7,62 mm sovietsky ťažký guľomet Maxim model 1910/30

7,62 mm sovietsky ťažký guľomet Maxim model 1910-30 - 1
06.10.2022
7,62 mm sovietsky ťažký guľomet Maxim model 1910/30 s prírastkovým číslom 1994/00077 S je v súčasnosti zaevidovaný v zbierke VHÚ – Mo VHM Svidník (Vojenský historický ústav – Múzejné oddelenie Vojenského historického múzea Svidník) s názvom Automatické zbrane pod evidenčným číslom 9463. Guľomet bol pritom do zbierok múzea vo Svidníku oficiálne získaný prevodom dňa 12. mája 1994. V súčasnosti je daný zbierkový predmet, ktorý bol pod výrobným číslom AE 192 vyprodukovaný v zbrojovke v Tule umiestnený v priestoroch Centrálnej expozície Múzejného oddelenia Svidník v časti, ktorá v podobe trojrozmerných predmetov, historických fotografií a rôznych dobových písomností dokumentuje udalosti, ktoré sa odohrávali v priebehu druhej svetovej vojny s hlavným dôrazom na priebeh Karpatsko-duklianskej operácie a oslobodzovania územia dnešného východného Slovenska.

Prvé ťažké guľomety Maxim kúpilo cárske Rusko od britskej firmy Vickers v roku 1897, pričom po ich veľmi úspešnom použití v priebehu rokov 1904 – 1905 počas Rusko-japonskej vojny od zakúpilo aj licenciu na ich výrobu.
Od roku 1905 sa vyrábali v zbrojovke v Tule a guľomety dostali označenie „7,62 stankovij pulemjot sistemy Maksima obrazca 1905 goda“. V roku 1910 bol guľomet modifikovaný. Celkovo bol odľahčený, dostal typický pozdĺžne žliabkovaný vodný chladič hlavne a špeciálnu dvojkolesovú lafetu s ochranným štítom systému Sokolova. Ten umožňoval jeho využitie nielen ako štandardnej statickej zbrane v zákopoch, ale vďaka dreveným kolieskam lafety sa dal využiť aj pri útoku a pri operáciách, kde dochádzalo k častej zmene pozícií. Guľomet do výzbroje ruskej cárskej armády zaviedli pod označením „7,62 stankovij pulemjot sistemy Maksima obrazca 1910 goda“. Jeho sériová výroba sa v Tule naplno rozbehla v roku 1912 a do konca prvej svetovej vojny bolo vyprodukovaných 32-tisíc kusov. Po vzniku ZSSR sa tento guľomet naďalej vyrábal v Tule a v roku 1930 sa dočkal ďalšej modernizácie, spočívajúcej v úprave mieridiel, podávacieho a spúšťového mechanizmu. Súviselo to so zavedením ťažkej strely (11,8 g) pre štandardný puškový náboj kalibru 7,62×54 mm R, čím sa menili jeho balistické vlastnosti. Takto upravená zbraň bola do výzbroje Červenej armády zavedená pod označením „7,62 stankovij pulemjot sistemy Maksima obrazca 1910/30 goda“, pričom v roku 1931 bola do výzbroje zavedená popri lafete systému Sokolova aj nová univerzálna lafeta systému Vladimirova, ktorá umožňovala použitie guľometu aj na streľbu proti vzdušným cieľom.

Koncom 30. rokov 20. storočia bol guľomet označený za zastaraný a jeho nástupcom sa v roku 1939 stal modernejší ťažký guľomet pod označením DS-39 (Degťarev Stankovyj – 39). Zároveň sa ukončila výroba guľometov Maxim. Celkovo bolo do konca roka 1939 vyprodukovaných 76 300 kusov. Lenže v rámci priameho nasadenia na fronte už počas tzv. Zimnej vojny medzi ZSSR a Fínskom sa nový ťažký guľomet DS-39 ukázal ako pomerne nespoľahlivý, preto ho stiahli z výzbroje a zároveň padlo rozhodnutie o obnovení výroby guľometov Maxim. Tá sa opätovne rozbehla až v roku 1941. Po vpáde nemeckých vojsk do ZSSR zbrojovku v Tule evakuovali a výroba guľometov Maxim pokračovala v Iževsku, v Zlatouste a v Kovrove. V roku 1941 sa guľomet dočkal poslednej modernizácie, ktorá spočívala v zjednodušení podávacieho a záverového mechanizmu a v zmene spôsobu plnenia chladiča hlavne. Malý otvor umiestnený v jeho zadnej časti nahradilo charakteristické veľké veko v polovici jeho dĺžky, ktoré v zimných podmienkach umožňovalo naplnenie chladiča snehom. Spomínaná úprava chladenia hlavne sa v bojových podmienkach osvedčila. Výroba guľometov Maxim trvala až do konca druhej svetovej vojny, hoci v roku 1943 ho vo výzbroji armády začal nahrádzať nový a modernejší typ ťažkého guľometu pod označením „7,62-mm stankovyj pulemjot konstrukcii Gorjunova obrazca 1943 goda“. Okrem Červenej armády guľomety Maxim počas druhej svetovej vojny používali aj jej spojenci, medzi nimi aj 1. československý armádny zbor v ZSSR. Po skončení vojny boli tieto guľomety približne do polovice 50. rokov 20. storočia v menšom množstve aj vo výzbroji československej armády. Okrem toho ich mala aj Čína či Severná Kórea. Vo výzbroji armád tzv. krajín tretieho sveta sa udržali až do konca 80. rokov 20. storočia.

Technicko-taktické údaje:

Kaliber: 7,62 mm
Náboj: 7,62x54 mm R
Dĺžka: 1 107 mm
Dĺžka samotnej hlavne: 721 mm
Hmotnosť spolu s lafetou: 64,5 kg
Hmotnosť samotného guľometu: 23,8 kg
Kapacita nábojového pása: 250 nábojov
Úsťová rýchlosť strely: 740 m/s
Maximálny účinný dostrel: 1 200 metrov

Text: Mgr. Peter Holík Vojenský historický ústav – VHM múz. oddelenie Svidník