko-slovenská historická ročenka. Brno – Bratislava 2009, s. 43 – 45.; DANGL, V.: Národnostná problematika v rakúsko-uhorskej armáde a Slováci. In: Československý časopis historický, roč. 24, 1976, č. 6, s. 851 – 882.; DANGL, V.: Pokusy o asimiláciu prostredníctvom armády a slovenské reakcie (1900 – 1914). In: Historik v čase a priestore. Bratislava : Veda 2000, s. 151 – 171.; HRONSKÝ, M. – KRIVÁ, A. – ČAPLOVIČ, M.: Vojenské dejiny Slovenska, IV. zväzok 1914 – 1939. Bratislava : MO SR, 1996, s. 26 – 27. 4 HRONSKÝ, M. – KRIVÁ, A. – ČAPLOVIČ, M.: Vojenské dejiny Slovenska, IV. zväzok 1914 – 1939. Bratislava : MO SR, 1996, s. 26 – 27. 5 Bližšie pozri: GRÉGR, R.: O zastoupení Slováků v c. a k. námořnictvu. In: Vojenská história, roč. 3, 1999, č. 4, s. 93 – 95. 6 Bližšie pozri: ŠVANDA, P.: Stručná história 71. pešieho pluku a jeho účasť na bojiskách prvej svetovej vojny. Trenčín : Kultúrne a metodické centrum OS SR 2008. 7 Národnie noviny 10. september 1914; článok prevzatý z Die Neue Zeitung. 8 Alkotmány 10. apríl 1915. 9 MARTINEK, F.: Conrad z Hötzendorfu o Slovákoch. In: Prúdy, roč. 12, 1928, č. 8, s. 494 – 495. 10 Pozri: HRONSKÝ, M.: Pohyb východného frontu (august 1914 – máj 1915) a jeho dosah a ohlas na Slovensku. In: Vojenská história, roč. 1, 1997, č. 1, s. 29. 11 Bližšie pozri: Prvá svetová vojna – Boje v Karpatoch. Humenné : Redos 2007. 12 KORBA, M.: Bojové operácie v okolí Humenného a Medzilaboriec. In: Mementá prvej svetovej vojny, Diel I., Cintoríny v okresoch Humenné a Medzilaborce. Humenné : Redos 2008, s. 7. 13 Krajan 24. december 1914. 14 HRONSKÝ, M.: Vzbura slovenských vojakov v Kragujevci. Martin : Osveta 1982. 15 HRONSKÝ – KRIVÁ – ČAPLOVIČ, ref. 4, s. 89. 16 K problematike československých légií všeobecne bližšie pozri: PICHLÍK, K. – KLÍPA, B. – ZABLOUDILOVÁ, J.: Českoslovenští legionáři 1914 – 1920. Praha : Mladá fronta 1996. 17 Texty oboch dohôd bližšie pozri: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov, XI b, Slováci v prvej svetovej vojne 1914 – 1918. Bratislava : Literárne informačné centrum 2010, s. 81 – 82, s. 248 – 249. 18 ČAPLOVIČ, M.: Československé vzťahy v armáde 1918 – 1939 Význam československej brannej moci pre slovakizáciu Slovenska. In: Česko-slovenská historická ročenka. Brno – Bratislava 2009, s. 44. 19 ČAPLOVIČ, ref. 18, s. 44 – 45.
