VHÚ k Vám domov XLVIII. - generálmajor Anton RAŠLA (1911–2007)

Anton RAŠLA
22.06.2020
Bol dôstojníkom armády Slovenskej republiky, po vojne organizátorom a prvým náčelníkom spravodajského oddelenia Hlavného štábu obnovenej čs. brannej moci. Do čs. dejín sa zapísal predovšetkým ako verejný žalobca v procese s hlavnými exponentmi „Slovákštátu“, Tisom, Tukom, Machom a Ďurčanským. Ako jeden z hlavných architektov komunistickej moci sa však ani on nedočkal „zaslúženej“ vďaky.
 
Anton Rašla sa narodil 15. septembra 1911 v Pavliciach (okr. Trnava). Po skončení bratislavského reálneho gymnázia získal vďaka eminentnému záujmu o ďalšie štúdium niekoľkokrát odklad základnej vojenskej služby. Na Právnickej fakulte UK v Bratislave tak stihol v rokoch 1932 – 1937 nadobudnúť vysokoškolské vzdelanie.
 

Vojenský intelektuál

Hneď na to bol prezentovaný v jednej z batérií del. pl. 126 v Žiline, odkiaľ bol po absolvovaní ŠDZ delostrelectva v Bratislave premiestnený k tamojšej batérii del. pl. 109. V čase mobilizácie zabezpečoval s jednotkou hranice. V rámci pluku absolvoval chemický kurz, po ktorom pôsobil ako veliteľ čaty v Chemickom ústave v Olomouci, pobočník veliteľa oddielu a pomocník chemického dôstojníka. Po vzniku Slovenskej republiky bol nakrátko premiestnený k spojovacej batérii del. pl. 11, aby bol v júni 1939 v hodnosti poručíka pridelený k Vojenskému súdu v Bratislave vo funkcii vyšetrujúceho sudcu. V identickej funkcii (lenže pri Nižšom poľnom súde v Levoči) pôsobil aj počas nadchádzajúcej poľskej kampane. Po vykonaní vojenskej sudcovskej skúšky bol v novembri 1939 preložený do skupiny dôstojníkov justičnej služby z povolania a súčasne povýšený na nadporučíka. Ani on sa nevyhol službe na východnom fronte, kde počas svojej prvej návštevy v ZSSR (jún – september 1941) opäť pôsobil ako vyšetrujúci sudca nižšieho poľného súdu, najprv pri slovenských rýchlych a následne zaisťovacích jednotkách. Pre podozrenie zo zločinu úkladov o slovenský štát v dôsledku podozrenia zo spolupráce s bieloruskými partizánmi však bol po návrate domov uväznený na dva týždne v bratislavskej vojenskej väznici. Pre nedostatok dôkazov bol síce prepustený, ale za trest prevelený k odbočke vojenskej prokuratúry v Poprade. Počas druhej služby na východnom fronte (január-marec 1942) sa už ako stotník (1. 1. 1941) vrátil k Zaisťovacej divízií, kde pôsobil ako člen poľného súdu a námestník vojenského prokurátora.
 

Povstalecká epopeja

Po príchode na Slovensko pracoval najprv na pobočke vojenskej prokuratúry v Banskej Bystrici a od novembra 1942 opäť v Bratislave. V nasledujúcom polroku pôsobil ako prokurátor i predseda senátu, kým naň nebola v apríli 1943 opäť uvalená vyšetrovacia väzba. Vo väzení si tento raz odpykal viac ako polroka. V tomto období však už intenzívne spolupracoval s domácim komunistickým podzemným hnutím, keď sa stal vojenským poradcom ústredia v oblasti konšpirácie a jeho spoľahlivým informátorom. Vo februári 1944 bol ilegálnou SNR určený za vojenského poradcu G. Husáka a na jar dokonca poverený prípravou a budovaním ilegálnej straníckej siete v slovenskej armáde, kde bol už v októbri 1943 zbavený služby a nakoniec ju musel 20. mája 1944 v hodnosti majora opustiť. Bol zbavený hodnosti a žil v ilegalite pod pseudonymom Anton Kováč. Bezprostredne po prepuknutí Povstania sa v Nitre neúspešne pokúšal zorganizovať útek odbojových pracovníkov a členov ilegálnych výborov KSS z tamojšieho väzenia. 12. septembra 1944 bol Vojenským ústredím povolaný priamo do Banskej Bystrice na Veliteľstvo 1. čs. armády na Slovensku, kde až do potlačenia SNP pôsobil ako hlavný vojenský poľný prokurátor armády. Týždeň na to bol súčasne pridelený aj na Hlavný štáb partizánskych operácií ako prednosta spravodajského oddelenia. Jeho úlohou bolo získavať a vyhodnocovať správy o nepriateľovi, zabezpečovať utajenie činnosti partizánskych jednotiek a viesť boj proti spravodajskej a špionážnej činnosti nepriateľa. Bol tiež jedným z členom SNR, od 24. októbra 1944 dokonca zástupca povereníka pre veci vojenské. Následne bol pridelený K. Šmidkemu ako poradca pre organizovanie partizánskych akcií v tyle. Po ústupe do hôr sa na západnom Slovensku zúčastnil podvratných akcií a sabotáží v rámci viacerých partizánskych skupín, až začiatkom februára 1945 prešiel s jednou z nitrianskych partizánskych brigád front. Veliteľstvo oslobodeného územia ho vymenovalo za člena zastupujúceho Predsedníctvo SNR v Košiciach a súčasne ho pridelilo povereníkovi pre veci vojenské ako jedného zo zástupcov. 13. marca 1945 bol menovaný za člena prijímacej komisie II. inštancie, tzv. odvolacej, kde výraznou mierou ovplyvňoval formovanie dôstojníckeho zboru povojnovej armády. Krátko pred skončením vojny bol ustanovený za prednostu spravodajského oddelenia HŠ a 10. mája 1945 povýšený na podplukovníka.
 

Vyvrcholenie vojenskej kariéry

Po vojne sa významnou mierou podieľal na výstavbe spravodajských orgánov, pričom zastával viaceré dôležité posty v štátnom aparáte. Po útokoch zo strany B. Reicina, náčelníka všemocného obranného spravodajstva, však už v októbri požiadal o prevedenie k justičnej službe. Od januára 1946 tak pôsobil ako námestník vojenského prokurátora, aby bol v marci 1946 dočasne uvoľnený zastávať funkciu verejného (štátneho) žalobcu na Národnom súde v Bratislave v procese s J. Tisom, V. Tukom, A. Machom, F. Ďurčanským i V. Talským. Jeho kariéra v tomto momente kulminovala, odrazom čoho boli nielen stranícke posty, ale aj rýchly hodnostný postup. 19. februára 1947 bol povýšený na plukovníka. Začiatkom roka 1948 sa stal námestníkom hlavného vojenského prokurátora v Bratislave a súčasne bol poverený vedením tohto úradu. V čase februárového prevratu zastupoval armádu ako člen organizačnej komisie, v ktorej kompetencii bola činnosť ozbrojených zložiek a použitie represívnych opatrení. V období rokov 1948 – 1950 a 1950-1951 pôsobil ako vyšší vojenský prokurátor v Trenčíne, resp. Bratislave už v hodnosti brigádneho generála (povýšený bol 3. decembra 1949). V rámci ťaženia proti slovenským buržoáznym nacionalistom bol však v roku 1952 prepustený z činnej služby a v rokoch 1954 -1956 a 1957-1958 aj väznený. Neskôr pracoval ako cenový referent v Stavokombináte a popri zamestnaní absolvoval stavebnú priemyslovku. V rokoch 1963 -1968 pôsobil ako pedagóg (od 1. 9. 1965 ako docent) na Právnickej fakulte UK v Bratislave. V súvislosti s celospoločenskými zmenami a prebiehajúcimi rehabilitáciami v armáde bol v roku 1968 reaktivovaný v hodnosti generálmajora a až do svojho definitívneho penzionovania v júni 1970 pôsobil na Vojenskom historickom ústave v Bratislave. Ako dôchodca potom opäť pracoval na UK, v rokoch 1977-1984 bol vedúcim Katedry trestného práva na UPJŠ v Košiciach. Bol autorsky veľmi činný, zomrel 17. mája 2007 v Bratislave.
 
Text: Alexej MASKALÍK (VHÚ Bratislava)
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 12/2009