26,5 mm nemecká dvojhlavňová signálna pištoľ Luftwaffe Flieger-Leuchtpistole model "L"

26,5-mm nemecká dvojhlavňová signálna pištoľ Luftwaffe Flieger-Leuchtpistole model L - 1
19.05.2021
19.5.2021 - Pre nemecký zbrojársky priemysel medzivojnového obdobia, resp. obdobia druhej svetovej vojny, bolo, okrem iného, charakteristické aj úsilie využívať pri výrobe zbraní v čo možno najviac prístupnej miere ľahké zliatiny kovov, najmä na báze hliníka. Typickým prejavom tejto snahy boli predovšetkým konštrukcie signálnych pištolí. Tie mali vďaka tomu pomerne nízku hmotnosť, avšak zároveň aj dostatočnú pevnosť potrebnú pre použitie signálnych nábojov (menší prevádzkový tlak, než pri štandardných pištoľových nábojoch), pričom sa, prirodzene, vyznačovali aj odolnosťou voči korózii.

Popri štandardných signálnych pištoliach Walther model Heeres a Leuchtpistole model 1942, ktoré používala najmä pechota nemeckého Wehrmachtu, sa v roku 1936 dostala na trh aj dvojhlavňová signálna pištoľ od firmy Emil Eckoldt Waffenfabrik v Suhle, ktorá bola označovaná ako model „L“. Táto pištoľ z konštrukčného hľadiska disponovala záverovým systémom Roux s jednočinným spúšťovým mechanizmom s vnútorným napínacím kohútikom a s dvoma sklopnými hlavňami bez vývrtu, ktorých pohyb sa ovládal pomocou špeciálnej predĺženej páčky (vyťahovač nábojníc) umiestnenej pred lúčikom dvojitej spúšte. Dôležitým konštrukčným prvkom tejto pištole bol preraďovač streľby umiestnený na zadnej strane jej rámu, ktorý umožňoval výber  prvého výstrelu z ľavej alebo pravej hlavne. Polohy preraďovača streľby boli pritom vyznačené priamo na ráme pištole písmenami L (links - ľavá hlaveň) a R (rechts - pravá hlaveň). Po nastavení preraďovača do strednej polohy bolo možné vystreliť z oboch hlavní súčasne. To sa však kvôli príliš silnému spätnému rázu neodporúčalo. Na vrchnej časti rámu pištole bol za každou z hlavní umiestnený malý výstražný kolík, ktorého úlohou bolo indikovať prítomnosť náboja v hlavni. Na ľavej strane rámu bola tiež umiestnená manuálna poistka v podobe páčky. Rukoväť pištole bola obložená črienkami, ktoré sa vyrábali najskôr z dreva, a potom z čierneho (čiernohnedého) bakelitu. Pištoľ dovedna tvorilo viac ako 80 súčiastok. Jej rám a obe hlavne sa celé vyrábali z hliníkovej zliatiny, pričom iba preraďovač výstrelov, manuálna poistka, vyťahovač nábojníc a skrutkové spoje sa vyrábali z mosadze. Povrch zbrane bol chránený čiernením. Pištoľ bola primárne určená na vystreľovanie približne 40 druhov signálnych a osvetľovacích nábojov kalibru 26,5 mm - veľkosť 4 (z nich najviac dominovali štandardné svetlice Leuchtpatrone).

Krátko potom, čo bola signálna pištoľ model „L“ uvedená na civilný trh (1936), zaviedlo ju do svojej výzbroje nemecké letectvo (Luftwaffe), pričom v rámci neho dostala označenie ako Fliegerleuchtpistole model „L“. V rámci letectva jej bolo pridelené nomenklatúrne číslo 24 483. To bolo rovnaké pre všetky exempláre tohto modelu zbrane a razilo sa na ľavej strane jej rámu v mieste nad vyťahovačom nábojníc (na pravú stranu rámu sa v rovnakom mieste razilo výrobné číslo konkrétnej zbrane). Pred týmto číslom sa najskôr objavovalo označenie „Fl.“ (Fliegergerät - výstroj pre letcov), pričom takto označené zbrane boli určené výlučne pre samotných letcov. Neskôr bola táto pištoľ totiž v rámci Luftwaffe zavedená aj pre potreby spravodajcov a technického personálu, pričom tieto zbrane mali pred rovnakým nomenklatúrnym číslom vyrazenú značku „Ln.“ (Luftwaffennachrichtenmittel - komunikačný prostriedok pre Luftwaffe). Pištole určené pre potreby spravodajcov a technického personálu mali na rozdiel od pištolí určených pre letcov manuálnu poistku, vyťahovač nábojníc a skrutkové spoje vyrábané z ocele, pričom preraďovač výstrelov bol pri nich zväčša vyrábaný z duralu. Výroba týchto pištolí (pre armádu a civilný trh) najskôr prebiehala výlučne vo firme Emil Eckoldt v Suhle, kde sa podarilo dovedna vyprodukovať 27 300 kusov (22 800 s logom ECKO a 4 500 s dislokačným kódom „ojr“). Zaujímavosťou je, že táto firma pôvodne ponúkala tieto pištole v rámci civilného trhu predovšetkým pre potreby posádok civilných lodí a plavidiel. Neskôr sa ich výroba v menšom množstve rozbehla aj v zbrojovke August Menz v Suhle (produkcia 3 000 kusov), avšak výlučne pre potreby armády začala tieto pištole vo veľkom počte produkovať ďalšia zbrojovka zo Suhlu - Heinrich Krieghoff (dislokačný kód „fzs“), kde celková výroba presiahla 38 000 kusov. Napokon od roku 1941 až do konca druhej svetovej vojny prebiehala výroba tejto zbrane aj vo svetoznámej puškárskej firme Gustav Bittner Werke sídliacej v českom pohraničnom mestečku Vejprty (nemecky Weipert), kde sa dovedna podarilo vyprodukovať 15 000 kusov (5 500 s logom GBW a 9 500 s dislokačným kódom „gpt“).

Technicko-taktické údaje

Kaliber: 26,5 mm
Dĺžka zbrane: 280 mm
Dĺžka hlavne: 165 mm
Hmotnosť: 1,25 kg
Maximálny účinný dostrel:  100 m
 
Text: VHÚ
Foto: VHÚ