Brigádny generál in memoriam Karol PEKNIK

Narodil sa 20. apríla 1900 v Pezinku v rodine kováča Pavla a Evy, rodenej Ženišovej. Nižšie gymnázium navštevoval v rokoch 1911 – 1915 v Bratislave, potom do roku 1918 študoval vo Vojenskej vyššej reálke s vyučovacou rečou nemeckou v Bratislave. Vojenské vzdelanie si v priebehu rokov 1917 – 1918 prehlboval aj v Delostreleckej akadémii vo Viedni a vo Vojenskej akadémii Ludovica v Budapešti. V septembri 1918 maturoval v Štátnej reálke s vyučovacou rečou maďarskou v Šoproni.
 
Vojenská dráha Karola Peknika v čs. armáde sa začala písať 16. augusta 1920. Na základe úspešných prijímacích skúšok sa stal od októbra 1920 frekventantom Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave, ktorú skončil 13. augusta 1922 s prospechom výborný. V septembri 1922 bol povýšený na poručíka pechoty (pech.) a zaradený do pešieho pluku 39 Výzvedný v Bratislave, kde pôsobil až do novembra 1935.
 

Veliteľské posty

V januári 1928 ho povýšili na npor. pech. s poradím od decembra 1926 a v októbri 1930 na kpt. pech. Na jar 1935 úspešne zložil prijímacie skúšky vo Vysokej škole válečnej (VŠV) v Prahe a od 4. novembra 1935, už ako frekventant jej I. ročníka, bol odoslaný na ročnú vojskovú stáž do rôznych vojenských posádok. V októbri 1936 bol povýšený na štábneho kapitána (škpt.) pech. Od novembra 1936 do apríla 1938 študoval v II. a III. ročníku VŠV, ktorú skončil s prospechom dobrý. V rámci predpísanej ročnej praxe na štábe vyššej jednotky bol 19. apríla 1938 pridelený na veliteľstvo 6. divízie do Brna, kde zotrval do 31. januára 1939. Tam pôsobil vo funkcii prednostu 4. etapného oddelenia štábu divízie. Nadriadení ho hodnotili ako veľmi schopného dôstojníka štábu, ktorý dokáže vyniknúť predovšetkým v oblastiach vyžadujúcich si iniciatívu a rýchle konanie. V čase všeobecnej mobilizácie čs. brannej moci, od 25. septembra do 26. októbra 1938, bol pridelený do operačnej skupiny 3. operačného oddelenia štábu II. armády (krycie meno Jirásek) v Olomouci. Od februára 1939 až do rozbitia ČSR v polovici marca 1939, bol škpt. Peknik ako dôstojník 3. operačného oddelenia pridelený na štáb veliteľstva VII. zboru do Banskej Bystrice.
 
Po vzniku Slovenského štátu pokračoval v činnej službe v novokonštituovanej slovenskej armáde ako prednosta 4. oddelenia Krajinského vojenského veliteľstva (od 1. 5. 1939 Hlavného vojenského veliteľstva) v Bratislave. Na základe výnosu MNO bol 16. marca 1939 preložený do skupiny dôstojníkov gšt. v hodnosti škpt. gšt. (od 15. 5. 1939 stotníka gšt.). Koncom marca 1939 sa v Bratislave zúčastnil na schôdzke s generálnym inšpektorom slovenskej armády div. gen. Rudolfom Viestom, veliteľom VI. zboru pplk. gšt. Augustínom Malárom a ďalšími slovenskými dôstojníkmi, na ktorej prerokúvali konkrétne možnosti pomoci českým dôstojníkom a vojakom, ktorí ilegálne utekali z protektorátu Čechy a Morava cez Slovensko za hranice bývalej vlasti. 17. mája 1939 bol povýšený na mjr. gšt. Ako podnáčelník štábu slovenskej poľnej armády veliteľstva Bernolák odišiel 28. augusta do poľa a v tejto veliteľskej funkcii sa v septembri 1939 zúčastnil na ťažení proti Poľsku. V októbri 1939 bol ustanovený za podnáčelníka štábu MNO a 1. apríla 1940 za náčelníka štábu MNO v Bratislave. V júli 1940 ho povýšili na pplk. gšt. a začiatkom novembra ustanovili do funkcie náčelníka štábu bratislavskej Vojenskej správy. Popri vysokej štábnej funkcii pôsobil aj ako profesor na Vysokej vojennej škole v Bratislave, ktorá bola slávnostne otvorená na jeseň 1940.
 

Na východnom fronte

Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom v júni 1941 sa ako podnáčelník štábu armádneho veliteľstva zúčastnil od 27. júna do 19. decembra 1941 ťaženia slovenskej armády na východnom fronte. Začiatkom marca 1942 bol ustanovený za veliteľa pešieho pluku 1 v Bratislave a od 10. mája za II. náčelníka štábu ministra národnej obrany. Od augusta 1942 prevzal opätovne veliteľský post náčelníka štábu Vojenskej správy v Bratislave, s dočasným vykonávaním funkcie šéfa Vojenskej správy. V januári 1943 bol povýšený na plk. gšt. a v lete 1943 ho na základe rozkazu ministra národnej obrany, gen. I. triedy Ferdinanda Čatloša odvelili na východný front. Tam 10. augusta 1943 prevzal od plk. gšt. Rudolfa Pilfouska velenie nad 2. pešou divíziou (bývalou Zaisťovacou divíziou). Na základe rozhodnutia nemeckého velenia presunúť 2. pešiu divíziu slovenskej armády do Rumunska, plk. gšt. Peknik upresnil postup pri jej reorganizácii na technickú brigádu a 21. októbra 1943 odovzdal jej velenie plk. gšt. Jánovi Krnáčovi. V polovici novembra 1943 sa Peknik stal veliteľom 1. pešej divízie (bývalej Rýchlej divízie), ktorá pod jeho velením ustúpila do Rumunska. Tam bola neskôr reorganizovaná na 1. technickú brigádu.
 

Príprava Povstania

Vrátil sa na Slovensko, kde nadviazal kontakt s pplk. gšt. Jánom Golianom a ďalšími predstaviteľmi ilegálneho Vojenského ústredia a spolu s nimi sa zapojil do príprav ozbrojeného Povstania. Bezprostredne po vypuknutí SNP prišiel do Banskej Bystrice a 4. septembra 1944 prevzal od mjr. gšt. Júliusa Noska funkciu prednostu 3. operačného oddelenia 1. čs. armády (1. ČSA) na Slovensku. Pod jeho vedením príslušníci oddelenia mali výrazný podiel na príprave a samotnej realizácii reorganizácie 1. ČSA k 10. septembru 1944. V jej rámci boli zrušené dve obranné oblasti, ktoré sa po dôkladnej analýze dovtedajšej bojovej činnosti s nemeckým protivníkom ukázali ako nevhodné a nepružné a na pomery obrany povstaleckého územia ťažkopádne. Vzniklo šesť taktických skupín (TS), jedna letecká skupina a v priamej podriadenosti veliteľstva 1. ČSA ďalšie menšie podporné jednotky. Vo veľmi zložitých podmienkach sa plk. gšt. Peknik významnou mierou podieľal na riadení bojových operácií povstaleckej armády, zladení súčinnosti jednotlivých druhov vojsk, zabezpečení síl a prostriedkov pri samotnej realizácii operácie. Činnosť 3. operačného oddelenia 1. ČSA sa zameriavala najmä na prípravu a realizáciu protiútokov, ktoré mali zabezpečiť taktickým skupinám a celej povstaleckej armáde čo najvýhodnejšie postavenie na účinnú obranu. Súčasne aj na kontrolnú činnosť v jednotlivých obranných úsekoch a podúsekoch povstaleckého frontu. Po potlačení Povstania a ústupe do hôr sa Peknik spolu s ďalšími predstaviteľmi veliteľstva 1. ČSA presunul na Donovaly, odkiaľ sa pokúsil preraziť nemeckým obkľúčením. Dňa 1. novembra 1944 ho však neďaleko Svätého Ondreja nad Hronom (dnes súčasť obce Pohronský Bukovec, okres Banská Bystrica) zajali príslušníci Einsatzkommanda 14 a ešte v ten istý deň pri pokuse o útek ranou do tyla zastrelili. Po oslobodení jeho telesné pozostatky exhumovali a pochovali v rodnom Pezinku. V roku 1946 bol povýšený do hodnosti brigádneho generála in memoriam.
 
Text: Miloslav ČAPLOVIČ (VHÚ Bratislava)
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 7/2008