Armádny generál Ludvík SVOBODA
* 25.11.1895 Hroznatín, okr. Třebíč, ČR – † 20.9.1979 Praha
V marci 1915 nastúpil do služby v rak.-uh. pešom pluku 81 v Jihlave, s ktorým ako veliteľ družstva 11. 6. odišiel na ruský front, kde v septembri t. r. padol do ruského zajatia a 7. 8. 1916 vstúpil do 1. streleckého pluku „Majstra Jána Husa“ čs. vojska v Rusku. V marci 1917 bol premiestnený do 3. streleckého pluku „Jána Žižku z Trocnova“. Zúčastnil sa bojov pri Zborove a Bachmači. V auguste 1918 ho povýšili na práporčíka. Postupne velil čate, rote a dočasne aj práporu. Po návrate do vlasti, na konci septembra 1920, bol v hodnosti kapitána demobilizovaný a potom pracoval na otcovom hospodárstve. V októbri 1921 nastúpil do činnej služby v čs. armáde a slúžil v pešom pluku 3 v Kroměříži ako veliteľ guľometnej roty. V decembri 1922 bol povýšený na štábneho kapitána, 4. 7. 1929 na majora a k 1. 1. 1937 na podplukovníka pechoty. V čs. predmníchovskej armáde postupne vykonával funkcie veliteľa guľometnej roty, zástupcu veliteľa práporu, bol profesorom maďarčiny na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave, vykonával funkciu pobočníka veliteľa 14. pešej brigády. Po vzniku Protektorátu Čechy a Morava bol v marci 1939 z armády prepustený. Zapojil sa do protifašistického odboja, podieľal sa na organizovaní vojenskej odbojovej organizácie „Obrany národa“ na východnej Morave. Dňa 5. 6. 1939 odišiel do Poľska, ako 310. dobrovoľník sa stal členom čs. vojenskej skupiny organizovanej v Krakove a jej veliteľom. Pod jeho velením sa po vydaní dekrétu poľského prezidenta I. Moscického formovala Česká a slovenská légia, ktorá po prepadnutí Poľska ustupovala na východ a 18. 9. 1939 prešla na územie obsadené Červenou armádou. V ZSSR organizoval odsun internovaných príslušníkov čs. jednotky do Francúzska a Palestíny. Vo februári 1942 začal v Buzuluku organizovať prvú čs. vojenskú jednotku v ZSSR – 1. čs. samostatný poľný prápor, ktorý sa pod jeho velením v marci 1943 zúčastnil bojov pri ukrajinskom Sokolove. Dňa 5. 9. 1942 bol povýšený na plukovníka. 12. 5. 1943 prevzal velenie 1. čs. samostatnej brigády v ZSSR, ktorá sa organizovala v Novochopersku. Po vyzbrojení a skončení výcviku sa brigáda pod jeho velením presunula na front, 5. – 6. 11.1943 sa zúčastnila bojov pri oslobodzovaní Kyjeva a potom až do začiatku marca 1944 aj ďalších bojov pri Čerňachove, Vasilkove, Fastove, Rude, Bieloj Cerkvi a Žaškove. V januári 1944 bol povýšený do hodnosti brigádneho generála s účinnosťou od 3. 12. 1943. Po stiahnutí z frontu sa 1. čs. samostatná brigáda na základe jeho žiadosti presunula na Volyň, kde bola reorganizovaná. Po vydaní memoranda Generálneho štábu Červenej armády o výstavbe 1. čs. armády zboru v ZSSR sa 1. čs. samostatná brigáda stala jeho súčasťou a pod jeho velením bola nasadená do Karpatsko-duklianskej operácie, ktorá sa začala 8. 9. 1944 s cieľom rýchle preniknúť na Slovensko a poskytnúť pomoc SNP. Dňa 9. 9. 1944 bol z dôvodu nedostatkov vo velení pri nasadzovaní zboru do boja z funkcie veliteľa 1. čs. armádneho zboru odvolaný brigádny generál J. Kratochvíl a velenie prevzal L. Svoboda. Pod jeho velením, po ťažkých bojoch na prístupoch k hraniciam, vojaci 1. čs. armádneho zboru v priestore Duklianskeho priesmyku 6. 10. 1944 definitívne vstúpili na územie Slovenska a oslobodili obec Vyšný Komárnik. Vojskám 1. čs. armádneho zboru velil aj v ďalších bojoch pri oslobodzovaní Slovenska od Dukly až po Liptovský Mikuláš. Dňa 4. 4. 1945 sa stal ministrom národnej obrany v čs. vláde vymenovanej v Košiciach a od 12. 4. aj hlavným veliteľom čs. brannej moci. 10. 5. 1945 bol povýšený do hodnosti divízneho generála a 1. 8. 1945 do hodnosti armádneho generála s účinnosťou od 12. 5. 1945.
V apríli 1950 ho z funkcie ministra národnej obrany odvolali a vymenovali za námestníka predsedu vlády a predsedu Čs. štátneho výboru pre telesnú výchovu. V septembri 1951 bol z týchto funkcií odvolaný, v novembri 1952 zatknutý, obvinený zo sabotáže výstavby armády, ale po mesiaci bol z väzby prepustený. Zamestnal sa v JRD v rodnom Hroznatíne. Na nátlak sovietskych vojenských predstaviteľov bol v r. 1954 aktivovaný a ustanovený do funkcie náčelníka Vojenskej akadémie v Prahe. Z tejto funkcie odišiel v r. 1959 do dôchodku a vo VHÚ písal svoje pamäti. Tam vznikla publikácie z Buzuluku do Prahy, vydaná v Prahe v r. 1960. V roku 1972 bola v Prahe vydaná jeho biografia Cestami života I a v r. 1972 Cestami života II.
Dňa 30. 3. 1968 bol zvolený za prezidenta ČSSR. Túto funkciu vykonával do 29. 5. 1975.
Text: doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc.
Foto: VHÚ, zbierka Jozefa Bystrického
