Blúza generálmajora vo výslužbe Ing. Bela Kubicu
Jedným z cenných zbierkových predmetov v zbierke Vojenského historického múzea v Piešťanoch je aj blúza zo spoločenskej rovnošaty generálmajora vo výslužbe Ing. Bela Kubicu, ktorý sa narodil 7. októbra 1914 v Osuskom. Po absolvovaní šiestich tried Ľudovej školy v rodnej obci a štyroch tried Meštianskej školy v Brezovej pod Bradlom a v Trnave pokračoval v ďalšom štúdiu na Vyššej priemyselnej škole staviteľskej v Bratislave, ktorú úspešne ukončil v roku 1934. Bela Kubicu odviedli do čs. brannej moci 11. júna 1934, pričom v predvojnovom období absolvoval poddôstojnícku školu delostrelectva v zálohe v Znojme a Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave s dobrým prospechom. Z vojenskej akadémie ho premiestnili k leteckému pluku 6 v Prahe – Kbeloch. Od 4. októbra 1937 do 18. marca 1938 absolvoval aplikačný kurz pre poručíkov letectva v Prostějove. Po návrate k materskému leteckému pluku ho zaradili do funkcie 1. dôstojníka letky 71, kde zotrval až do zániku spoločného štátu Čechov a Slovákov v marci 1939.
Po vzniku Slovenského štátu pokračoval vo výkone vojenskej služby v slovenskej brannej moci v rámci piešťanského leteckého pluku. Dňa 1. októbra 1939 ho vymenovali za poľného pilota-letca a poľného pozorovateľa letca a 1. januára 1940 povýšili na nadporučíka letectva. Podstatná zmena v jeho vojenskej kariére nastala v prvý májový deň 1940, keď ho určili za veliteľa pozorovacej letky 3 v Nitre. S touto pozorovacou letkou vyzbrojenou zastaranými lietadlami Letov Š-328 sa v období od 26. júla 1941 do 20. augusta 1941 zúčastnil operačného nasadenia na východnom fronte. Do priamych bojov sa však so svojou letkou nezapojil. Po návrate z východného frontu ďalej pokračoval vo výkone služby v materskej posádke. Dňa 1. júla 1942 nadporučíka letectva Bela Kubicu povýšili na stotníka letectva. 14. augusta 1942 ho v zaradení veliteľa letky ustanovili aj za dočasného veliteľa I. perute. Funkciu dočasne prevzal po stotníkovi letectva Mikulášovi Guljaničovi, ktorého odoslali do poľa k Zaisťovacej divízii. V tomto zaradení zotrval do 15. januára 1943. Od 1. marca 1943 ho natrvalo premiestnili do Leteckej školy s určením za zástupcu veliteľa Študijného ústavu Vzdušných zbraní. Od 2. polovice augusta 1944 ho určili aj za zástupcu veliteľa Leteckej školy majora letectva Ondreja Ďumbalu. Stotník letectva Belo Kubica však v tomto období v plnej miere zapojil svoje schopnosti a vedomosti do príprav ozbrojeného vystúpenia slovenskej armády proti Nemcom.
Od 29. augusta 1944 bojoval v Slovenskom národnom povstaní ako vojak 1. čs. armády na Slovensku. Ako príslušník leteckej skupiny majora generálneho štábu Jozefa Tótha zastával funkciu veliteľa letiska Tri duby. V neľahkej veliteľskej funkcii zotrval do 10. októbra 1944, keď ho leteckým mostom transportovali do ZSSR, kde sa preškolil na sovietsku leteckú techniku. V hodnosti kapitána letectva ho zaradili do 1. čs. zmiešanej leteckej divízie v ZSSR. Od 12. novembra 1944 bol šturmanom 3. čs. bitevného leteckého pluku. Od 10. marca 1945 bol už ako štábny kapitán letectva určený za zástupcu veliteľa 3. čs. bitevného pluku majora letectva Mikuláša Guljaniča. V rámci tejto čs. leteckej jednotky, ktorá bola vyzbrojená legendárnymi sovietskymi strojmi Iljušin Il-2m3, sa aktívne zúčastnil na oslobodzovaní Československa.
Po skončení druhej svetovej vojny bol prijatý do čs. vojenského letectva. V rokoch 1945 - 1947 absolvoval 2. a 3. ročník VŠV v Prahe. V r. 1949 navštevoval Vyššiu letecko-taktickú školu v Lipecku. V čs. armáde zastával veliteľsko-štábne a pedagogické funkcie. Do zálohy bol prepustený v roku 1958 v hodnosti plukovníka. Oficiálne bol prepustený z organizačných dôvodov, neoficiálne z dôvodu „zníženej politickej dôvery a autority u podriadených“, ktorá vyplývala z jeho služby v slovenskej armáde, ako aj z jeho vzťahov s bývalými príslušníkmi slovenského letectva a s tzv. západnými letcami, to značí, osobami nepohodlnými pre vtedajší politický režim. Po prepustení vykonával viaceré administratívno-technické funkcie. Rehabilitovaný bol v hodnosti plukovníka. Prezident ČSFR Václav Havel ho vymenoval 2. decembra 1991 do vojenskej hodnosti generálmajora vo výslužbe.
Blúza genmjr. v. v. Ing. B. Kubicu zo zbierky VHM Piešťany má klasický strih. Je súčasťou spoločenskej rovnošaty generálov letectva, s hodnostným označením generálmajor. Látka blúzy je zmesou polyesteru a vlny. Blúza má otvorený ležatý golier, na koncoch ktorého sú všité zlatistou niťou lipové generálske ratolesti. Na náplecníkoch, ktoré sú k blúze pripevnené prišitím do prieramkových švov, sú smerom od ramena ku krku palcáty s lipovými ratolesťami, jedna zlatistá päťcípa hviezda, rozlišovací znak a zlatistý gombík s prekríženými mečmi, ktorý upevňuje voľnú časť náplecníkov o blúzu. Na náplecníkoch je po obvode prišitý zlatistý spletaný šujtáš. Predné diely blúzy sa zapínajú na 4 zlatisté rovnošatové gombíky s prekríženými mečmi. V strednej časti má každý diel vo výške od prvého po štvrtý zlatistý rovnošatový gombík zvislý šev, na konci ktorého je po jednom vrecku s klopou bez zapínania. Na ľavom hornom prednom diele sú pripevnené miniatúry vyznamenaní. Na pravom diele blúzy je pripevnený sovietsky Rad Vlasteneckej vojny II. stupňa a odznak absolventa Vojenskej akadémie K. Gottwalda. Celá blúza je podšitá podšívkou, v ktorej sú dve vrecká so zapínaním na gombík.
Spoločenská rovnošata sa nosila pri príležitosti významných spoločenských a osobných udalostí a výročí, pri vystúpeniach na verejnosti a popularizácii armády.
Vojenské historické múzeum v Piešťanoch získalo blúzu v roku 2021 darom od Ing. Ľubice Fajglovej, dcéry genmjr. v. v. Ing. B. Kubicu.
Zdroje:
CSÉFALVAY, František a kol.: Vojenské dejiny Slovenska, zv. V. (1939 – 1945). Bratislava : Magnet Press Slovakia, 2008, ISBN 978-80-89169-16-0
CSÉFALVAY, František a kol.: Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, ISBN 978-80-89523-20-7
ŠTAIGL, Jan a kol.: Generáli – slovenská vojenská generalita 1918 – 2012. 2. aktualizované a spresnené vyd. Bratislava : Magnet Press Slovakia v spolupráci s Vojenským historickým ústavom, 2012, ISBN 978-80-89169-25-2
Všeob-P-47/s (práv). Rovnošatový predpis Československej ľudovej armády. Praha: MNO, 1980.
Text: Mgr. Dušan Dzuro, VHÚ-VHM Piešťany
Foto: VHÚ-VHM Piešťany
Po vzniku Slovenského štátu pokračoval vo výkone vojenskej služby v slovenskej brannej moci v rámci piešťanského leteckého pluku. Dňa 1. októbra 1939 ho vymenovali za poľného pilota-letca a poľného pozorovateľa letca a 1. januára 1940 povýšili na nadporučíka letectva. Podstatná zmena v jeho vojenskej kariére nastala v prvý májový deň 1940, keď ho určili za veliteľa pozorovacej letky 3 v Nitre. S touto pozorovacou letkou vyzbrojenou zastaranými lietadlami Letov Š-328 sa v období od 26. júla 1941 do 20. augusta 1941 zúčastnil operačného nasadenia na východnom fronte. Do priamych bojov sa však so svojou letkou nezapojil. Po návrate z východného frontu ďalej pokračoval vo výkone služby v materskej posádke. Dňa 1. júla 1942 nadporučíka letectva Bela Kubicu povýšili na stotníka letectva. 14. augusta 1942 ho v zaradení veliteľa letky ustanovili aj za dočasného veliteľa I. perute. Funkciu dočasne prevzal po stotníkovi letectva Mikulášovi Guljaničovi, ktorého odoslali do poľa k Zaisťovacej divízii. V tomto zaradení zotrval do 15. januára 1943. Od 1. marca 1943 ho natrvalo premiestnili do Leteckej školy s určením za zástupcu veliteľa Študijného ústavu Vzdušných zbraní. Od 2. polovice augusta 1944 ho určili aj za zástupcu veliteľa Leteckej školy majora letectva Ondreja Ďumbalu. Stotník letectva Belo Kubica však v tomto období v plnej miere zapojil svoje schopnosti a vedomosti do príprav ozbrojeného vystúpenia slovenskej armády proti Nemcom.
Od 29. augusta 1944 bojoval v Slovenskom národnom povstaní ako vojak 1. čs. armády na Slovensku. Ako príslušník leteckej skupiny majora generálneho štábu Jozefa Tótha zastával funkciu veliteľa letiska Tri duby. V neľahkej veliteľskej funkcii zotrval do 10. októbra 1944, keď ho leteckým mostom transportovali do ZSSR, kde sa preškolil na sovietsku leteckú techniku. V hodnosti kapitána letectva ho zaradili do 1. čs. zmiešanej leteckej divízie v ZSSR. Od 12. novembra 1944 bol šturmanom 3. čs. bitevného leteckého pluku. Od 10. marca 1945 bol už ako štábny kapitán letectva určený za zástupcu veliteľa 3. čs. bitevného pluku majora letectva Mikuláša Guljaniča. V rámci tejto čs. leteckej jednotky, ktorá bola vyzbrojená legendárnymi sovietskymi strojmi Iljušin Il-2m3, sa aktívne zúčastnil na oslobodzovaní Československa.
Po skončení druhej svetovej vojny bol prijatý do čs. vojenského letectva. V rokoch 1945 - 1947 absolvoval 2. a 3. ročník VŠV v Prahe. V r. 1949 navštevoval Vyššiu letecko-taktickú školu v Lipecku. V čs. armáde zastával veliteľsko-štábne a pedagogické funkcie. Do zálohy bol prepustený v roku 1958 v hodnosti plukovníka. Oficiálne bol prepustený z organizačných dôvodov, neoficiálne z dôvodu „zníženej politickej dôvery a autority u podriadených“, ktorá vyplývala z jeho služby v slovenskej armáde, ako aj z jeho vzťahov s bývalými príslušníkmi slovenského letectva a s tzv. západnými letcami, to značí, osobami nepohodlnými pre vtedajší politický režim. Po prepustení vykonával viaceré administratívno-technické funkcie. Rehabilitovaný bol v hodnosti plukovníka. Prezident ČSFR Václav Havel ho vymenoval 2. decembra 1991 do vojenskej hodnosti generálmajora vo výslužbe.
Blúza genmjr. v. v. Ing. B. Kubicu zo zbierky VHM Piešťany má klasický strih. Je súčasťou spoločenskej rovnošaty generálov letectva, s hodnostným označením generálmajor. Látka blúzy je zmesou polyesteru a vlny. Blúza má otvorený ležatý golier, na koncoch ktorého sú všité zlatistou niťou lipové generálske ratolesti. Na náplecníkoch, ktoré sú k blúze pripevnené prišitím do prieramkových švov, sú smerom od ramena ku krku palcáty s lipovými ratolesťami, jedna zlatistá päťcípa hviezda, rozlišovací znak a zlatistý gombík s prekríženými mečmi, ktorý upevňuje voľnú časť náplecníkov o blúzu. Na náplecníkoch je po obvode prišitý zlatistý spletaný šujtáš. Predné diely blúzy sa zapínajú na 4 zlatisté rovnošatové gombíky s prekríženými mečmi. V strednej časti má každý diel vo výške od prvého po štvrtý zlatistý rovnošatový gombík zvislý šev, na konci ktorého je po jednom vrecku s klopou bez zapínania. Na ľavom hornom prednom diele sú pripevnené miniatúry vyznamenaní. Na pravom diele blúzy je pripevnený sovietsky Rad Vlasteneckej vojny II. stupňa a odznak absolventa Vojenskej akadémie K. Gottwalda. Celá blúza je podšitá podšívkou, v ktorej sú dve vrecká so zapínaním na gombík.
Spoločenská rovnošata sa nosila pri príležitosti významných spoločenských a osobných udalostí a výročí, pri vystúpeniach na verejnosti a popularizácii armády.
Vojenské historické múzeum v Piešťanoch získalo blúzu v roku 2021 darom od Ing. Ľubice Fajglovej, dcéry genmjr. v. v. Ing. B. Kubicu.
Zdroje:
CSÉFALVAY, František a kol.: Vojenské dejiny Slovenska, zv. V. (1939 – 1945). Bratislava : Magnet Press Slovakia, 2008, ISBN 978-80-89169-16-0
CSÉFALVAY, František a kol.: Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, ISBN 978-80-89523-20-7
ŠTAIGL, Jan a kol.: Generáli – slovenská vojenská generalita 1918 – 2012. 2. aktualizované a spresnené vyd. Bratislava : Magnet Press Slovakia v spolupráci s Vojenským historickým ústavom, 2012, ISBN 978-80-89169-25-2
Všeob-P-47/s (práv). Rovnošatový predpis Československej ľudovej armády. Praha: MNO, 1980.
Text: Mgr. Dušan Dzuro, VHÚ-VHM Piešťany
Foto: VHÚ-VHM Piešťany
