Opevnenie bratislavského obranného predmostia 1933 - 1938
Priestor bratislavského predmostia na pravom brehu Dunaja, ktorý Československá republika získala po 1. svetovej vojne, a ktorý bol neskôr potvrdený aj mierovými zmluvami vo Versailles (1919 – 1920), mal v medzivojnovom období rozlohu 33 kilometrov štvorcových. Išlo o kruhový výsek s polomerom približne šesť kilometrov, ktorého stredom bol ohyb Dunaja pri Zimnom prístave. Strany tohto výseku tvorili samotná rieka, ďalej oblúk hranice s Rakúskom v rozsahu troch pätín a oblúk hranice s Maďarskom v rozsahu dvoch pätín. Hoci sa Československá republika v mierovej zmluve s Rakúskom z roku 1919 v článku 56 zaviazala nebudovať žiadne „vojenské zariadenia“ na pravom brehu Dunaja, eskalácia napätia v stredoeurópskom priestore po nástupe Adolfa Hitlera k moci v Nemecku v roku 1933 viedla k vybudovaniu prvých pevnostných objektov práve v tomto exponovanom priestore. Išlo o prvé, tzv. atypické objekty, ktoré by predmostie ubránili len v prípade útoku polovojenských jednotiek.
Vo februári 1936 vykonala komisia Riaditeľstva opevňovacích prác (ŘOP) opätovný prieskum predmostia a navrhla vybudovanie siedmich nových izolovaných pechotných zrubov (STO – stále ťažké opevnenie). Tie boli postupne vybetónované do marca 1937 stavebnou firmou Rudolf Frič, ktorá realizovala väčšinu fortifikačných prác v sledovanom priestore. Počas uvedeného roka (1937) došlo aj k vybudovaniu ďalších doplňujúcich objektov, resp. prekážok a dokonca sa začala aj výstavba štyroch veliteľských stanovíšť. Priestor bratislavského obranného predmostia bol kontinuálne opevňovaný až do konca septembra 1938. Na jeho obranu bol v organizačnej štruktúre čs. brannej moci, 15. júla 1938 v Petržalke zriadený hraničiarsky prápor 50. Po podpísaní tzv. Mníchovskej dohody 30. septembra 1938 sa všetky tunajšie opevnenia stali korisťou nemeckej armády.
Text: VHÚ
Opevnenie bratislavského predmostia v roku 1938
