Major pechoty Ján RYŠKA
Narodil sa 8. 8. 1900 v Trnave. Po absolvovaní učiteľského ústavu bol v osemnástich rokoch prijatý do školy dôstojníkov v zálohe a od marca do októbra 1918 konal domobranec kú službu. Po štyroch rokoch, v októbri 1922 bol v hodnosti rotmajstra prezentovaný do činnej vojenskej služby k pešiemu pluku 8, kde slúžil 9 mesiacov. Na prelome rokov 1922/1923 absolvoval školu na výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe v Brne a po ukončení štúdia mu bola v zmysle výnosu ministerstva národnej obrany (MNO) premenovaná hodnosť z rotmajstra na rotného. V septembri 1924 bol prepustený z činnej služby na trvalú dovolenku a preložený do I. zálohy. V nasledujúcich rokoch získal postupne hodnosť poručíka v zálohe. V rokoch 1926, 1928 a 1930 konal cvičenia so zbraňou. Ďalšie povýšenie na nadporučíka pechoty získal ako 34-ročný a zároveň bol premiestený k náhradnej guľometnej rote pešieho pluku 37 v Levoči. Počas mobilizácie v roku 1938 bol pri tom to pluku prezentovaný do činnej služby na tri týždne vo funkcii veliteľa čaty.
1. júla 1939 bol prezentovaný na ďalšiu činnú službu v pešom pluku 4 v Bratislave. Ihneď bol premiestnený k piatej rote, kde prijal funkciu zástupcu veliteľa roty. Po mesiaci bol premiestnený k 2. rote a ustanovený jej veliteľom. V septembri 1939 bol preložený do rodnej Trnavy a necelé dva týždne vykonával funkciu I. pobočníka veliteľa „B“ pešieho pluku 4. Potom bol premiestnený do Kraľovian na miesto zástupcu veliteľa západnej skupiny. V novembri 1939 bol Ryška prijatý do zboru dôstojníkov z povolania. Začiatkom roka 1940 bol však odoslaný od 4. pešieho pluku k MNO, s určením pre osobnú skupinu. Tu získal ďalšie povýšenie na stotníka pechoty. Na jeseň roku 1940 odišiel do Banskej Bystrice k Veliteľstvu pozemného vojska, kde sa stal prednostom adjutantúry. Do poľa odišiel prvýkrát v polovici júla 1941 na východný front k Rýchlej divízii do okolia obce Chyrowa (teraz Poľsko). Od augusta 1941 do februára 1942 plnil funkciu prednostu osobného oddelenia Rýchlej divízie na východnom fronte. Po návrate do zázemia prijal opäť miesto adjutanta na Veliteľstve pozemného vojska. Október 1942 znamenal pre Ryšku spätné premiestnenie k pešiemu pluku 1 v Bratislave, kde dostal funkciu veliteľa náhradnej roty, no po mesiaci služby bol pridelený k pešiemu pluku 3. V januári 1943 bol povýšený na majora pechoty a onedlho nastúpil k Vojenskej správe – Civilnej protileteckej obrane v Bratislave. Koncom apríla 1943 bol ustanovený za dočasného dôstojníka pre Oblastné veliteľstvo brannej výchovy v Nitre a v máji mu bola pridelená táto funkcia natrvalo.
Začiatkom leta 1943 odišiel opäť do poľa, tentoraz k pešiemu pluku 102. Dva mesiace strávil v Ovruči (Ukrajina), neskôr bol prednostom osobného oddelenia 2. pešej divízie v Minsku (Bielorusko). Od októbra 1943 vykonával totožnú funkciu v 2. technickej brigáde v Taliansku v oblasti Imola. 4. marca 1944 bol odoslaný do zázemia, na trojtýždňovú dovolenku do Piešťan. Po návrate z nej sa stal veliteľom 1. práporu pešieho pluku 102 v Taliansku. Pôsobil v oblasti San Donato, pred koncom roka 1944 sa stal pobočníkom veliteľa pešieho pluku 101 a bol premiestnený do oblasti Senna Lodigiana. Po vypuknutí povstania v Taliansku sa zúčastnil bojov pri meste Monte Cremasco (Taliansko) a neskôr sa i s celým ozbrojeným mužstvom pridal k talianskym partizánom. Dňa 27. apríla 1945 bol ustanovený za veliteľa 1. pešieho pluku 1. čs. divízie. Koniec vojny strávil v poľnej nemocnici v Caprino Veronese (Taliansko). Po skončení 2. svetovej vojny v auguste 1945 bol prijatý do čs. armády ako 45-ročný v hodnosti majora pechoty s návrhom na preloženie do výslužby. V júni 1947 však bol vtelený do kmeňového počtu Vojenskej oblasti 4 a nastúpil vojenskú službu v Oblastnom osídľovacom úrade v posádkach Šaľa a Levice. V tom čase bol tiež prijatý na základe zákona č. 72/1946 do čs. brannej moci ako dôstojník z povolania s hodnosťou majora pechoty. Dňa 30. 4. 1948 bol premiestnený k 9. rote pešieho pluku 20 „Dukelský“, ustanovený za dočasného veliteľa 2. práporu tohto pluku a tiež veliteľa posádky v Levoči. Po dvoch mesiacoch bol prevelený do Kamenice nad Cirochou a na jeseň 1948 nastúpil do pôvodnej funkcie dočasného veliteľa 2. práporu pešieho pluku 20. Dňa 31. 8. 1949 bol premiestnený k veliteľstvu 10. divízie v Levoči. V tomto čase bola naňho podaná žaloba Kárnym výborom VO 4. V roku 1950 bol potrestaný odňatím vojenskej hodnosti a znížením platu o 10 %. Bol prepustený z činnej vojenskej služby a degradovaný na vojaka v zálohe.
Text / foto: PhDr. Milena Balcová, VHÚ – VHA
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 209. ISBN 978-80-89523-20-7.
