Nemecká služobná dýka pre príslušníkov oddielov SA
S návrhom na vznik služobnej dýky pre príslušníkov oddielov Sturmabteilung (SA) prišiel v polovici roku 1933 ich veliteľ Ernst Julius Röhm. Jeho návrh dostal konkrétnu podobu vďaka profesorovi priemyselnej školy v Solingene, Paulovi Woennovi, ktorý vychádzal z historickej švajčiarskej dýky Holbein. Po schválení navrhnutého dizajnu Adolfom Hitlerom bola dňa 15. decembra 1933 zavedená do výzbroje SA pod označením SA-Dienstdolch M33. Prvé kusy boli vyšším dôstojníkom SA slávnostne odovzdávané už na Vianoce roku 1933. V tamojších kruhoch preto dostala označenie aj ako tzv. vianočná dýka.
Ich hlavným výrobcom sa stala nožiarska firma Carl Eickhorn v Solingene. Tieto dýky sa na základe použitého materiálu a rozdielnych výrobných tolerancií dajú rozdeliť do troch kategórií. Avšak základnou charakteristickou črtou každej z nich bola masívna drevená (orechová) štylizovaná rukoväť gaštanovohnedej farby (Kastanienbraun) a štylizovaný nápis vyleptaný na vonkajšej strane čepele v znení „Alles für Deutschland“ (Všetko pre Nemecko).
Prvú kategóriu predstavovali dýky tzv. raného obdobia (1933 – 1935). Tie mali kovania rukoväte a puzdra vyrábané z masívneho niklu. Ich čepeľ bola na vnútornej strane označená logom výrobcu. Puzdro bolo vyrobené z oceľového plechu a jeho povrch bol upravený hnedým brunýrovaním. Druhú kategóriu tvorili dýky tzv. prechodného obdobia (1936 – 1938). Na výrobu kovaní ich rukoväte a puzdra sa používal už iba poniklovaný oceľový plech, zinkové zliatiny či hliník. Čepele boli okrem loga výrobcu značené aj kódom a značkou RZM (Reichzeugmeisterei – Ríšsky kontrolný úrad kvality). Puzdro bolo vyrábané z oceľového plechu, avšak drahé brunýrovanie bolo nahradené acetónovým náterom. Napokon pre tretiu kategóriu dýk tzv. neskoršieho obdobia (1939 – 1942) bolo charakteristické kovanie rukoväte z poniklovaného hliníka a kovanie puzdra výhradne z poniklovaného oceľového plechu. Orechové drevo rukoväte bolo pritom nahradené drevom hrušky, javora, duba či buka. Značenie čepele pozostávalo z kódu výrobcu a kódu i značky RZM.
Sériová výroba sa skončila na konci roku 1941, pričom dosiahla takmer 3 000 000 kusov. V roku 1942 bolo ich nosenie oficiálne zakázané. Zaujímavosťou je, že dňa 3. februára 1934 veliteľ SA rozhodol, že všetci dôstojníci, ktorí do organizácie vstúpili pred 31. decembrom 1931, budú obdarovaní čestnou dýkou. Tá mala na svojej vnútornej strane čepele vyleptané špeciálne venovanie v znení „In herzlicher Kameradschaft Ernst Röhm“ (V srdečnom kamarátstve Ernst Röhm). Výrobu týchto dýk zabezpečovalo 16 špeciálne vybraných firiem po celom Nemecku. Ich produkcia dosiahla 125 960 kusov. Po tzv. Noci dlhých nožov (29. 6. – 30. 6. 1934), kedy bolo okrem iného aj odstránené vedenia SA, bolo na základe rozhodnutia č. 6747/34 zo dňa 1. júla 1934 nariadené, že nositelia dýk musia uvedené venovanie odstrániť.
Dýka na obrázku bola pod kódovým označením RZM M7/33 vyrobená vo firme Waffenfabrik F. W. Höller v Solingene v období rokov 1936 – 1938. Do zbierok niekdajšieho Dukelského múzea bola získaná dňa 20. mája 1967 kúpou od súkromnej osoby. Ide pritom o jeden z dvoch kusov tejto zaujímavým spôsobom spracovanej štandardnej pobočnej zbrane, ktoré sú vo svidníckom múzeu neoddeliteľnou súčasťou rovnošiat tzv. hnedých košieľ. Tie sa pritom z pôvodného poriadkového a ochranného 46-členného zoskupenia NSDAP vytvoreného v roku 1921 dokázali postupne rozrásť na organizáciu, ktorá mala v roku 1934 niekoľko miliónov členov.
Použitá literatúra:
VHM – Mo Svidník, Zbierka č. I – Chladné zbrane, CHZ 9 S Dýka nemecká služobná pre príslušníkov oddielov SA, katalogizačný záznam.
JOHNSON, Thomas M. Sbírame chladné zbraně Třetí říše. Díl 1. B. m. : Jan Zelený – Jiří Šmejkal, 2010, 343 s. ISBN 978-80-254-8162-2.
JOHNSON, Thomas M. Sbírame chladné zbraně Třetí říše. Díl 2. B. m. : Jan Zelený – Jiří Šmejkal, 2011, 358 s. ISBN 978-80-260-0452-3.
MERMET, Charles – MARFAULT, Jean. Les Dagues Du IIIe Reich. La Tour Du Pin : Éditions du Portail, 1981, 212 s. ISBN 2-86551-003-4.
Text: Mgr. Peter Holík, VHÚ – VHM
Foto: VHÚ – VHM
