Plukovník Ing. Theodor POLA
Narodil sa 5. 2. 1922 v obci Vávrovice, okres Opava (dnes Česká republika). Po absolvovaní meštianskej školy ho prijali na priemyslovku, avšak tam nezotrval dlho, pretože ho chceli od roku 1941 odviesť na práce do Nemecka. Tomuto sa vyhýbal až do 26. 6. 1942, keď sa dal radšej najať nemeckou firmou, ktorá vykonávala stavebné práce na dobytom území ZSSR. Dňa 11. 2. 1943 sa mu podarilo utiecť k partizánom. V partizánskej brigáde generála M. I. Dekana pôsobil až do 2. 10. 1943, keď sa táto spojila s jednotkami postupujúcej Červenej armády. Následne ho zaradili do Červenej armády ako staršieho seržanta – partizána a veliteľa prieskumnej roty 18. streleckej divízie. Keď sa dozvedel o formovaní 1. čs. armádneho zboru v Buzuluku, podal si žiadosť o preloženie. Bolo mu vyhovené a 20. 12. 1943 vstúpil do čs. vojska v ZSSR. Po absolvovaní školy pre veliteľov čiat (od 1. 2. 1944 do 31. 3. 1944) ho preradili k 2. čs. samostatnej paradesantnej brigáde v Jefremove, kde ho pridelili do roty zvláštneho určenia. Od konca júna 1944 do konca augusta 1944 navštevoval ďalší kurz v špecializovanom učilišti pre partizánskych veliteľov v Sviatošine pri Kyjeve. Jeho absolvovanie potom predurčilo jeho ďalšiu vojenskú dráhu, vybrali ho totiž za veliteľa 19-člennej spravodajsko-organizátorskej skupiny Ústredného štábu partizánskeho hnutia (ÚŠPH), určenej na výsadok na Slovensku. S touto skupinou pristál v noci z 27. na 28. 8. 1944 na základni 1. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika pri Sklabini. Začal organizovať čs. partizánsku brigádu Jána Žižku a po mesiaci bol poverený jej velením. Medzitým ho 7. 9. 1944 povýšili do hodnosti podporučíka – partizána. Partizánska brigáda, ktorá od svojho vzniku prešla obrannými bojmi pri Vrútkach a Strečne, sa na rozkaz ÚŠPH v Kyjeve mala presunúť na slovensko-moravské pohraničie, aby pokračovala v bojových aktivitách aj na území Protektorátu Čechy a Morava. Preto koncom septembra a začiatkom októbra 1944 nariadil prieskum bojom k moravským hraniciam, ktorého sa osobne zúčastnil. Po zásahu nemeckej jednotky sa musela brigáda stiahnuť. Dňa 12. 11. 1944 sa zreorganizovala na partizánsky zväzok. T. Pola zotrval v jeho velení, a naďalej sa snažil preniknúť na Moravu. Prienik takej veľkej skupiny sa však ani po viacerých pokusoch pre odpor nemeckých protipartizánskych jednotiek nepodarilo uskutočniť. Naopak, brigáda sa pod jeho velením musela od 20. 11. 1944 v oblasti Fačkova, Uhrovca a neskôr Bánoviec nad Bebravou a Valašskej Belej brániť sústredenej nepriateľskej ofenzíve vedenej nemeckými jednotkami, ako aj oddielom Pohotostných oddielov Hlinkovej gardy. Do 10. 4. 1945, keď v Turci prešiel na územie kontrolované Červenou armádou, sa v ako veliteľ partizánskeho zväzku osobne zúčastnil viac ako 180 bojových akcií. Po ukončení bojov ho 12. 5. 1945 povolali do Kyjeva, odkiaľ sa 30. 6. 1945 vrátil do Československa.
Po návrate ho 15. 9. 1945 povýšili o dva hodnostné stupne na nadporučíka pechoty v zálohe (so spätnou platnosťou od 7. 3. 1945, resp. 1. 5. 1945) a pridelili na 2. oddelenie MNO v Prahe. Dňa 16. 11. 1945 ho premiestnili k 15. pešiemu pluku do Falknova nad Ohří (dnes Sokolov) a súčasne ho povýšili na kapitána pechoty v zálohe (17. 11. 1945). Vo Falknove vykonával funkciu veliteľa čaty 5. roty samopalníkov. V polovici mája 1946 ho ustanovili za veliteľa nádražia v Tršniciach, kde bol zodpovedný za odsun nemeckého obyvateľstva. Dňa 25. 6. 1946 ho preradili do kategórie dôstojníkov z povolania. Po absolvovaní aplikačnej školy pre nižších dôstojníkov v Miloviciach od 1. 10. 1946 do 30. 6. 1947 sa vrátil naspäť k 15. pešiemu pluku do Falknova, kde zastával rôzne veliteľské funkcie. Neskôr zastával funkciu spravodajského dôstojníka. Vojenskú kariéru v Československej armáde ukončil v hodnosti plukovníka inžiniera. Po odchode do zálohy žil v Prahe. Zomrel 9. 9. 1974 v Praha. Jeho urna je uložená v Pamätníku SNP na Jankovom vŕšku.
Text: Mgr. Marek Meško, PhD., VHÚ – OVHV
Foto: Múzeum SNP
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 199-200. ISBN 978-80-89523-20-7.
