VHÚ k Vám domov XCII. – Samonabíjacia puška SVT-40

7,62 mm sovietska samonabíjacia puška SVT-40
17.02.2021
S vývojom samonabíjacej pušky sa v Rusku začali zaoberať už koncom prvej svetovej vojny. Prvé prototypy vznikli v roku 1926, ale do dokonalosti im chýbalo veľa.

Lepšie sa ukázali konštrukcie Sergeja Gavriloviča Simonova a Fedora Vasilieviča Tokareva. Spočiatku vyhrala Simonovova. V roku 1936 bola zavedená do výzbroje ako 7,62-mm avtomatičeskaja vintovka Simonova obrazca 1936 goda (AVS-36).

Zbraň síce umožňovala strieľať jednotlivými výstrelmi alebo dávkami, no v praxi sa veľmi neosvedčila. V nasledujúcich skúškach prototypov v roku 1938 ukázala svoje kvality Tokarevova konštrukcia, ktorá bola do výzbroje zavedená pod označením 7,62-mm samozarjadnaja vintovka systemy Tokareva obrazca 1938 goda (SVT-38).

Fiasko v zimnej vojne

Výroba pušky však bola pomerne nákladná a zdĺhavá, preto sa až do roku 1940 pokračovalo aj vo výrobe jednoduchších a lacnejších pušiek AVS-36, ktorých bolo vyprodukovaných dovedna 65 800 kusov. Od 1. októbra 1939 sa medzitým v zbrojovke v Tule naplno rozbehla výroba pušiek SVT-38. Automatický systém tejto pušky fungoval na princípe odberu plynov z hlavne pomocou plynového kanálika. Puška bola síce pomerne ľahká, mala však veľmi silný spätný ráz, čo pri slabšej konštrukcii jej jednotlivých súčiastok (pre nižšiu hmotnosť) spôsobovalo ich veľmi rýchle opotrebovanie. Navyše puška bola veľmi citlivá na nečistoty a v nepriaznivých podmienkach jej automatický systém často zlyhával. To sa naplno prejavilo v priebehu tzv. zimnej vojny medzi Fínskom a ZSSR (1939 – 1940), v ktorej sa vôbec neosvedčila a dokonca sa uvažovalo o jej stiahnutí z výzbroje.

Napokon padlo rozhodnutie o jej prepracovaní. Tak vznikla zbraň, ktorá bola do výzbroje prijatá ako 7,62-mm samozarjadnaja vintovka systemy Tokareva obrazca 1940 goda (SVT-40). Zmeny sa týkali predovšetkým plynového kanálika automatického mechanizmu, ktorý bol vybavený päťstupňovým regulátorom odberu plynov, čím sa dal účinne regulovať spätný ráz zbrane, pričom na jeho zmiernenie bola na hlaveň pridaná aj úsťová brzda. Tvorilo ju na každej bočnej strane šesť úzkych priečnych otvorov. Jednotlivé súčiastky zbrane boli technicky zdokonalené a zosilnené a dvojdielnu pažbu nahradila ľahšia jednodielna. Záver zbrane, manuálna poistka nachádzajúca sa na lúčiku za spúšťou, spúšťový mechanizmus a zásobovanie pomocou dvojradového zásobníka s kapacitou desať nábojov ostali oproti puške SVT-38 takmer nezmenené.

Vo výzbroji 1. čs. armádneho zboru

Puška bola skonštruovaná pre štandardný sovietsky puškový náboj kalibru 7,62 × 54 mm R. Popri štandardnej puške SVT-40 bola vyvinutá aj puška AVT-40, ktorá mohla strieľať tak jednotlivými výstrelmi, ako aj dávkou, a karabína SKT-40. Sériová výroba pušiek SVT-40, AVT-40 a SKT-40 sa začala 1. júla 1940 v závodoch v Tule, kde bola ukončená výroba pušiek SVT-38, a v Iževsku, kde bola zase ukončená výroba pušiek AVS-36. Produkcia pušiek SVT-40, AVT-40 a SKT-40 bola oficiálne ukončená 3. januára 1945, pričom celkovo bolo spolu s puškami SVT-38 vyrobených takmer 2 milióny kusov. Z toho v rokoch 1940 – 1942 vyrobili až 1,326 milióna pušiek SVT-40. Ďalších 51-tisíc kusov bolo vyrobených v odstreľovačskej verzii s optickým zameriavačom PU s 3,5-násobným zväčšením. Neboli však ani zďaleka také presné ako pušky Mosin model 1891/30, preto bola 1. októbra 1942 ich výroba ukončená. Po roku 1941 poslúžili ukoristené pušky SVT--38 a SVT-40 Nemcom ako predloha pri konštrukcii samonabíjacej pušky Gewehr 43. Pušky SVT-40 sa nachádzali aj vo výzbroji 1. československého armádneho zboru v ZSSR. V roku 1943 mal napr. 1. čs. samostatný poľný prápor počas bitky pri Sokolove k dispozícii 553 týchto pušiek. Najväčší úspech s touto puškou v odstreľovačskom variante dosiahla Mária Ljalková-Lastovecká, ktorá s ňou zaznamenala 30 potvrdených zásahov.

Technicko-taktické údaje

Kaliber: 7,62 mm
Náboj: 7,62 × 54 mm R
Dĺžka bez bodáka: 1 226 mm
Dĺžka s bodákom: 1 465 mm
Dĺžka samotnej hlavne: 625 mm
Hmotnosť samotnej zbrane: 3,85 kg
Hmotnosť s bodákom a plným zásobníkom: 4,3 kg
Kapacita zásobníka: 10 nábojov
Úsťová rýchlosť strely: 830 m/s
Teoretická kadencia streľby za minútu: 30 – 40 výstrelov
Maximálny účinný dostrel: 1 500 metrov


Text: Mgr. Viera JURKOVÁ (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 5/2020