VHÚ k Vám domov V.- Vojenskí kuchári, pekári a Vojenské stravovanie
Peter CHORVÁT (VHÚ Bratislava)
Jednou z priorít každej armády bolo, je a vždy bude zabezpečenie optimálneho stravovania svojich vojakov. Vo vojenských dejinách sa tento nadmieru dôležitý a neraz aj komplikovaný problém riešil rôznymi spôsobmi. Napríklad v starovekom Ríme si jednotlivé družstvá legionárov počas vojnových ťažení so sebou niesli ručné mlynčeky na mletie obilia. Zrno v podstate predstavovalo konzervovanú potravinu. Z hrubej šrotovej múky si potom vojaci pripravovali rôzne kaše, alebo piekli placky. Dodajme, že prenosné piecky na pečenie rôznych placiek a posúchov patrili už od staroveku do výstroja každej armády.
Množstvo obilia, ktoré si vojak počas vojnového ťaženia v staroveku bral so sebou, bývalo rôzne. Väčšinou takáto dávka mala vystačiť na niekoľko dní. Počas postupu cez nepriateľské územie bola zároveň väčšina potravín transportovaná spolu s armádou. V prípade, že takáto dotácia potravín nestačila, sa stravovanie vojska zaisťovalo nákupmi od miestneho obyvateľstva, rekviráciami, ba v nejednom prípade aj drancovaním.
Dôležitú úlohu v zásobovaní operujúcej armády vo vojenských dejinách mali markytáni a markytánky. Boli to obchodníci a obchodníčky predávajúci vojakom na pochode i v táborisku potraviny, najmä nápoje. Išlo o súkromníkov viazaných k vojenskej jednotke – napríklad k pluku – zmluvou. Ich označením bola spravidla vojenská pokrývka hlavy.
Môžeme zdôrazniť, že slúžne, napríklad v žoldnierskych armádach, sa mohlo vojakom vyplácať jednak vo forme finančných prostriedkov a jednak vo forme naturálií. K najdôležitejším naturáliám patrili predpismi stanovené dávky mäsa, chleba, vína a piva. V neskoršom období vojaci dostávali – „fasovali“ aj tabak.
Nakoľko sa vojak musel o prípravu jedla postarať sám, vojenský erár mu dodával aspoň najnutnejšie nádoby; napríklad v roku 1758 patrili k súčasti výstroja rakúskej armády poľná fľaša s remeňom, kotlík a medený kastról. Až v roku 1771 bol zavedený medený poľný kotol spoločný vždy pre štyri až šesť vojakov, ktorí pri poľných ťaženiach spolu obývali jeden stan.
Až do poslednej tretiny devätnásteho storočia sa vojaci hromadne stravovali len počas pobytu v nemocnici, počas cvičení (manévrov) a počas vojenských slávností. Stále teda platilo, že sa vojak musí postarať o svoju stravu sám. V kasárňach si tak jednotlivci a menšie skupiny vojakov sami pripravovali jedlo v kuchynských priestoroch, neraz vo veľmi jednoduchých podmienkach.
Kasárenské jedálne pre mužstvo vznikali až v najnovšej dobe. Až do druhej svetovej vojny bol vojak nútený jesť na vlastnom lôžku – gavalci, v lepšom prípade pri stole miestnosti, v ktorej nocoval. Realitou v poľných podmienkach, na fronte potom neraz bola aj nepohodlná konzumácia jedla postojačky alebo napríklad na korbe nákladného automobilu.
V tejto súvislosti si môžeme položiť otázku, kto varil. Ako kuchári spočiatku pôsobili vojaci bez hodnosti, ktorí sa pri varení denne striedali. Variť sa učili od svojich starších druhov. Výučbou varenia sa v rámci svojich zmluvných povinností zaoberali aj markytáni, resp. markytánky a dokonca osoby prináležiace do personálu rôznych špitálov. Poľné a poľné mobilné kuchyne sa v rakúsko-uhorskej armáde objavili až koncom prvého decénia 20. storočia. V približne rovnakom období sa na svoju púť vojenskými dejinami vydali aj rakúsko-uhorské poľné mobilné pekárne.
V československej ľudovej armáde sa využívali predovšetkým dva typy poľných kuchýň: PK 26-H a PK 60.
Jedlo ako také patrilo vo vojenských dejinách k najdôležitejšej každodennosti života vojaka. Ak dobrú a výdatnú stravu vojak obvykle bral na vedomie, jej zhoršenie malo za následok nesúhlas dávaný okamžite a ostentatívne najavo. (Ne)kvalitná strava mohla dokonca spôsobovať nepokoje a vzbury vojakov. V povedomí verejnosti je v tejto súvislosti dostatočne známa napríklad vzbura na ruskom krížniku Potemkin v roku 1905. Jedným z dôvodov vzbury vojakov slovenskej armády v Kremnici v roku 1939 bola takisto nekvalitná strava. Napokon, strava, ako faktor ovplyvňujúci či limitujúci správanie a dokonca bojovú morálku vojakov, sa pravidelne objavovala aj v spravodajských hláseniach.
Služba vo vojenskej kuchyni nemusela byť vždy lukratívna, tak ako si to väčšinou predstavovali branci pred nástupom na základnú vojenskú službu. Z vojenských dejín sú známe viaceré prípady, keď sa aj poľní kuchári a pekári museli zúčastniť bojových operácií.
Téma vojenského stravovania v dejinách patrí k pomerne zaujímavým témam. Viacerých bádateľov inšpirovala k tvorbe rôzne zameraných publikácií a dokonca dokumentárnych filmov.
Zdroj: Nástenný kalendár Vojenského historického ústavu 2013
Foto: Dvacet let československé armády v osvobozeném státě. Praha, VHÚ-VHA Bratislava
Jednou z priorít každej armády bolo, je a vždy bude zabezpečenie optimálneho stravovania svojich vojakov. Vo vojenských dejinách sa tento nadmieru dôležitý a neraz aj komplikovaný problém riešil rôznymi spôsobmi. Napríklad v starovekom Ríme si jednotlivé družstvá legionárov počas vojnových ťažení so sebou niesli ručné mlynčeky na mletie obilia. Zrno v podstate predstavovalo konzervovanú potravinu. Z hrubej šrotovej múky si potom vojaci pripravovali rôzne kaše, alebo piekli placky. Dodajme, že prenosné piecky na pečenie rôznych placiek a posúchov patrili už od staroveku do výstroja každej armády.
Množstvo obilia, ktoré si vojak počas vojnového ťaženia v staroveku bral so sebou, bývalo rôzne. Väčšinou takáto dávka mala vystačiť na niekoľko dní. Počas postupu cez nepriateľské územie bola zároveň väčšina potravín transportovaná spolu s armádou. V prípade, že takáto dotácia potravín nestačila, sa stravovanie vojska zaisťovalo nákupmi od miestneho obyvateľstva, rekviráciami, ba v nejednom prípade aj drancovaním.
Dôležitú úlohu v zásobovaní operujúcej armády vo vojenských dejinách mali markytáni a markytánky. Boli to obchodníci a obchodníčky predávajúci vojakom na pochode i v táborisku potraviny, najmä nápoje. Išlo o súkromníkov viazaných k vojenskej jednotke – napríklad k pluku – zmluvou. Ich označením bola spravidla vojenská pokrývka hlavy.
Môžeme zdôrazniť, že slúžne, napríklad v žoldnierskych armádach, sa mohlo vojakom vyplácať jednak vo forme finančných prostriedkov a jednak vo forme naturálií. K najdôležitejším naturáliám patrili predpismi stanovené dávky mäsa, chleba, vína a piva. V neskoršom období vojaci dostávali – „fasovali“ aj tabak.
Nakoľko sa vojak musel o prípravu jedla postarať sám, vojenský erár mu dodával aspoň najnutnejšie nádoby; napríklad v roku 1758 patrili k súčasti výstroja rakúskej armády poľná fľaša s remeňom, kotlík a medený kastról. Až v roku 1771 bol zavedený medený poľný kotol spoločný vždy pre štyri až šesť vojakov, ktorí pri poľných ťaženiach spolu obývali jeden stan.
Až do poslednej tretiny devätnásteho storočia sa vojaci hromadne stravovali len počas pobytu v nemocnici, počas cvičení (manévrov) a počas vojenských slávností. Stále teda platilo, že sa vojak musí postarať o svoju stravu sám. V kasárňach si tak jednotlivci a menšie skupiny vojakov sami pripravovali jedlo v kuchynských priestoroch, neraz vo veľmi jednoduchých podmienkach.
Kasárenské jedálne pre mužstvo vznikali až v najnovšej dobe. Až do druhej svetovej vojny bol vojak nútený jesť na vlastnom lôžku – gavalci, v lepšom prípade pri stole miestnosti, v ktorej nocoval. Realitou v poľných podmienkach, na fronte potom neraz bola aj nepohodlná konzumácia jedla postojačky alebo napríklad na korbe nákladného automobilu.
V tejto súvislosti si môžeme položiť otázku, kto varil. Ako kuchári spočiatku pôsobili vojaci bez hodnosti, ktorí sa pri varení denne striedali. Variť sa učili od svojich starších druhov. Výučbou varenia sa v rámci svojich zmluvných povinností zaoberali aj markytáni, resp. markytánky a dokonca osoby prináležiace do personálu rôznych špitálov. Poľné a poľné mobilné kuchyne sa v rakúsko-uhorskej armáde objavili až koncom prvého decénia 20. storočia. V približne rovnakom období sa na svoju púť vojenskými dejinami vydali aj rakúsko-uhorské poľné mobilné pekárne.
V československej ľudovej armáde sa využívali predovšetkým dva typy poľných kuchýň: PK 26-H a PK 60.
Jedlo ako také patrilo vo vojenských dejinách k najdôležitejšej každodennosti života vojaka. Ak dobrú a výdatnú stravu vojak obvykle bral na vedomie, jej zhoršenie malo za následok nesúhlas dávaný okamžite a ostentatívne najavo. (Ne)kvalitná strava mohla dokonca spôsobovať nepokoje a vzbury vojakov. V povedomí verejnosti je v tejto súvislosti dostatočne známa napríklad vzbura na ruskom krížniku Potemkin v roku 1905. Jedným z dôvodov vzbury vojakov slovenskej armády v Kremnici v roku 1939 bola takisto nekvalitná strava. Napokon, strava, ako faktor ovplyvňujúci či limitujúci správanie a dokonca bojovú morálku vojakov, sa pravidelne objavovala aj v spravodajských hláseniach.
Služba vo vojenskej kuchyni nemusela byť vždy lukratívna, tak ako si to väčšinou predstavovali branci pred nástupom na základnú vojenskú službu. Z vojenských dejín sú známe viaceré prípady, keď sa aj poľní kuchári a pekári museli zúčastniť bojových operácií.
Téma vojenského stravovania v dejinách patrí k pomerne zaujímavým témam. Viacerých bádateľov inšpirovala k tvorbe rôzne zameraných publikácií a dokonca dokumentárnych filmov.
Zdroj: Nástenný kalendár Vojenského historického ústavu 2013
Foto: Dvacet let československé armády v osvobozeném státě. Praha, VHÚ-VHA Bratislava
