VHÚ k Vám domov XXV. - 75. výročie skončenia 2. svetovej vojny a oslobodenia Slovenska
8. mája 2020 si svet pripomína 75. výročie skončenia 2. svetovej vojny na európskom bojisku, ktorá sa začala 1. septembra 1939 útokom vojsk nacistického Nemecka na Poľsko. Trvala dlhých 2 194 dní bolesti a utrpenia. V Európe sa skončila formálne podpísaním bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka 8. mája 1945. Napriek tomu aj po tomto dni dochádzalo k bojovým akciám, ktoré sa na území Česka skončili v podstate až 11. mája, resp. 14. mája 1945, keď si bojová skupina nemeckej 16. tankovej divízie prebojovala cestu do americkej zóny. V severnej časti Juhoslávie bojovali nemecké vojská ustupujúce do Rakúska ešte aj 15. mája 1945. Definitívny koniec 2. svetovej vojny nastal podpísaním bezpodmienečnej kapitulácie Japonska na americkej bojovej lodi USS Missouri v Tokijskom zálive dňa 2. septembra 1945.
Do 2. svetovej vojny sa postupne zapojilo 62 štátov, v ktorých žilo 80 % vtedajšej svetovej populácie. Priama bojová činnosť zasiahla územie 40 štátov. Bojovalo sa v Európe, severnej Afrike, Atlantiku, Oceánii, južnej a juhovýchodnej Ázii. Do armád bojujúcich krajín bolo zaradených asi 110 miliónov ľudí. Počas šiestich rokov trvania 2. svetovej vojny zomreli a utrpeli zranenia desiatky milióny ľudí. Ani 65 rokov po jej skončení neexistujú presné a všeobecne akceptovateľné čísla obetí, ale podľa najnovších údajov v nej zahynulo asi 60 miliónov ľudí (približne miliónov vojakov a 40 miliónov civilistov). Zo súhrnného počtu obetí pripadá približne 83 % na príslušníkov štátov protifašistickej koalície a 17 % obetí na obyvateľov mocností Osi a ich Spojencov. Najväčšie straty, takmer 27 miliónov vojakov a civilistov, utrpel vtedajší Sovietsky zväz.
Do vojnového diania aktívne zasiahla aj vtedajšia Slovenská republika, ktorej armáda sa ako prvá ocitla na fronte po boku Wehrmachtu, a to už 1. septembra 1939 pri napadnutí Poľska. O rok a pol neskoršie potvrdilo vojnové spojenectvo Slovenskej republiky s nacistickým Nemeckom vyslanie slovenskej armádnej skupiny s 50 689 mužmi do ťaženia proti Sovietskemu zväzu. Po účasti vo vojne proti Poľsku a zapojení sa do vojny proti Sovietskemu zväzu Slovenská republika 12. decembra 1941 vyhlásila vojnu Spojeným štátom americkým a Veľkej Británii. Vojaci slovenskej armády tak od začiatku druhej svetovej vojny do jej posledných dní na európskom bojisku, okrem územia svojej vlasti, postupne pôsobili na území dnešných desiatich krajín, a to Poľska, Ukrajiny, Bieloruska, Ruska, Moldavska, Rumunska, Maďarska, Rakúska, Talianska a Česka. Ich činnosť mala rôznu podobu. Zúčastňovali sa bojov na fronte, zabezpečovali ochranu cestných a železničných komunikácií a iných vojensky významných objektov v tyle nemeckých frontových vojsk, na okupovaných územiach bojovali proti partizánom, budovali obranné postavenia pre ustupujúce nemecké vojská.
Na druhej strane od prvých dní 2. svetovej vojny sa Slováci a príslušníci národností žijúcich na území Slovenska na rôznych bojiskách zapojili do bojov proti nacistickému Nemecku a jeho satelitom, a to nielen v československých vojenských jednotkách sformovaných v zahraničí, v povstaleckej 1. čs. armáde na Slovensku a v domácom partizánskom hnutí, ale aj v armádach iných štátov protifašistickej koalície, či v hnutiach odporu na území okupovaných krajín.
Československé vojenské jednotky vytvorené počas 2. svetovej vojny v zahraničí sa zúčastnili ústupových bojov v Poľsku a vo Francúzsku, podieľali sa na protivzdušnej obrane Veľkej Británie, na bombardovacích náletoch spojeneckého letectva na Nemecko a ním okupované územia, na leteckom zabezpečovaní Dieppskej výsadkovej operácie, invázie do severného Francúzska, Arnhemskej a Rýnskej výsadkovej operácie, bojovali v severnej Afrike a na Blízkom východe. Na východnom fronte bojovali v Charkovskej obrannej operácii, Kyjevskej útočnej operácii, Kyjevskej obrannej operácii, v Žitomírsko-berdičevskej a Korsuň-ševčenskovskej operácii a počas oslobodzovania územia Československa vo Východokarpatskej, Východoslovenskej, Západokarpatskej, Ostravskej a Pražskej operácii.
Prvá československá zahraničná vojenská jednotka vznikla na území Poľska. Stalo sa tak už na konci apríla 1939 v Krakove vytvorením čs. vojenskej skupiny, ale nezáujem poľskej vlády a zlé materiálne podmienky výrazne prispeli k tomu, že väčšina českých a slovenských dobrovoľníkov nachádzajúcich sa v Poľsku postupne odišla do Francúzska, kde vyslanec Š. Osuský dohodol možnosť vstupu českých a slovenských vojakov do francúzskej cudzineckej légie. Napriek tomu v čs. vojenskej skupine v Poľsku bolo na konci augusta 1939 spolu 871 osôb. Rýchly priebeh vojnových udalostí už nedovolil z československej jednotky v Poľsku vybudovať bojaschopný celok. Do bojovej činnosti zasiahla len palebná skupina pri protilietadlovej obrane Tarnopolu 15. septembra 1939 (spolu 27 osôb, 3 ťažké a 6 ľahkých guľometov). O tri dni neskôr už hlavná časť jednotky prešla na územie Sovietskeho zväzu a zvyšok 19. septembra prešiel na územie Rumunska.
Najviac českých a slovenských emigrantov sa na jar a v lete 1939 sústredilo vo Francúzsku, kde už 2. augusta 1939 začala neoficiálne pôsobiť Čs. vojenská kancelária (neskoršie premenovaná na Čs. vojenskú správu), ktorá vykonávala prípravné práce na výstavbu vojska. Prvá čs. vojenská jednotka vo Francúzsku vznikla 28. septembra 1939. Bol ňou 1. čs. náhradný (výcvikový) prápor. Do polovice januára 1940 sa podarilo sformovať 1. čs. pešiu divíziu, v ktorej bolo k 23. februáru 8 535 osôb, z toho 3 810 (44,63 %) slovenskej národnosti. Do začiatku júna 1940 narástol počet príslušníkov divízie na vyše 11 400 osôb. Z nich 5 107 (44,8 %) boli Slováci alebo osoby inej národnosti pochádzajúce zo Slovenska. Prípravu jednotiek divízie na bojové nasadenie sťažoval nedostatok výzbroje a iného materiálu, čo sa napokon prejavilo v tom, že na front mohli byť nasadené len dva pluky (asi 5 200 mužov) v zostave tzv. divíznej pechoty, ktoré sa zúčastnili ústupových bojov francúzskej armády pri riekach Marna, Grand Morin, Seina, Loira a Cher. 19. júna sa oba pluky na rozkaz francúzskeho velenia odpútali od nepriateľa a začali sa presúvať na juh Francúzska. O tri dni neskoršie Francúzsko kapitulovalo.
Významnou súčasťou čs. vojska vo Francúzsku boli letci, ktorým sa v dôsledku rýchleho vývoja vojnových udalostí nepodarilo zorganizovať (okrem výcvikového strediska na letisku Mérignac) vlastné čs. letecké jednotky. Vo francúzskych a poľských leteckých jednotkách sa už v máji 1940 zúčastnilo bojov asi 170 čs. letcov. Okrem toho 15 čs. letcov pôsobilo vo francúzskych perutiach v severnej Afrike, 7 v Sýrii, 6 vo francúzskych bitevných a 8 v bombardovacích perutiach. Ďalších asi 600 čs. letcov sa do bojovej činnosti aktívne zapojiť nemohlo.
V čase, keď sa zvyšky 1. čs. pešej divízie (spolu s letcami asi 5 000 osôb) prepravovali námornou cestou do Veľkej Británie, vznikali základy novej čs. zahraničnej vojenskej jednotky na Blízkom východe. Koncom júna 1940 sa v Palestíne začala formovať čs. vojenská skupina. Z jej príslušníkov vznikol 4. čs. pluk a s platnosťou od 1. novembra 1940 z tohto pluku vzniklo výcvikové stredisko a 11. čs. peší prápor – Východný. Vo februári 1941 sa 11. peší prápor presunul do Egypta, asi 20 km od Alexandrie. Nasledujúci mesiac začal plniť bojové úlohy, ktoré spočívali v strážení zajateckých táborov pri El Dagheile. Začiatkom júna 1941 ho presunuli k Marsa Matruh, kde sa zúčastňovali na ochrane poľných letísk. Od júla do októbra 1941 potom pôsobil na území Sýrie, odkiaľ ho britské velenie prevelilo späť do severnej Afriky, do Tobruku. V tomto priestore plnil bojové úlohy až do začiatku apríla 1942. Po opätovnom presune do Palestíny, v máji 1942, bol 11. čs. peší prápor reorganizovaný na 200. ľahký protilietadlový pluk, ktorý sa zúčastnil na protilietadlovej obrane prístavu Haifa a miestnych rafinérií ropy, bejrútskeho prístavu a letísk okolo Haify. Ďalšie bojové úlohy plnil po presune do severnej Afriky pri protilietadlovej obrane Tobruku a niekoľkých letísk. V lete r. 1943 sa príslušníci 200. ľahkého protilietadlového pluku (1 578 osôb), ako aj časť ďalších príslušníkov čs. vojenskej skupiny na Blízkom východe (227 osôb) prepravili do Veľkej Británie. Počas pôsobenia čs. vojska na Blízkom východe prešlo vojenskou registratúrou 2 489 osôb. Z nich sa k slovenskej národnosti hlásilo 402 osôb (16,4 %).
V prvej polovici augusta 1940 zo zvyškov 1. pešej divízie evakuovaných z Francúzska vznikla vo Veľkej Británii 1. čs. zmiešaná brigáda (v Cholmondeley pri Chestri), v ktorej bolo zaradených 3 274 osôb. Z nich sa k slovenskej národnosti hlásilo 459 (14 %). Táto brigáda viackrát zmenila priestor dislokácie a prekonala aj reorganizáciu na 1. čs. samostatnú brigádu (júl 1941). Po príchode čs. jednotiek z Blízkeho východu bola 1. čs. samostatná brigáda s platnosťou od 1. septembra 1943 reorganizovaná na 1. čs. obrnenú brigádu, ktorá na konci roka 1943 mala 4 095 príslušníkov, z toho 740 (18,3%) slovenskej národnosti. Dňa 30. augusta sa príslušníci obrnenej brigády nalodili na transportné plavidlá, ktoré ich dopravili cez kanál La Manche do Normandie. Do bojovej činnosti v priestore Dunkerque boli nasadené 8. októbra 1944. Tu blokovali obkľúčenú nemeckú posádku až do 9. mája 1945, keď jej veliteľ podpísal kapituláciu. O tri dni neskoršie jednotky obrnenej brigády sa začali presúvať do vlasti. Počas plnenia bojovej úlohy pri Dunkerque bola brigáda doplnená, takže v polovici apríla 1945 bolo v jej jednotkách 5 723 osôb (takmer 20 % z nich slovenskej národnosti). Okrem toho ďalších 950 vojakov a dôstojníkov pozemných jednotiek sa ešte nachádzalo vo Veľkej Británii.
Podstatne rozsiahlejšou bojovou činnosťou ako pozemné jednotky zorganizované na území Veľkej Británie prešli čs. letecké jednotky. Prvá z nich, 310. čs. stíhacia peruť, vznikla už 12. júla 1940. O niečo neskoršie, 30. júla, vznikla 311. čs. bombardovacia peruť a 5. septembra 1940 aj 312. čs. stíhacia peruť. Obe stíhacie perute boli nasadené do leteckej bitky o Veľkú Britániu. Dňa 10. júna 1941 vznikla ďalšia, 313. čs. stíhacia peruť. Okrem toho vo Veľkej Británii pôsobila čs. výcviková a náhradná letecká jednotka, a na jeseň 1944 sa pri veliteľstve vojenského dopravného letectva začala formovať čs. dopravná skupina. Českí a slovenskí letci okrem toho pôsobili aj v britských a poľských perutiach. V druhej polovici apríla 1945 bolo v čs. letectve vo Veľkej Británii zaradených 1 485 osôb (z toho vyše 10 % slovenskej národnosti).
Rozsiahlou bojovou činnosťou prešlo čs. vojsko sformované na území Sovietskeho zväzu. Jeho výstavba sa začala vo februári 1942 v Buzuluku organizovaním 1. čs. samostatného poľného práporu. O rok neskoršie, 30. januára 1943, začal sa presun práporu na front. V tomto čase mal 974 príslušníkov, z toho 123 Slovákov (12,8 %). Do bojovej činnosti bol 1. čs. samostatný prápor v ZSSR nasadený od 8. do 13. marca 1943 v priestore Sokolova.
Po stiahnutí 1. čs. samostatného poľného práporu z frontu a jeho sústredení spolu s náhradným plukom z Buzuluku v Novochopersku sa v tomto meste od mája do septembra 1943 organizovala 1. čs. samostatná brigáda v ZSSR. V čase jej odchodu na front, 30. septembra 1943, mala vo svojich jednotkách 3 517 osôb, medzi nimi aj 343 Slovákov (9,75 %), ktorí sa zúčastnili bojov pri oslobodzovaní pravobrežnej Ukrajiny.
Po rokovaniach prezidenta E. Beneša v Moskve sa na konci roka 1943 rozhodlo o rozšírení výstavby čs. vojska v ZSSR. Prvým krokom v tomto smere bolo vytvorenie 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády v Jefremove. Na jej výstavbu existovali veľmi priaznivé podmienky, pretože v Usmani boli sústredení bývalí príslušníci slovenskej armády (1. pešej divízie), ktorí prešli na stranu Červenej armády na konci októbra 1943 pri Melitopole a v Usmani vytvorili dobrovoľnícky pluk. Na začiatku decembra 1943 mal tento pluk 2 146 osôb, z toho 2 017 Slovákov. Do polovice februára 1944 počet príslušníkov čs. vojska v ZSSR narástol na 6 847. V tom čase v ňom mali najväčšie zastúpenie Slováci, ktorých bolo 3 027 (44,2 %) V máji 1944 začala sa výstavba 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Jeho základom sa stala zreorganizovaná a doplnená 1. čs. samostatná brigáda. Druhou, už postavenou súčasťou zboru bola 2. čs. samostatná paradesantná brigáda (k 1. 7. 1944 mala 2 804 príslušníkov, z toho 70 % tvorili Slováci). Na jar a v lete 1944 vznikli aj ďalšie jeho súčasti – 3. čs. samostatná brigáda, 1. čs. samostatná tanková brigáda, 1. čs. stíhací letecký pluk, atď. Do začiatku septembra 1944 dosiahol počet príslušníkov zboru číslo 16 451. Najviac v ňom bolo volyňských Čechov, čo sa adekvátne odrazilo aj v národnostnom zložení jednotiek. K slovenskej národnosti sa v tom čase hlásilo 3 326 (20 %) príslušníkov zboru.
Do novembra 1944 sa čs. vojsko v ZSSR budovalo na základe dobrovoľného vstupu emigrantov z Čiech, zo Slovenska a z Podkarpatskej Rusi, z Čechov a Slovákov – občanov Sovietskeho zväzu, z bývalých príslušníkov slovenskej armády nasadených na východnom fronte, ktorí prešli na stranu Červenej armády alebo padli do zajatia a v menšom rozsahu aj zo zajatcov z maďarskej a nemeckej armády. Po vstupe 1. čs. armádneho zboru na územie Slovenska sa hlavným zdrojom doplňovania jeho jednotiek stala mobilizácia, postupne vyhlasovaná na oslobodených územiach. To umožnilo, aby do 18. mája 1945, keď bol 1. čs. armádny zbor reorganizovaný na armádu, nastúpilo do jeho bojových útvarov, výcvikových jednotiek a zariadení, škôl a tylových zariadení 74 148 osôb, medzi nimi aj 67 799 Slovákov (91,43 %), z ktorých bolo do bojových súčastí zboru do konca vojny zaradených 49 299 a na oslobodenom území, vo výcvikových zariadeniach a strážnych jednotkách, zostalo 18 500. Ak zhrnieme národnostné zloženie čs. vojska, ktoré vzniklo na území ZSSR, tak do 18. mája 1945 v ňom bolo zaregistrovaných spolu 97 299 osôb, z toho 72 400 Slovákov (74,4 %).
So vznikom Slovenského národného povstania (29. 8. 1944) došlo k formovaniu povstaleckých ozbrojených síl reprezentovaných 1. československou armádou na Slovensku (1. ČSA) a partizánmi. 1. ČSA na Slovensku vznikla pod tlakom útokov nemeckých okupačných vojsk. Jej velenie malo v prvých dňoch Povstania k dispozícii len 18 000 vojakov a dôstojníkov. Počet príslušníkov 1. ČSA sa zvýšil uskutočnením dvoch mobilizácií. Po prvej z nich (začala sa 5. 9. 1944) narástol na 47 000 a po druhej z 26. septembra, ale aj po nástupe nováčikov (9. 10. 1944) narástol počet jej príslušníkov na 60 000 osôb. Po boku armády na povstaleckom území bojovalo okolo 12 000 partizánov, z ktorých asi 70 % tvorili Slováci. Ďalších asi 5 500 partizánov pôsobilo v tyle nemeckých okupačných vojsk. Povstalecké ozbrojené sily tak dosiahli počas druhého mesiaca bojov súhrnný stav asi 77 500 osôb.
Československé vojenské jednotky, ktoré sa počas 2. svetovej vojny sformovali na území Poľska, Francúzska, Stredného východu, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu, jednotky povstaleckej 1. čs. armády a partizánske jednotky na Slovensku síce predstavovali len nepatrnú časť miliónových armád protifašistickej koalície, ale ich boje a obete napriek tomu sa stali uznávanou súčasťou vojenského úsilia demokratických národov a štátov víťaznej koalície druhej svetovej vojny.
Foto: VHÚ
