Podplukovník pechoty Martin PALKOVIČ (do roku 1923 Palkovics)
Narodil sa 9. 11. 1896 v Brodskom, okres Skalica. V rokoch 1908 – 1912 absolvoval štvorročné gymnázium v Skalici. V štúdiu pokračoval na trojročnom učiteľskom ústave. Do rakúsko-uhorskej armády vstúpil v júli 1915 a už v novembri toho roku sa ocitol na východnom fronte. V septembri nasledujúceho roku sa dostal do ruského zajatia. Následne v roku 1917 vstúpil do čs. zahraničného vojska a zúčastnil sa bojov proti boľševikom v občianskej vojne v Rusku. V roku 1918 bol ranený. V decembri 1919 bol povýšený na poručíka. V roku 1920 sa vrátil do ČSR. Následne vstúpil do čs. armády a v novembri 1921 bol povýšený na nadporučíka. Pôsobil ako veliteľ čaty a roty v Chomutove, Krupine, Leviciach, Banskej Bystrici a Topoľčanoch. V roku 1924 bol povýšený na kapitána, 1928 na štábneho kapitána (od 1934 bola jeho hodnosť doplnená označením zbrane pech.). Od januára 1939 bol jedným z vojenských poradcov pri formujúcej sa Hlinkovej garde.
Po vyhlásení Slovenského štátu bol veliteľom cyklistického práporu 3 v Topoľčanoch, po májovej reorganizácii cyklistického práporu v Turčianskom Sv. Martine. Vo vojne proti Poľsku v septembri 1939 sa jeho cyklistický prápor zúčastnil „vyčisťovacích“ akcií v poľskom pohraničí. V máji 1939 bol povýšený na majora pechoty, v januári 1940 na podplukovníka pechoty. Vo februári 1940 sa stal veliteľom pechoty na MNO. Tu zotrval aj po reorganizácii armády v októbri 1940, keď sa stal mobilizačným referentom všeobecného oddelenia novo vytvorenej Vojenskej správy (VS) v Bratislave. Od septembra 1941 vykonával funkciu prednostu Všeobecného vojenského úradu VS. 19. novembra bol vymenovaný za veliteľa pešieho pluku 101 v rámci Zaisťovacej divízie (ZD), ktorá pôsobila na Ukrajine a postupne aj v južnom Bielorusku. Jeho jednotky vykonávali strážnu, bezpečnostnú a „vyčisťovaciu“ protipartizánsku činnosť, ku ktorej pribudla pohotovostná služba proti možným nepokojom civilného obyvateľstva, pribúdajúcim sabotážnym prepadom partizánov. Začiatkom roku 1942 sa jeho pluk presunul do priestoru Kamionka – Fastov – Kyjev, začiatkom mája do priestoru Ovruč – Jeľsk a v júli na posilnenie ochrany železničnej trate Pinsk – Gomeľ. Prioritnou úlohou bola ochrana železničnej trate v tomto úseku. V boji proti partizánom však bol podľa veliteľa ZD plk. R Pilfouska málo aktívny, až pasívny. Tomu mali zodpovedať aj výsledky celého pluku na rozdiel od pešieho pluku 102, ktorý bol naopak kritizovaný aj za brutalitu voči civilnému obyvateľstvu. R. Pilfousek preto už v septembri 1942 žiadal o jeho odvolanie. 15. 10. 1942 bol ustanovený za veliteľa výcvikového strediska v Bratislave. 18. 6. 1944 sa stal veliteľom pešieho pluku 20 1. technickej divízie na východnom fronte. V marci 1945 sa na území Maďarska dostal do sovietskeho zajatia, kde zotrval až do apríla 1947. Následne bol prijatý do čs. armády, kde pôsobil na veliteľstve Vojenskej oblasti 4. Jeho ďalšie osudy nie sú známe. Zomrel 26. 10. 1958. Pochovaný je v Brodskom.
Text: PhDr. Igor Baka, PhD., VHÚ – OVHV
Foto:
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 188. ISBN 978-80-89523-20-7.
