Údolie smrti

Dominantou celého areálu Údolia smrti je predovšetkým tzv. tanková rota v útoku spolu s ďalšou vystavenou tankovou technikou, ktorá súčasne predstavuje aj jedno z najobľúbenejších a turistami každoročne najnavštevovanejších miest celého podduklianského regiónu. Okrem toho tu patrí aj pomník TARAN tvoriaci symbolickú vstupnú bránu do tohto údolia a pomník sovietskych letcov nachádzajúci sa v obci Dlhoňa.

Boje v Údolí smrti v roku 1944

V závere Karpatsko-duklianskej operácie (KDO), v posledných dňoch októbra 1944, došlo na duklianskom bojisku k ťažkým bojom v údolí potoka Kapišovka, ktoré sa tiahne od obce Vyšná Písaná cez Nižnú Písanú až k obci Kapišová. Stalo sa tak potom, keď sa do konca druhej dekády októbra sovietskym vojskám a 1. čs. armádnemu zboru v ZSSR ani po opakovaných pokusoch nepodarilo prelomiť obranu nemeckých jednotiek v priestore južne od Duklianskeho priesmyku a ovládnuť cestnú komunikáciu vedúcu smerom od priesmyku k mestu Svidník. Veliteľ 38. armády generálplukovník K. S. Moskalenko sa rozhodol zmeniť smer hlavného úderu armády a nariadil útok v smere Vyšná Písaná (oslobodená bola už 5. októbra) – Nižná Písaná – Kapišová – Svidník. Spolu so zväzkami 67. streleckého zboru ho mali uskutočniť útvary 4. tankového gardového zboru a 1.  čs. armádneho zboru v ZSSR. Cez údolie Kapišovky od Vyšnej Písanej v smere na Kapišovú mal s12. gardovou tankovou brigádou útočiť 4. gardový tankový zbor, ktorému bola 19. októbra podriadená 305. strelecká divízia (6 streleckých práporov) 67. streleckého zboru. Toho istého dňa sa 12. gardová tanková brigáda sústredila v Šarbove, ktorý jej bol určený ako vyčkávací priestor pred nasadením do útoku. V jej výzbroji bolo celkom 42 tankov (30 tankov T-34, 8 tankov IS-85 a 4 tanky IS-122). Na druhý deň (20. 10.) sa presunula do východiskových pozícií v priestore Vyšnej Písanej a poobede 21. októbra spolu s jednotkami 305. streleckej divízie prešla do útoku smerom na Nižnú Písanú. Silnými dažďami rozbahnený terén úzkeho údolia však znemožnil postup tankov, ktoré boli prinútené boj pechoty podporovať paľbou z miesta. Aby mohli pokračovať v postupe, museli ženisti pod paľbou nepriateľského delostrelectva spevniť cestu provizórnymi drevenými mostnicami. Po obnovení útoku 22. októbra tankisti dosiahli severný a severozápadný okraj Nižnej Písanej, kde narazili na mínové pole, v ktorom počas noci ženisti vytvorili priechody. V podvečer nasledujúceho dňa útočiace jednotky dosiahli stred Nižnej Písanej, kde zaujali obranu a počas 24. októbra odrážali protiútoky nemeckých jednotiek podporovaných delostrelectvom a samohybnými delami. Po intenzívnej delostreleckej príprave útoku 25. októbra 12. gardová tanková brigáda spolu s útvarmi 305. streleckej divízie krátko pred poludním zlomila odpor nepriateľských jednotiek a dokončila oslobodzovanie Nižnej Písanej. Následne dňa 26. októbra prešla do dočasnej podriadenosti 4. gardového tankového zboru 70. gardová strelecká divízia 67. zboru, ktorá spoločne s 12. gardovou tankovou brigádou rozvinula útok smerom na Kapišovú. Súčasne vľavo od nich 305. strelecká divízia útočila na Dobroslavu a vpravo od údolia Kapišovky, v smeroch na Kružlovú a Svidničku bojovali jednotky 241. a 211. streleckej divízie. Tankisti 12. gardovej tankovej brigády s jednotkami 70. gardovej streleckej divízie zasa popoludní vytlačili nepriateľa zo severnej a strednej časti Kapišovej. Ich pokusy o ďalší postup k ceste vedúcej z Ladomírovej do Svidníka však boli neúspešné. Prísun záloh z priestoru severne od Svidníka umožnil nemeckému veleniu zvýšiť bojovú silu  a aktivitu jednotiek prvého sledu, čo sa prejavilo v ich silných viacnásobných protiútokoch, ktoré prinútili zväzky 67. streleckého zboru a spolu s nimi aj 12. gardovú tankovú brigády prejsť do obrany. K oslobodeniu obcí Kapišová a Kružlová došlo potom až v rámci Východoslovenskej operácie 26. novembra 1944. Boje v údolí Kapišovky si vyžiadali značné straty na živej sile i na bojovej technike. Počas desiatich dní (od 22. do 31. 10.) bol celkový počet padlých, nezvestných a ranených príslušníkov 241., 211. a 305. streleckej divízie, 70. gardovej streleckej divízie a 12. gardovej tankovej brigády vyše 4 000, z toho straty divízií (305. a 70. gardovej streleckej) bojujúcich v údolí potoka Kapišovka a 12. gardovej tankovej brigády predstavovali dovedna takmer 2 700 padlých, nezvestných a ranených. 12. gardová tanková brigáda tu vtedy stratila v rovnakom čase z pôvodných 42 tankov 32, z toho bolo 20 zničených a 12 poškodených. Dodnes sa pritom v kraji pod Duklou na základe výpovedí očitých svedkov traduje príhoda, že po ukončení bojov sa načas voda potoka Kapišovka sfarbila dočervena krvou padlých vojakov stekajúcou po svahoch. Podľa toho potom dostalo údolie svoj dnešný názov.

Tanková rota v útoku

V roku 1969 bola na základe návrhu bývalého príslušníka československej tankovej brigády plk. Ondreja Ondíka v priestore Údolia smrti pri príležitosti 25. výročia KDO ako symbol ťažkých tankových bojov vybudovaná tzv. tanková rota v útoku. Tvorí ju osem stredných tankov T-34/85 rozmiestnených do bojového postavenia na lúke nachádzajúcej sa medzi obcami Kapišová, Kružlová a Nižná Pisaná. Spolu s inštaláciou tankovej techniky boli v tomto priestore vytvorené aj zákopy a osadené nemecké protitankové prekážky v podobe tzv. dračích zubov. Ďalšie dva tanky T-34/85 boli potom umiestnené aj v obciach Kapišová a Nižná Pisaná a po jednom v obciach Vyšná Pisaná, Svidnička a Vápeník. Realizáciou prác spojených s vybudovaním celého tohto areálu boli poverení príslušníci 14. tankovej divízie Československej ľudovej armády. Zaujímavosťou pritom je, že v Kapišovej sa obidva tanky viac ako polstoročie nachádzali v extraviláne obce v blízkosti hlavnej cesty oproti družstvu, avšak v roku 2020 boli premiestnené do jej centra. V apríli 2019 bol v priestore tankovej roty tiež osadený nápis „ÚDOLIE SMRTI“ s rozmermi 9,98 x 2,90 metra. V rámci Slovenska ide pritom o najväčší horizontálny nápis umiestnený v exteriéri. V októbri 2021 bola pri ňom následne postavená aj 13,5 metra vysoká štvorposchodová rozhľadňa, ktorá svojim špecifickým tvarom pripomína náboj do československej pušky vzor 24.

Pomník TARAN

Tento pomník bol v roku 1959 pri príležitosti 15. výročia KDO inštalovaný na rázcestí medzi mestom Svidník a obcou Kapišová. Tvoria ho dva do seba navzájom vklinené tanky. Konkrétne ide o stredný tank T-34/85, ktorý pod svojimi pásmi drví nepriateľský stredný tank Panzerkampfwagen IV. Pomník takýmto spôsobom symbolizuje ťažké boje, ktoré sa v priestore súčasného mikroregiónu Údolia smrti odohrávali medzi sovietskymi a nemeckými tankovými jednotkami v období 25. – 27. októbra 1944. Zaujímavosťou pritom je, že tento legendárny monument nachádzajúci sa v tesnej blízkosti hlavnej komunikácie smerujúcej od Svidníka na Duklu bol postavený približne v lokalite, ktorej dosiahnutie bolo práve počas spomínaných bojov hlavným cieľom prebíjajúcich sa sovietskych tankistov. V priebehu rokov prešlo toto miesto niekoľkými zmenami. Tie sa najviac prejavili na odtieni maskovania nemeckého tanku. Počas viac ako dvoch dekád ho bolo možné vidieť v originálnom odtieni tmavožltej farby, ktorú potom na ďalších 30 rokov vystriedalo šedé maskovanie. V roku 2013 sa tank následne vrátil do tmavožltého podkladu, ktorý bol v roku 2014 doplnený o elementy nepravidelného tvaru v odtieni tmavozelenej a tmavohnedej farby. Toto prevedenie bolo napokon do súčasnej podoby upravené v roku 2018. Z historického hľadiska tak zodpovedá maskovaniu nemeckých bojových obrnených vozidiel, ktoré sa v roku 1944 pohybovali na duklianskom bojisku.

Pomník sovietskym letcom v obci Dlhoňa

V obci Dlhoňa bol dňa 15. septembra 1984 slávnostne odhalený pomník štyrom sovietskym letcom, ktorých bombardovacie lietadlo Petljakov Pe-2 bolo v priebehu KDO zostrelené nad jej katastrom dňa 22. septembra 1944. Veliteľom trojčlennej posádky bol gardový podporučík Vladimír G. Tokarev, navigátorom gardový podporučík Nikolaj I. Aristov a pozíciu strelca-radistu zastával gardový starší seržant Nikolaj I. Vovk. Okrem nich sa na palube nachádzal aj dôstojník na stáži – kapitán Lev V. Grinberg. V roku 1988 bol pomník doplnený sochou s názvom Pamäť od ukrajinského akademického sochára Michala Beleňa z Užhorodu.