Samohybné delo SD-100
Samohybné delo SU-100 bolo skonštruované na základe zadania z decembra 1943. Prvý testovaný model s kanónom S-34 kalibru 100 mm sa neosvedčil. Úpravou tohto kanónu vznikla kompaktnejšia verzia D-10, označovaná tiež ako 10 D-S, M1944 (v Československu známy aj ako 100 mm kanón vz. 44). Kanón, ktorého vývoj začal na jeseň 1943 pod vedením F. F. Petrova, bolo možné bez výraznejších úprav konštrukcie podvozku zabudovať do nadstavby stíhača tankov SU-85. Prvý prototyp postavili vo februári 1944 a po intenzívnych úspešných skúškach rozhodla Sovietska štátna vojenská komisia v júni 1944 o sériovej produkcii. Oproti predchodcovi SU-85 sa hrúbka jeho čelného panciera zväčšila o 30 mm a pribudol druhý ventilátor na strope bojového priestoru.
SU-100 sa vyrábal v továrni Uralmaš-UZTM (Uralskij zavod ťaželovo mašinostrojenija) v Sverdlovsku na Urale, kde z výrobných pásov zišlo približne 4 500 vozidiel.
SU-100 bojovali na konci druhej svetovej vojny na rôznych bojiskách. Výroba pokračovala aj po skončení druhej svetovej vojny a ZSSR ich exportoval do viacerých spriatelených krajín. Medzi používateľov tejto obrnenej techniky patrili aj Vietnam, Egypt, Irak, Severná Kórea, Kuba a mnohé ďalšie krajiny. Ako zaujímavosť možno spomenúť, že kubánsky vodca Fidel Castro použil SU-100 ako svoje veliteľské vozidlo počas potlačenia invázie v Zálive Svíň v apríli 1961.
Československo po druhej svetovej vojne zakúpilo výrobnú licenciu SU-100 a pod označením samohybné delo SD-100 vyrobilo 771 obrnených vozidiel (z toho 641 kusov v ZŤS Martin, 130 kusov v ČKD Sokolovo). Samohybné delo bolo postavené na prepracovanej, zjednodušenej korbe stredného tanku T-34/85, s ktorým malo identickú šasi, motorovú časť, prevodovku, konečný pohon a aj časť príslušenstva.
Korba SD-100 bola zváraná z valcovaných oceľových plátov. Bojový priestor sa nachádzal za masívnym čelným šikmým pancierom s hrúbkou 75 mm. Bočné pláty bojového priestoru dosahovali hrúbku 45 mm. Sklon predného pancieru bol 50°. 100 mm kanón vz. 44 bol lafetovaný v mohutnom odliatku (v maske) mierne vpravo od pozdĺžnej osi vozidla. Maximálna rýchlosť streľby bola 8 rán za minútu. Palebný priemer predstavoval 33 kusov munície. Obsluha samohybného dela bola schopná viesť mierenú paľbu na vzdialenosť 7 km. Maximálny dostrel kanónu predstavoval 16 kilometrov. V bojovom priestore bolo miesto pre štvorčlennú posádku (veliteľ, vodič, nabíjač a strelec). Vozidlo bolo štandardne vybavené rádiostanicou R-113 pre obojsmernú komunikáciu s rozsahom 2000 – 5995kHz a vnútorným hovorovým zariadením R-112.
Pohonnou jednotkou SD-100 bol vznetový dvanásťvalcový motor typu V-2-34 s atmosférickým plnením, dvoma radami valcov do V a kvapalinovým chladením. Valce s objemom 38,88 dm3 mali priame vstrekovanie nafty. Do SD-100-ky montovali 5-stupňovú prevodovku. Konečný pohon (hnacie kolesá) bol v zadnej časti vozidla a napínacie kolesá podvozku s priemerom 50 cm sa nachádzali vpredu. Koľajový pás tvorilo 72 článkov (36 s vodiacim ozubom).
Rovnako ako pôvodné sovietske SU-100, boli aj československé SD-100 exportované do mnohých spriatelených štátov sveta, kde sa stali priamymi aktérmi ozbrojených konfliktov.
Samohybné delo SD-100 prezentované v stálej expozície „Výzbroj čs. armády v rokoch 1945 – 1992“ Vojenského historického múzea na letisku v Piešťanoch prešlo v roku 2016 čiastočnou renováciou, v rámci ktorej bolo historické obrnené vozidlo uvedené do pojazdného stavu. Nový sovietsky marking SD-100 je fiktívny.
Samohybné delo SD-100 je ako zbierkový predmet zaradené do múzejnej zbierky č. VI – Tanky a obrnená technika Múzejného oddelenia Svidník Vojenského historického múzea.
Takticko-technické údaje:
Hmotnosť 31 600 kgDĺžka s kanónom 9,450 m
Dĺžka korby 6,100 m
Šírka maximálna 3,000 m
Výška maximálna 2,450 m
Svetlá výška 0,400 m
Motor V-2-34
Výkon motora maximálny 368 kW
Rýchlosť maximálna na ceste 55 km.h-1
Rýchlosť priemerná v teréne 25 km.h-1
Spotreba paliva po komunikáciách 160 l / 100 km
Spotreba paliva v teréne 230 l / 100 km
Jazdný dosah v teréne 320 km
Dostrel maximálny 16 000 m
Dostrel pri priamej streľbe 7 000 m
Text: Mgr. Jerguš Váry, VHÚ – VHM
Foto: Ing. Martin Miklan, VHÚ – VHM
PEJČOCH Ivan – SPURNÝ Martin. Obrnená technika 4, SSSR 1919 – 1945 (II. část). Praha : Ares spol. s.r.o., 2002, s. 240-243. ISBN 80-7236-257-7.
ZUPKO, Štefan – ZUPKO Juraj. Obrnená technika 1994 – 2001, výroba v Slovenskej republike. Bratislava : Magnet press Slovakia, 2002, s.73-75. ISBN 80-968073-8-2.
Děl-22-19. 100 mm SAMOHYBNÝ KANÓN VZ. 44. Praha : MNO, 1962, s. 231-254.
Hlavní takticko-technická data tankové a automobilní techniky ČSLA. Praha : Naše vojsko, 1978, s. 17-19.
SU-100 Self Propelled Tank Destroyer [online] Real History Online [cit. 2022-02-10] Dostupné na internete: https://www.realhistoryonline.com/articles/su100-tank-destroyer/
