VHÚ k Vám domov XXX. - Generál justičnej služby JUDr. Samuel Karol KORBEL

Generál justičnej služby JUDr. Samuel Karol KORBEL
17.05.2020
Narodil sa 26. apríla 1909 v Lesnoje-Savaslajka vo Vladimirskej gubernii (Rusko), v rodine Samuela a Márie, rodenej Medveckej. Jeho otec, pôvodom z Tisovca, tam vtedy pracoval ako lesný inžinier na majetku grófky Uvarovovej, príbuznej cárskej rodiny. V rokoch 1919 - 1927 navštevoval osemročné Vyššie gymnázium v Banskej Bystrici, potom pokračoval v štúdiách na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktoré 12. decembra 1931 skončil promóciou. Od 11. januára do konca septembra 1932 pôsobil ako právnik v prípravnej sudcovskej služby pri okresnom a krajskom súde v Bratislave.

Ako nováčik bol 1. júna 1931 Doplňovacím okresným veliteľstvom v Bratislave odvedený do čs. brannej moci. Na vykonávanie vojenskej prezenčnej služby sa ako vojak 3. októbra 1932 prezentoval v delostreleckom oddiele 253 v Liberci a krátko nato absolvoval aj Školu na dôstojníkov horského delostrelectva v zálohe v Domažliciach. V septembri 1933 ho povýšili na čatára ašpiranta a od 9. októbra vykonával prax na dôstojníka justičnej (just.) služby v zálohe. Najskôr na divíznom súde v Bratislave, od januára do konca marca 1934 u bratislavského vojenského prokurátora. Ako ašpirant na dôstojníka justičnej služby z povolania bol 1. júla 1934 povýšený na poručíka delostrelectva (del.), zaradený do kmeňového stavu 9. divízie a zároveň premiestnený na divízny súd v Bratislave. Po úspešnom vykonaní vojenskej sudcovskej skúšky ho 17. januára 1935 preložili do skupiny dôstojníkov just. služby a zároveň bol povýšený na nadporučíka. Vo funkcii námestníka vojenského prokurátora pôsobil od konca januára 1935 opäť na Vojenskej prokuratúre v Bratislave. Rovnakú funkciu zastával aj na Vojenskej prokuratúre v Banskej Bystrici, kde slúžil od 31. augusta 1935 až do rozbitia ČSR v polovici marca 1939. Medzitým bol 1. júla 1937 povýšený na kpt. just., s poradím od 1. apríla 1937. Počas všeobecnej mobilizácie čs. brannej moci, podľa listiny o vojnovom ustanovení, bol od 25. septembra 1938 prednostom brigádneho súdu v Banskej Bystrici a od 28. septembra do 3. decembra 1938 zastával funkciu prednostu Nižšieho poľného súdu III. armády, krycí názov Štefánik, so sídlom veliteľstva v Kremnici. Ako vyšetrujúci sudca nižšieho poľného súdu pôsobil až do demobilizácie 15. decembra 1938 na veliteľstve Hraničného pásma XV. Adam v Banskej Bystrici.

AKTÍVNA SLUŽBA

Po vzniku Slovenského štátu pokračoval v činnej službe v slovenskej brannej moci a 15. apríla 1939 bol zaradený do kmeňového počtu Vyššieho veliteľstva 2 v Banskej Bystrici. V polovici mája 1939 nastúpil na MNO - Hlavné vojenské veliteľstvo (HW) v Bratislave, kde prevzal agendu prednostu justičného oddelenia. 17. mája 1939 ho povýšili na majora just. Po napadnutí ZSSR nacistickým Nemeckom v júni 1941 bol pridelený na Veliteľstvo armády a od 27. júna 1941 sa zúčastnil ťaženia slovenskej armády na východnom fronte. 1. júla 1941 ho povýšili na pplk. just. V roku 1942 pôsobil ako prednosta justičnej správy Vojenskej správy v Bratislave. Po reorganizácii slovenskej armády k 1. januáru 1943 prevzal funkciu hlavného vojenského prokurátora a o rok neskôr, 1. februára 1944, ho vymenovali za prednostu justičnej správy na MNO v Bratislave.

Podplukovník Korbel patril medzi tých slovenských dôstojníkov, ktorí sa zapojili do odbojového hnutia v slovenskej armáde. V lete 1943 nadviazal kontakt s ilegálnou občianskou odbojovou skupinou Dr. Vavra Šrobára. Vo funkcii prednostu justičnej správy MNO podporoval a pomáhal perzekvovaným účastníkom odboja. Bol v spojení s viacerými dôstojníkmi ilegálneho Vojenského ústredia, ktorí pripravovali na Slovensku ozbrojené protifašistické Povstanie. Osobitne však s pplk. gšt. Františkom Urbanom, s ktorým sa počas roka 1944 schádzal vždy po jeho návrate z Bratislavy do Banskej Bystrice.

POVSTALECKÉ ROKY

V posledných týždňoch pred vypuknutím Povstania Korbel prichádzal do kontaktu s pplk. vet. Mikulášom Ferjenčíkom a pplk. gšt. Jánom Golianom, s vedomím ktorého zabezpečil pre Šrobára a jeho najbližších spolupracovníkov vhodný úkryt v horách, ich zásobovanie a potrebnú ozbrojenú ochranu. Počas SNP bol ako vojenský prokurátor pridelený poľnému prokurátorovi 1. čs. armády na Slovensku kpt. just. JUDr. Antonovi Rašlovi. Po potlačení Povstania sa spolu s ďalšími predstaviteľmi Veliteľstva 1. ČSA presunul na Donovaly, odkiaľ prešiel s menšou skupinou cez Prašivú do pohronského údolia. Neskôr sa schovával v Ľubietovej, potom v Banskej Bystrici a Radvani. Pod falošnými dokladmi sa na sklonku roku 1944 vydal bližšie k frontu. Zdržiaval sa v Lovinobani, Veľkej Vsi, Málinci, na málinskych lazoch. Po oslobodení Lučenca 206. korsuň-ševčenkovskou streleckou divíziou Červenej armády a jednotkami 4. rumunského armádneho zboru 14. januára 1945, sa pplk. Korbel hlásil u veliteľa mesta. Na základe povolenia sa mu podarilo dostať cez Maďarsko na východné Slovensko, kde 22. januára 1945 vstúpil do 1. čs. armádneho zboru v ZSSR.

V polovici apríla 1945 bol pplk. Korbel pridelený IV. (legislatívnemu) odboru MNO v Košiciach (neskôr v Prahe) a 17. apríla ustanovený za jeho prednostu. Dňa 1. júna 1945 ho povýšili na plk. just. Už na jeseň 1945 sa však voči jeho osobe začala ostrá kampaň za údajné zneužívanie služobnej moci, ktorú viedol smutne preslávený náčelník obranného spravodajstva plk. pech. Bedŕich Reicin. V tomto služobnom zaradení Korbel zotrval do 3. marca 1948. Medzitým bol 20. februára 1947 prezidentom republiky povýšený na generála just., s účinnosťou a poradím od 1. októbra 1946. Po komunistickom februárovom prevrate 1948 v ČSR ho 4. marca zbavili výkonu vojenskej služby a 1. septembra odoslali na nútenú dovolenku. Dňa 1. marca 1949 nasledovalo jeho definitívne preloženie do výslužby so zaradením do kmeňového počtu Vojenskej oblasti 1 v Prahe.

ODCHOD DO CUDZINY

V tejto bezvýchodiskovej situácii a z obáv pred zatknutím sa Korbel rozhodol opustiť svoju vlasť a v druhej polovici apríla 1949 emigroval do americkej zóny v Nemecku. Zdržiaval sa v internačnom tábore „Valka" v severnom Nemecku, kde napokon robil veliteľa táborovej polície a aktívne pracoval pre americkú protišpionážnu službu CIC (Counter Intelligence Corps). Koncom roka 1949 sa jeho manželke Vére, rodenej Svobodovej, podarilo spolu s ich tromi deťmi (dcérou Nadeždou, synmi Fedorom a Milanom) odísť za ním do emigrácie. V roku 1951 sa vysťahovali do Austrálie, kde našli svoj nový domov na pobreží Port Phillip Bay v meste Mornington v štáte Victoria na juhovýchode krajiny. Medzitým Samuela Korbela v Československu vyhlásili za zbeha a 20. mája 1950 mu po správnom konaní MNO v Prahe odňali vojenskú hodnosť generála just. vo výslužbe.

V Austrálii začínal ako zametač ulíc, prešiel rôznymi robotníckymi profesiami. Neskôr sa mu ako skúsenému právnikovi podarilo uplatniť v štátnom notárstve, v renomovanej právnickej kancelárii Menziesa. Po roku 1989 Korbela v Československu občiansky spoločensky rehabilitovali a 3. apríla 1991 mu vrátili generálsku vojenskú hodnosť. Po smrti manželky sa odsťahoval do osady pre dôchodcov v Nerangu, v štáte Queensland (Austrália), kde 1. augusta 1997 zomrel. Svoje spomienky napísal v angličtine. Urobil aj slovenský preklad, ktorý je uložený v Archíve Múzea SNP v Banskej Bystrici.

Text: Miloslav ČAPLOVIČ (VHÚ Bratislava)
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.12/2008