Preskočiť na hlavný obsah Preskočiť na bočnú lištu

Major pechoty Štefan BELLA

Vypublikované:
Major pechoty Štefan BELLA
Major pechoty Štefan BELLA
Narodil sa 3. júla 1906 v Dolnej Lehote, okres Brezno. Po ukončení štúdia na klasickom gymnáziu s vyučovacím jazykom slovenským, ktoré ukončil maturitou v r. 1925, nastúpil 5. 10. 1925 na vojenskú prezenčnú službu a bol odoslaný do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave. Po ukončení štúdia vo Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave bol 7. augusta 1927 menovaný do hodnosti poručíka a odoslaný do aplikačného kurzu jazdectva do Pardubíc. Po absolvovaní aplikačného kurzu bol 31. júla1928 premiestnený k jazdeckému pluku 10 do Berehova, kde až do roku 1936 zastával funkciu veliteľa čaty 4. a 3. eskadróny a dočasného veliteľa 4. eskadróny, neskôr prevzal funkciu veliteľa čaty 4. eskadróny. Do hodnosti nadporučíka jazdectva bol povýšený 1. októbra 1931 a 24. októbra 1931 ustanovený do funkcie veliteľa čaty 3. eskadróny. Po piatich rokoch služby sa opäť vrátil k 4.eskadróne. a stal sa jej dočasným veliteľom. Dňa 30. septembra 1936 bol premiestnený do posádky Mukačevo, kde v hodnosti kapitána jazdectva (povýšený bol 1. apríla 1937), vykonával funkciu veliteľa guľometnej čaty 3. eskadróny. Od 1. októbra 1938 bol dočasným veliteľom a od 1. apríla 1938 veliteľom 5. eskadróny v Košiciach. V čase brannej pohotovosti štátu, v období od 1. októbra 1938 do 15. decembra 1938, velil divíznej eskadróne. Po ukončení mobilizácie bol premiestnený k jazdeckému pluku11 (dragúnskemu) do Bratislavy, kde zastával funkciu veliteľa 2. eskadróny.
 
Po vzniku Slovenského štátu bol prevzatý do slovenskej armády a premiestnený od 15. mája 1939 k jazdeckej koruhvi III. Do Michaloviec a ustanovený za veliteľa 1. eskadróny. Dňa 31. decembra 1940 bol premiestnený k ťažkej eskadróne, s ktorou sa od 23. júna 1941 do 2. septembra 1941 zúčastnil poľného ťaženia proti ZSSR. Dňom 1. júla 1941 bol povýšený do hodnosti majora jazdectva a po návrate na Slovensko 1. novembra 1941 ustanovený do funkcie veliteľa náhradnej eskadróny v Michalovciach. Dňa 15. januára 1942 bol premiestnený na Veliteľstvo pozemného vojska do Banskej Bystrice, kde zastával funkciu referenta pre jazdectvo. Dňom 20. novembra 1942 nastúpil na druhú frontovú službu v ZSSR vo funkcii veliteľa pešieho práporu II. Pešieho pluku 102 Zaisťovacej divízie. Po návrate z poľa od 6. októbra 1943 pokračoval v službe na Veliteľstvo pozemného vojska do Banskej Bystrice. Dňa 1. júna 1944 bol premiestnený na Armádne veliteľstvo do Prešova. Dňa 31. 8. 1944 bol zaistený nemeckou armádou a odtransportovaný do Nemecka, z ktorého sa vrátil 17. decembra 1944. Od 1. januára 1945 bol bez funkcie pridelený k náhradnej eskadróne Jazdeckého priezvedného oddielu 1 v Bratislave. Dňom 23. mája 1945 bol prevzatý do čs. armády, ustanovený do funkcie zástupcu veliteľa Výcvikového strediska 1. čs. armádneho zboru v Martine. Dňa 1. augusta 1945 bol premiestnený k veliteľstvu VIII. zboru do Banskej Bystrice, kde sa stal prednostom osobného a organizačného oddelenia. Od 9. júna 1946 bol pridelený k veliteľstvu „OCEL“, kde do 20. septembra 1946 vykonával funkciu prednostu osobného oddelenia skupiny „Teplice“. Dňom 15. novembra 1946 bol premiestnený k pešiemu pluku 25 do Zvolena a ustanovený do funkcie veliteľa pešieho práporu. V období od 3. marca do 19. júla 1947 absolvoval kurz veliteľov oddielov v Prahe. 15. auguste 1947 sa stal dočasným veliteľom II. práporu 25. pešieho pluku vo Zvolene. Dňom 30. septembra 1947 bol premiestnený k jazdeckej kohorte 4 v Topoľčanoch, kde bol ustanovený do funkcie zástupcu veliteľa a 1. októbra 1947 povýšený do hodnosti podplukovníka pechoty. V roku 1949 bol prepustený z vojenskej činnej služby so zdôvodnením, že nemá perspektívu byť veliteľom samostatného vojskového telesa, pretože nemá potrebné predpoklady pre úspešné vedenie a výchovu dôstojníckeho zboru po stránke politickej.
 
Text: Dr. Imrich PURDEK, VHÚ Bratislava
Foto: VHÚ-VHA Bratislava
 
Publikované CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 20. ISBN 978-80-89523-20-7.
Návrat na začiatok stránky