VHÚ k Vám domov LII. - Generálmajor v. v. Ján Juraj Stanek

Ján Juraj Stanek
29.06.2020
Z plukovníka generálneho štábu robotníkom, z robotníka generálmajorom v zálohe
 
Narodil sa 4. 6. 1909 v Hrušovanoch v okrese Topoľčany. Do československej brannej moci bol zaradený 1. 10. 1929 v pešom pluku 21 maršala Focha v Čáslavi. Od konca marca 1930 bol príslušníkom nitrianskeho pešieho pluku 7 (Tatranský), v ktorom od začiatku apríla 1931 pokračoval vo vykonávaní činnej služby ako ďalejslúžiaci poddôstojník. V polovici septembra 1933 v hodnosti čatára nastúpil na štúdium vo Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. Po absolvovaní Vojenskej akadémie ho 1. 7. 1935 vymenovali za poručíka a ustanovili do funkcie veliteľa čaty pešieho pluku 48 v Benešove. Od konca septembra 1936 slúžil v Josefove ako veliteľ čaty a od konca apríla 1937 do marca 1939 pôsobil vo funkcii veliteľa roty.
 

V službách slovenskej armády

Po vzniku Slovenského štátu bol prijatý do slovenskej armády a zaradený na spravodajské oddelenie VI. zboru v Spišskej Novej Vsi. Na konci júla 1939 ho premiestnili na Vyššie veliteľstvo 1 do Trenčína, kde od začiatku druhej polovice augusta 1939 do polovice februára 1940 pôsobil vo funkcii prednostu 2. oddelenia. V septembri 1939 sa zúčastnil na ťažení slovenskej armády proti Poľsku vo funkcii prednostu 2. oddelenia štábu 1. divízie. V polovici februára 1940 nastúpil na štúdium vo Vysokej vojennej škole v Bratislave. Tu bol s účinnosťou od 1. 1. 1941 povýšený do hodnosti stotníka. Po vstupe Slovenska do vojny proti ZSSR odišiel 27. 6. 1941 do poľa s veliteľstvom armády vo funkcii prednostu pátracej skupiny spravodajského oddelenia. Na Slovensko sa vrátil 12. 8. 1941 a pokračoval v štúdiu na Vysokej vojennej škole. Na východnom fronte opäť pôsobil od začiatku marca do polovice mája 1942 ako stážista na veliteľstve 134. pešieho pluku nemeckej 44. pešej divízie a veliteľstve nemeckej 297. pešej divízie. Po skončení stáže bol zaradený ako pridelený dôstojník na operačnom oddelení MNO v Bratislave. V druhej polovici septembra 1942 odišiel na východný front k Rýchlej divízii nasadenej v predhorí západného Kaukazu, kde 29. septembra prevzal funkciu prednostu 2. oddelenia, ktorú vykonával do júla 1943. Medzitým bol dňom 1. 1. 1943 zaradený do skupiny dôstojníkov generálneho štábu. Od októbra 1943 do konca januára 1944 pracoval ako prednosta obranného oddelenia MNO a od začiatku februára1944 ako prednosta spravodajského oddelenia MNO. Počas služby v slovenskej armáde bol vyznamenaný medailami
Za hrdinstvo 3. st., Za zásluhy, Za hrdinstvo 2. st., nemeckým Verdienstkreuz des Ordens vom Deutsche Adlerorden 3. Stufe mit Schwerten a slovenským Vojenným víťazným krížom V. tr.
 

V protifašistickom odboji

V ilegálnej odbojovej činnosti spolupracoval s odbojovou skupinou Flóra, vedením KSS a Vojenským ústredím. Podieľal sa na zabezpečovaní odletu lietadla, ktoré 2. 8. 1944 dopravilo do ZSSR npor. J. Koreckého, K. Grüna, V. Fejku a T. Baláža a 4. 8. 1944 delegáciu SNR a Vojenského ústredia, ktorú tvorili K. Šmidke a pplk. M. Ferjenčík. Po odzbrojení bratislavskej posádky nemeckým vojskom 2. septembra pricestoval do Banskej Bystrice a prihlásil sa na Veliteľstve čs. armády. Na druhý deň bol určený za veliteľa obranného úseku II. taktickej skupiny pri Telgárte, v ktorom pôsobili jednotky skupiny Jánošík. Dńa 1. 10. 1944 bol povýšený na štábneho kapitána generálneho štábu a 28. 10. 1944 do hodnosti majora generálneho štábu. Po prechode do hôr vytvoril vojensko-partizánsku skupinu Jánošík, s ktorou sa na Soliskách 4. 11. 1944 pripojil k 2. čs. samostatnej paradesantnej brigáde a 30. novembra sa stal veliteľom jej II. práporu. 26. 12. 1944 v priestore Veľkého boku po zranení padol do nemeckého zajatia. Väznený bol v Banskej Bystrici a Bratislave, od polovice januára 1945 v Berlíne, Flessenbürgu a Dachau. Z Dachau ho spolu s ďalšími 125 zajatcami a politickými väzňami 24. apríla presunovali do tábora v tirolskom Insbrucku. Počas tohto presunu ho 30. apríla oslobodili partizáni, ktorí ho 4. mája 1945 odovzdali americkej armáde. Jej orgány ho dopravili do Neapola k Československej vojenskej misii. Dňa 21. mája sa stal členom tejto misie a náčelníkom štábu československých vojsk v Taliansku. Za činnosť v protifašistickom odboji bol v r. 1945 – 1947 vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1939 (2x), čs. medailou Za chrabrosť pred nepriateľom (2x), Radom Slovenského národného povstania I. tr. a čs. vojenskou medailou Za zásluhy I. st.
 

Krátka kariéra

Po návrate do ČSR sa na začiatku druhej polovice júla 1945 stal príslušníkom obranného spravodajstva Hlavného štábu v Prahe, 1. augusta ho povýšili na podplukovníka generálneho štábu a 4. septembra toho istého roka ustanovili do funkcie veliteľa 4. rýchlej divízie v Žiline. Od 15. januára do 25. marca 1946 popri výkone funkcie veliteľa divízie bol vymenovaný aj za veliteľa vojenských jednotiek nasadených na východnom Slovensku proti banderovcom. 20. 2. 1947 bol s účinnosťou od 1. 10. 1946 povýšený na plukovníka generálneho štábu a 1. 12. 1947 zaradený do funkcie veliteľa 9. divízie v Nitre. Jeho posledným pôsobiskom v československej armáde sa stalo Vysoké vojenské učilište v Prahe, do ktorého bol premiestnený na konci mája 1949. V septembri 1949 bol zatknutý a vyšetrovaný, v roku 1951 bol prevedený do zálohy a potom pracoval ako robotník. Dňa 30. 5. 1990 ho prezident ČSFR vymenoval do hodnosti generálmajora vo výslužbe. Zomrel 17. 2. 1996 v Benešove (Česká republika).
 
Text: Jozef BYSTRICKÝ (VHÚ Bratislava)
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 8/2013