120 mm plukový mínomet vzor 1938
Sovietsky 120 mm plukový mínomet vzor 1938 bol osobitný druh delostreleckej zbrane nabíjanej ústím hlavne, používanej ako podporná a sprievodná zbraň pechoty Červenej armády. Tento typ 120 mm mínometu bol zostrojený konštrukčnou kanceláriou pod vedením Borisa Ivanoviča Šavyrina v roku 1938. Hlavné časti mínometu boli hlaveň (dĺžka 1 862 mm), kruhové ložisko, podstavec (dvojnožka) a mieridlá. 120 mm mínomet vzor 38 sa vyznačoval značnou palebnou silou a pohyblivosťou, v boji sa ľahko ovládal a u niektorých jednotiek preberal úlohy delostrelectva. Mínomet bol schopný dostreliť do vzdialenosti takmer 6 km, takže sa mohol výkonom porovnávať s ľahkým delostrelectvom. Mierič nastavoval hlaveň mínometu do príslušného smeru streľby pomocou jednoduchého zameriavača a vojaci poverení nabíjaním zasúvali mínometné strely ústím do hlavne, pričom za minútu dokázali takto vystreliť 12 až 15 mínometných striel.
Predmetná zbraň s hladkým vývrtom hlavne bola určená na nepriamu streľbu s vrchnou skupinou uhlov, vhodná na ničenie živej sily, techniky, palebných prostriedkov protivníka a poľných opevnení v otvorenom, ako aj v hornatom, resp. neprehľadnom teréne, či na odvrátených svahoch výšin. K jej taktickým výhodám patrila možnosť streľby z celkom skrytého palebného postavenia (hlbokého okopu), spoza prekážok a súčasne proti podobným cieľom, ktoré boli ukryté za prekážkami, resp. neboli priamo viditeľné. Charakteristická balistická dráha mín umožňovala mínometu viesť streľbu v členitom teréne, lesoch alebo v zastavaných oblastiach. Hlaveň mínometu nezáklzovala a zbraň nemala brzdovratné zariadenie. Impulz výstrelu bol prenášaný do terénu masívnym oporným tanierom (ložiskom), o ktorý sa opierala hlaveň mínometu v guľovom kĺbe. Na streľbu využíval pomerne ľahké trieštivo – trhavé mínometné strely (15,9 kg), čo v konečnom dôsledku umožňovalo konštruovanie krátkych a tenkostenných hlavní mínometov a tieto okolnosti potom umožňovali konštruovať značne ľahšie mínomety (hmotnosť 120 mm mínometu v bojovej polohe bola 280 kg) než klasické delá rovnakého kalibru (napr. sovietska 122 mm húfnica vzor 1938 vážila v palebnom postavení približne ako deväť 120 mm mínometov vzor 1938 v palebnom postavení). Mínomet sa prepravoval na jednoosovom dvojkolesovom prívese („kolesne“) za ľahkým nákladným automobilom, resp. konským záprahom. Jeho hmotnosť v dopravnej polohe bola 500 kg. Rozmerné kruhové oporné ložisko mínometu dovoľovalo rýchle zmeny odmeru bez zvyčajnej nutnosti vykopávania a navádzania hlavne do nového smeru paľby. Príprava zbrane do bojovej akcie alebo na prepravu bola pomerne rýchla a nenáročná. Po streľbe sa mínomet obyčajne jednoducho premiestnil do nového postavenia skôr než nepriateľ zahájil odvetnú paľbu. Pri streľbe mali oporné ložiská mínometu tendenciu pevne sa zabárať do zeme a pri premiestňovaní mínometu ich museli vojaci uvoľňovať. Tento jav sa podarilo čiastočne odstrániť modelom 120 mm mínometu vzor 1943, ktorý mal medzi hlavňou a dvojnožkou vložený pružinový tlmič, ktorý pohlcoval časť spätného rázu. Na Nemcov urobila palebná sila sovietskeho mínometu taký dojem, že systematicky využívali koristné 120 mm mínomety vzor 38, ktoré označovali 12 cm Granatwerfer 378 (r). Nemecko nakoniec začalo rozvíjať výrobu vlastných mínometov, resp. výrobu kópií podľa sovietskej predlohy v Zbrojovke Brno. Takýto mínomet dostal názov 12 cm Granatwerfer 42 (12cm GrW42). 120 mm mínomety vzor 1938 používali aj československé vojenské jednotky v ZSSR, resp. príslušníci 1. čs. armádneho zboru v ZSSR (1.ČSAZ).
Opisovaný exponát bol do zbierok vtedajšieho Dukelského múzea vo Svidníku oficiálne prijatý v roku 1981 prevodom z Vojenského opravárenského závodu Moldava nad Bodvou. Na hlavni zbrane bol vyrazený rok výroby 1945. V súčasnosti je umiestnený vo vstupnej hale Centrálnej expozície VHM – Mo Svidník.
Použitá literatúra:
VHM – Mo Svidník, Zbierka č. V – Delostrelecký materiál, DM 27 S, 120 mm plukový mínomet vzor 1938, katalogizačný záznam.
BISHOP, Chris. Encyklopedie ručních zbraní a dělostřelectva: od druhé světové války do současnosti. Praha : Naše vojsko, 2010, 448 s. ISBN 978-80-206-1106-2.
BLAŠKO, Gabriel. 120 mm plukový mínomet vzor 1938. In: V. JURKOVÁ a kol. Zo zbierok Vojenského historického múzea II. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2024, s. 106 – 108. ISBN 978-80-69060-02-9.
BOREK, Vojtěch. Čím se na Dukle bojovalo. In: BOREK, Vojtěch, ed. Extra válka – bitvy: strategie, taktika, zbraně a vojáci největších střetů vojenských dějin: Dukla 1944 (reedice). Brno : Extra Publishing s.r.o, 2017, s. 24 – 25. ISSN 2336-2804. ISBN 978-80-7525-
121-3.
CIDLINSKÝ, Karel. V množství je síla. In: BOREK, Vojtěch, ed. Extra válka – Vojska: Historie, výzbroj a slavné bitvy legendárních ozbrojených složek: Pěchota Rudé armády 1939 – 1945. Brno : Extra Publishing s.r.o, 2016, č. 25, s. 12 – 15. ISSN 1805-7187. ISBN 978-
80-7525-081-0.
KARLICKÝ, Vladimír. Československé dělostřelecké zbraně. Praha: Naše vojsko, 1975, 380 s.
ŠKARKA, Jan. Nejdřív kvílení, pak výbuch. In: PEČINKA, Pavel, ed. Speciál II. světová: Pěchotní zbraně 1939-1945. Brno : Extra Publishing s.r.o, 2018, s. 26 – 29. ISSN 1805-0298. ISBN 978-80-7525-214-2.
Text: Mgr. Gabriel Blaško, VHÚ - VHM
Foto: Mgr. Gabriel Blaško, VHÚ – VHM
