Preskočiť na hlavný obsah Preskočiť na bočnú lištu

VHÚ k Vám domov XXXVIII. – Generálmajor v. v. Vojtech KOVÁČ (1900 – 1983)

Aktualizované:
Vojtech Kováč
Bol dôstojníkom čs. predmníchovskej armády, po rozbití Československej republiky armády samostatnej Slovenskej republiky a po skončení najväčšej kataklizmy všetkých čias nakoniec armády nového Československa. K jeho oslobodeniu a obnove „priložil ruku“. Ako mnohí jeho spolubojovníci a súputníci ani on sa nedočkal zaslúženej vďaky a uznania. Naopak, propaganda vládnucej komunistickej garnitúry sa starostlivo postarala o to, aby jeho meno skončilo v prepadlisku dejín.
 
Vojtech Kováč sa narodil 21. februára 1900 vo Zvolene v rodine železničiara Ondreja Kovacsa a Anny Vankovej ako posledné zo štyroch detí. Zamestnanie otca osudovo determinovalo jeho pozitívny vzťah k technicky zameraným odborom, ktorý v konečnom dôsledku predurčil aj jeho profesijnú dráhu. V rokoch trvania Veľkej vojny (1914 – 1918) najprv absolvoval vo svojom rodnom meste strojnícku školu, kde sa vyučil za strojného zámočníka. V nasledujúcich štyroch rokoch vyštudoval Vyššiu priemyselnú školu strojnícku v Košiciach, kde po vykonaní prvej štátnej skúšky získal titul inžiniera. V októbri 1921 nastúpil na základnú vojenskú službu, ktorá ho v odbornom raste na čas zastavila. Počas nej začal vážnejšie premýšľať o kariére profesionálneho vojaka. Nakoniec rozhodli osobné ambície a po úspešnom absolvovaní Školy dôstojníkov delostrelectva v zálohe sa nechal v októbri 1923 preložiť do zálohy. Do roku 1929 následne pracoval pre rôzne súkromné firmy – najprv ako konštruktér obrábacích strojov v Holoubkove a od roku 1925 ako konštruktér plzenských Škodových závodov. Jeho elán i presvedčenie však pod dojmom existujúcej recesie čoskoro vyprchali. Začiatkom mája 1930 sa tak stáva dôstojníkom z povolania. V hodnosti poručík bol preradený do skupiny dôstojníkov stavebnej služby, premiestnený do kmeňového počtu Zemského vojenského veliteľstva v Košiciach, kde chvíľu pôsobil v rámci veliteľstva VI zboru. Rok nato si zmenil priezvisko na Kováč, jazyková  dispozícia v oblasti maďarského jazyka mu však ostala.

Kariéra dôstojníka

Už v septembri 1932 bol premiestnený do kmeňového počtu Zemského vojenského veliteľstva v Brne, kde od roku 1937 vykonával službu na veliteľstve III. zboru. Až do rozpadu Československa pôsobil (v Brne a Košiciach) ako dôstojník stavebnej správy MNO. V druhej polovici 30. rokov stihol vstúpiť do stavu manželského a stať sa otcom dvoch detí. Po vzniku Slovenského štátu sa jeho pôsobnosť v rámci rezortného pracoviska nezmenila. Prakticky až do roku 1944 zastával funkciu prednostu stavebného oddelenia MNO, do 15. júla v Bratislave a do 28. augusta v Kremnici. Zároveň bol pracovníkom Najvyššieho úradu pre zásobovanie. Ideovo sa od začiatku zaradil medzi dôstojníkov protifašistického a protinemeckého zmýšľania. Významnou mierou sa spolupodieľal na hospodárskych prípravách Slovenského národného povstania a úzko spolupracoval s ilegálnou SNR.
 
Koncom augusta 1944 prešla väčšina pracovníkov oddelenia pod jeho velením na povstalecké územie a dala sa do služieb 1. čs. armády na Slovensku. V organizácii jej velenia mu v hodnosti podplukovníka stavebníctva pripadla jedna z kľúčových funkcií – referent opevňovacích prác. Zároveň bol menovaný za člena Povereníctva SNR pre veci hospodárske a zásobovacie. Jeho pozícia i prestíž sa naďalej upevňovala a kulminovala 2. septembra 1944, keď bol dokonca poverený vojenskou ochranou transportu, určeného na prepravu zlatého pokladu z Kremnice do budovy Národnej banky v Banskej Bystrici.

Povstalecká epopeja

Referát opevňovacích prác bol vytvorený pri operačnom oddelení veliteľstva povstaleckej armády s úlohou organizovať pohotovosť z miestnych pracovných skupín, ktoré boli vytvorené na jednotlivých operačných úsekoch. Po vypuknutí Povstania viedol úpravy letísk, budovanie protitankových zátarás, riadil opevňovacie práce na severných, východných a južných prístupoch k Banskej Bystrici – srdcu povstaleckého územia – predovšetkým na Malom Šturci, pri Šalkovej a Vlkanovej. V kritickom čase zužovania banskobystrického obranného perimetra spoluorganizoval rozsiahle pracovné nasadenie obyvateľstva Banskej Bystrice a priľahlého okolia na opevňovacie práce. Po páde Banskej Bystrice ustúpil do hôr a pokračoval v pomerne neúspešnom partizánskom spôsobe boja. Predovšetkým riadil zatarasovacie práce v Hrochotskej doline hatiacej postup Nemcov na Poľanu, kde sa mal podľa zámeru povstaleckého velenia organizovať nový odpor povstalcov. V tomto priestore potom pôsobil až do 13. februára 1945, keď padol do nemeckého zajatia. Hneď v ten deň sa mu však podarilo ujsť a znovu sa spojiť s partizánmi, s ktorými sa ešte stihol zúčastniť ťažkých bojov o Kyslinku. Koncom marca 1945 sa dobrovoľne stal príslušníkom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR.

Povojnové kruté rozčarovanie

Krátko po oslobodení Slovenska bol 16. apríla 1945 pridelený na stavebné oddelenie novovytvoreného MNO v Košiciach ako jeho vedúci. Po vojne bol následne oficiálne ustanovený za prednostu oddelenia opevňovacích prác na Hlavnom štábe čs. brannej moci. Súčasne začal študovať na Strojníckej fakulte Vysokého učenia technického v Brne. Začiatkom roka 1946 v odbore stavebníctva absolvoval svoju druhú štátnu skúšku, čím sa zaradil medzi skupinu úzko špecializovaných a kvalifikovaných dôstojníckych kádrov s určením pre najvyššie pozície armádnej hierarchie. 19. februára 1947 bol síce ešte povýšený do prvej generálskej hodnosti generála stavebnej služby, tento moment však predstavoval v jeho profesionálnej vojenskej kariére vrchol. Konečný pád nasledoval krátko nato. Už na jar 1949 ho dali na zvláštnu dovolenku, ktorú vzápätí vystriedala dovolenka s tzv. „čakateľným“. Začiatkom januára 1950 bol z čs. armády prepustený a systematicky perzekvovaný. V rokoch 1950 – 1951 a 1958 – 1961 bol dokonca neoprávnene väznený, pričom právne a vojensky rehabilitovaný bol až v roku 1968. Medzitým pracoval pre Vodohospodárske služby v Prahe a Západoslovenské kameňolomy a štrkopiesky v Bratislave. Do svojho druhého uväznenia stihol ešte pracovať ako vedúci oddelenia technického rozvoja Výskumného ústavu káblov a izolantov. Po udelení amnestie šiel na zaslúžený dôchodok. Zomrel v Bratislave 20. septembra 1983, v roku 1991 mu bola posmrtne priznaná hodnosť generálmajora vo výslužbe.
 
Text: Alexej MASKALÍK (VHÚ Bratislava)
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.10/2008
Aktualizované:
Vypublikované:
Návrat na začiatok stránky