Generálmajor vo výslužbe Antonín PETRÁK
Narodil sa 14. 4. 1912 vo Viedni. Prvé roky života prežil vo Viedni, kde absolvoval aj prvý ročník obecnej školy. Po vzniku Československa sa s rodičmi presťahoval na Slovensko. Obecnú školu absolvoval v Topoľčanoch, meštiansku v Hlohovci a Trnave. V roku 1928 začal študovať na obchodnej akadémii v Nitre. Do vojenskej prezenčnej služby nastúpil 1. 10. 1932 v pešom pluku 10 v Břeclavi. Od septembra 1933 do júna 1935 absolvoval Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave. 1. 7. 1935 bol povýšený na poručíka pechoty v pešom pluku 39 v Bratislave, kde pôsobil až do rozpadu republiky ako veliteľ čaty, neskôr roty.
Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 odišiel do Brna. Vo februári 1940 ušiel cez Slovensko, Budapešť, Belehrad do Bejrútu, odkiaľ ho prepravili loďou do Francúzska k čs. zahraničnému vojsku. Už 15. 5. sa prezentoval v Agde a bol menovaný za veliteľa výcvikovej roty. Po porážke Francúzska bol spolu so zvyškom čs. jednotiek prepravený do Anglicka, kde sa vylodil 7. 7. 1940.Tu bol pridelený do batérie kanónov proti útočnej vozbe formujúcej sa 1. čs. zmiešanej brigády (od júla 1941 1. čs. samostatnej brigády). V januári 1941 sa stal veliteľom čaty a spojovacím dôstojníkom batérie. 28. 10. 1940 bol povýšený na nadporučíka pechoty, 28. 10. 1941 na kapitána pechoty. V období 5. 2. – 4. 3. 1942 absolvoval britský kurz pre veliteľov roty. V dňoch 18. 7. – 15. 8. navštevoval kurz útočného boja (tzv. assault course) v hlavnom výcvikovom stredisku čs. parašutistov Special Training Schools v Traigh House na západnom pobreží Škótska, ktorý bol organizovaný britskou Special operation executive. Po tom, čo absolvoval aj samotný parašutistický kurz, na britskú žiadosť tam zostal ako inštruktor, styčný dôstojník a tlmočník. Podieľal sa tak na výcviku desiatok výsadkárov, vysadzovaných na území Protektorátu Čechy a Morava. 21. 5. 1943 sa vrátil k 1. čs. samostatnej brigáde, ako zástupca veliteľa guľometnej roty. V júli a auguste 1943 absolvoval dva britské tankové kurzy. 3. 9. 1943 sa stal zástupcom veliteľa 1. roty motorizovaného práporu vtedy už (od 1. 9.) Čs. samostatnej obrnenej brigády. Od 14. 10. do 8. 12. 1943 absolvoval ďalší tankový kurz. Vďaka svojej kvalifikácii sa stal 18. 8. 1944 veliteľom roty sprievodných zbraní motorizovaného práporu. Na prelome augusta a septembra 1944 sa spolu s väčšinou príslušníkov brigády preplavil cez Lamanšský kanál do Normandie a presunul k francúzskemu Dunkerque na pobreží Calaiskej úžiny, ktorý Nemci uzavreli a vyhlásili za pevnosť. Jeho motorizovaný prápor sa sústredil na východnom perimetri Dunkerque a bol mu pričlenený úsek od mora až po kanál pozdĺž cesty vedúcej z Francúzska do Belgicka. So svojou rotou sa vyznamenal hneď v prvej väčšej útočnej akcii, ktorá sa uskutočnila 28. 10. v deň čs. štátneho sviatku. Podieľal sa na likvidácii predsunutého nepriateľského ohniska odporu, zároveň odpútaní pozornosti nepriateľa pred hlavným útokom. Jeho jednotka zajala 14 nemeckých vojakov. V nasledujúcom období operovala pozdĺž pobrežia, kde sa opäť vyznamenal pri výpadoch do nepriateľskej obrany. V priestore Dunkerque zotrval až do konca vojny. Dňa 7. 3. 45 bol povýšený na štábneho kapitána pechoty, 14. 7. 1945 na majora pechoty. 1. 10. 1945 ho preložili do skupiny dôstojníkov tankového vojska. 30. 11. 1945 sa stal veliteľom 1. tankového práporu 22. tankovej brigády v Hodoníne. Od decembra 1945 do marca 1946 pôsobil ako veliteľ lyžiarskeho strediska v Javorníkoch, následne sa vrátil k výkonu svojej funkcie v Hodoníne. Od 2. 10. 1946 do 26. 6. 1948 absolvoval Vysokú školu válečnú v Prahe. 1. 8. 1948 bol ustanovený za náčelníka štábu 21. tankovej brigády v Žatci. Už 1. 8. 1949 sa ako politicky nespoľahlivý káder ocitol na dovolenke s čakaním. 22. 9. bol po domovej prehliadke zaistený a uväznený. 3. 11. 1949 ho vojenský súd odsúdil na 5 mesiacov pre nedbalé uchovávanie vojenského tajomstva. 8. 11. 1949 bol prepustený zo služby. Manželka s dcérou sa museli vo februári 1950 vysťahovať z Prahy. Nakoniec sa usadili v Bratislave. Po odpykaní trestu ho poslali na dva roky do tábora nútených prác v Mírove. Neúspešne sa pokúsil o útek, za čo bol fyzicky týraný. Prepustený bol 19. 7. 1951. Pracoval v petržalskom Kovosmalte ako pomocný robotník. V máji 1957 sa zamestnal ako technický prekladateľ v Tesle v Bratislave. V júni 1958 ho však Štátna bezpečnosť opäť zaistila a Krajský súd v Bratislave ho dňa 25. 3. 1959 odsúdil vo vykonštruovanom procese s tzv. Karvašovou skupinou na päť rokov za velezradu. Na slobodu sa dostal vďaka prezidentskej amnestii z 9. 5. 1960. Opäť však mohol vykonávať len manuálnu prácu. Až v roku 1965 sa zamestnal ako prekladateľ technickej literatúry. V roku 1968 bol rehabilitovaný, avšak bez odškodnenia. Ocenení za svoje zásluhy sa dočkal až po novembri 1989. 28. 10. 1990 bol povýšený na generálmajora vo výslužbe. Taktiež bol vyznamenaný viacerými československými, slovenskými a zahraničnými vyznamenaniami (napr. franc. Officier de ĺ ordre National du Mérite, slov. Rad Ľudovíta Štúra II. triedy - vojenský, brit. Member of the Order of the British Empire, slov. Medaila M. R. Štefánika I. stupňa, český Řád Bílého lva I. třídy; Medaila prezidenta Slovenskej republiky, franc. Chevalier de légion d' Honneur). Zomrel 7. 2. 2009 v Ružomberku.
Text: PhDr. Igor Baka, PhD., VHÚ – OVHV
Foto: VHÚ – VHA
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 194-195. ISBN 978-80-89523-20-7.
