Rakúsko-uhorský 12 cm kanón vzor 1880
Rakúsko-uhorský pevnostný 12 cm kanón vzor 1880, v súčasnej dobe umiestnený v stálej expozícii Trenčianskeho múzea v Trenčíne v areáli Trenčianskeho hradu, bol do zbierok VHM nadobudnutý v roku 1994 prevodom z Vojenského historického ústavu Praha. Koncom 70. rokov 19. storočia ho vyvinula zbrojovka vo viedenskom Arsenale (Artillerie Zeugs Fabrik – AZF), pričom išlo o modernizáciu 12 cm pevnostného kanóna vzor 1861. Do výzbroje rakúsko-uhorskej armády bol prijatý v roku 1880 pod označením 12 cm kanón vzor 1880 (12 cm Kanone M.1880). Od roku 1881 bol dodávaný rakúsko-uhorskej armáde, v ktorej ho používali do konca prvej svetovej vojny. Predstavovaný kanón zo zbierok VHM bol vyrobený v roku 1886.
Hlaveň kanóna dlhá 3,2 metra a vážiaca 1 704 kg bola vyrobená z tzv. oceľového bronzu (Uchatiov bronz), ktorý však nemal z hľadiska materiálového zloženia s oceľou nič spoločné. Názov mal naznačiť, že sa podarilo vyrobiť materiál, ktorý sa mal svojimi mechanickými vlastnosťami vyrovnať oceli. Vynašiel ho rakúsky generál Franz von Uchatius (vedúci predstaviteľ erárneho arzenálu vo Viedni), ktorý ho v roku 1875 prvýkrát presadil pri výrobe nových delových hlavní vzor 75. V polovici 90. rokov 19. storočia sa oceľový bronz podarilo špeciálnym zušľachťujúcim procesom ešte vylepšiť. Rakúsko-uhorská armáda tak vstúpila do prvej svetovej vojny s bronzovými delami, ktoré už nezodpovedali požiadavkám doby; boli menej odolné voči zvýšeným tlakom plynu v hlavni a vydržali aj menej výstrelov (8 000 – 10 000 výstrelov oproti 12 000 a viac výstrelov pri oceľových hlavniach).
Hlaveň 12 cm kanóna vzor 1880 mala 30 pravotočivých drážok a bola ukončená vodorovným klinovým záverom. Bola uložená na nápadne vysokej oceľovej lafete s dvoma drevenými kolesami s oceľovými spojovacími dielmi a obručami. Lafeta bola vhodná pre umiestnenie kanóna v pevnostných delostreleckých postaveniach, spravidla zhora otvorených. Lafeta bola do určitej miery hipomobilná. Kanón používal k streľbe granáty, šrapnely a kartáčové strely s hmotnosťou 16,7 až 19,8 kg. Strelivo bolo delené, t. j. najprv sa nabil granát a po ňom nasledovala prachová náplň vo vreckách. Na stlmovanie spätného rázu sa za kolesá lafety kanóna podkladali dva kliny. Neskôr k nim pribudol hydraulický mechanizmus, ktorý bol schopný po výstrele delo čiastočne vracať späť do pôvodnej polohy. Kanón bol pôvodne určený ako výzbroj jednotiek pevnostného delostrelectva na obranu pevností, ale aj na ich dobýjanie. Počas prvej svetovej vojny bol však kanón vďaka svojej pomerne nízkej hmotnosti a slušnému dostrelu (okolo 8 000 metrov) používaný aj jednotkami poľného delostrelectva rakúsko-uhorskej armády, v ktorej bol navyše nedostatok diel stredného kalibru.
Použitá literatúra:
VHM – Mo Svidník, Kniha prírastkov č. VHM-9/3 za roky 1977 – 2011.
VHM – Mo Svidník, Zbierka č. V – Delostrelecký materiál, DM 37 S, Kanón rakúsko-uhorský 120 mm vzor 1880, katalogizačný záznam.
12cm kanón vzor 1880 [online]. Vojenský historický ústav Praha [cit. 2024-03-22]. Dostupné z: https://www.vhu.cz/exhibit/12cm-kanon-vzor-1880/
FOLPRECHT, Radek. Neznámá historie měděnkou porostlého kanonu nad Trenčínem [online]. iDNES, 23. 08. 2017 [cit. 2024-03-21]. Dostupné z: https://www.idnes.cz/technet/vojenstvi/trencin-12cm-kanon-vzor-1880-rakousko-uherske-delostrelectvo.A170817_143551_vojenstvi_erp
HORVÁTH, Jakub. Posledná vojna rakúsko-uhorskej monarchie. Rakúsko-uhorská armáda v rokoch 1914 – 1918. Banská Bystrica : Jakub Horváth, 2008, 215 s. ISBN 978-80-970040-6-4.
JANÁČEK, František. Největší zbrojovka monarchie. Škodovka v dějinách, dějiny ve Škodovce 1859 – 1918. Praha : Novinář; Plzeň : Škoda, 1990, 478 s.
JINDRA, Zdeněk. Střední Evropa ve zbrani 1815 – 1914. Sto let rozvoje moderního zbrojního průmyslu v císařském Rakousku, v českých zemích a v Prusku-Německu. Praha : Karolinum Press, 2021, 488 s. ISBN 978-80-2464745-6.
JUNG, Peter. Rakousko-uherská armáda za první světové války. Brno : Computer Press, 2007, 103 s. ISBN 978-80-251-1520-6.
Text: Gabriel Blaško, VHÚ – VHM
Foto: VHÚ – VHM
