Vetromer puškový VR-2M
Táto špeciálna zbraň určená k presnému meraniu smeru a rýchlosti vetra na palebných pozíciách balistických rakiet a systémov salvovej streľby bola vyvinutá začiatkom 60. rokov minulého storočia v bývalom Sovietskom zväze v Tule (TOZ – Tulský zbrojný závod). Puška s kalibrom 18 mm sa používala na zistenie smeru a rýchlosti vetra v rozsahu aktívneho úseku dráhy raketovej strely. Za aktívny úsek sa považovala tá časť dráhy letu, na ktorom pracoval raketový motor. Využívala sa pri 122 mm raketometoch pri časovom intervale do 10 minút pred začatím paľby. Najskôr bola vykonaná orientácia buzoly, následne sa prístroj umiestnený na podstavci orientoval pomocou limbu s priezorom, podľa ktorého sa určoval i smer vetra. Po vystrelení skúšobného náboja sa zvolil druh sondovacích nábojov a po ich dopade sa vytýčil stredný dopad výtyčkou. K zisťovaniu cez deň sa používali sondovacie náboje ZP-1
(s výškovým dosahom 150 metrov), ZP-2 (s výškovým dosahom 200 metrov) a v noci NZP (nočný sondovací náboj). Následne prebehlo meranie vzdialenosti medzi výtyčkou a VR-2. Meranie spočívalo v závislosti klesania značkovacieho padákového tela „vetrovej strely“ od rýchlosti vetra. Strela pre denné pozorovanie mala v dutine upevnenú zloženú farebnú látkovú stuhu, ktorá sa pri klesaní strely rozvinula a bola dobre viditeľná aj po dopade. Uvedeným spôsobom bolo možné v pravidelných intervaloch sledovať i zmeny smeru vetra.
Druhá modernizovaná verzia VR-2M sa odlišovala zväčšenou šírkou limbusu (vodorovný delený kruh, súčasť uhlomerných zariadení), ktorý zároveň umožňoval natáčať horizontálnu os. Uvedená vlastnosť zvýšila efektívnosť pri použití v členitom teréne a umožňovala lepšie zakotvenie limbusu k hlavni. Tento spôsob merania sa využíval z toho dôvodu, že na presnosť prípravy východiskových prvkov streľby spojených s účinnosťou paľby má v aktívnom úseku dráhy letu strely najväčší vplyv vietor. Meranie poveternostných podmienok sa pri streľbe z raketometov vykonávalo zvlášť pre aktívny a zvlášť pre pasívny úsek dráhy letu strely. Pasívny úsek začína v bode dohorenia raketového motoru a končí v bode doletu. Tento úsek sa prakticky nelíši od pohybu klasických striel hlavňového delostrelectva. Opravy v dôsledku zmien poveternostných vplyvov na pasívnom úseku dráhy sa počítali podľa údajov poveternostnej správy (meteostredná), prijatej od delostreleckej poveternostnej stanice. Opravy z pôsobenia vetra na aktívnom úseku dráhy sa počítali z údajov získaných takýmto puškovým vetromerom. Vplyv prízemného vetra na aktívnom úseku značne prevyšuje (až 15 – 20-krát pri bočnom vetre) vplyv vetra na pasívnom úseku, pretože raketový náboj má zvlášť na začiatku aktívneho úseku pomerne malú rýchlosť. Najväčšiu rýchlosť dosahuje až na konci aktívneho úseku dráhy strely. Preto mala v minulosti balistická príprava pri streľbe z raketometu svoje zvláštnosti, ktoré zatiaľ pretrvávajú dodnes.
Práca s puškovým vetromerom sa delila na tri etapy. Na začiatku bolo dôležité zvoliť vhodné miesto pre jeho postavenie, najviac do 100 metrov od palebného postavenia raketometu. Zároveň sa umiestnenie volilo tak, aby medzi raketometom a VR-2 neboli prekážky ovplyvňujúce prúdenie vzduchu. Terén v smere dopadu sondovacích nábojov musel byť prehľadný, aby umožnil dobré pozorovanie nábojov. V druhej etape sa vykonávala kontrola stavu jednotlivých častí puškového vetromeru a vizuálna kontrola fyzického stavu nábojov. Tretiu etapu tvorilo samotné určenie smeru a rýchlosti vetra, ktorý ovplyvňoval dráhu a smer strely. Obsluha musela byť dopredu vycvičená a mala mať prilby. Odpálenie sa vykonávalo v kľaku, pričom hlava strelca musela byť pod úrovňou hlavne. Puškový vetromer VR-2 využívali aj jednotky zvukomerného prieskumu pre výpočet poveternostných opráv. Komplet sa skladal z vrchnej a spodnej časti. Vrchnú časť tvorila hlaveň s prechodovou trubicou, záver a limbus. Spodnú časť tvorila základňa – podstavec. Vrchnou časťou bolo strieľajúce ústrojenstvo ako pri obyčajnej poľovníckej zbrani (hlaveň, puzdro záveru, záver, spúšťový mechanizmus), avšak pri použití vertikálne kolmo do vrchu. Prechodová trubica bola určená k spojeniu s podstavcom. Hlaveň bola hladká bez drážkovania.
Kaliber pušky je 12 ako pri poľovníckej zbrani, tzn. 18,2mm a hmotnosť celého zariadenia je takmer 15 kg. VHM získalo predmet v roku 2011 z vojenského útvaru 5728 Moldava nad Bodvou.
Zdroje:
DUŠÁK, Vladimír: Povětrnostní příprava zvukomerných jednotek. In: Bojová příprava, 1986, č. 4, s. 47-50.
GOLIAN, Milan: Príprava streľby a riadenia paľby raketometných jednotiek. In: Bojová příprava, 1987, č. 9, s. 51-54.
РОН, Виктор: В белий свет как в Копеечку. In: Тежника молодежи. 2007, № 890, с. 18-19. ISSN 0320-331X.
VAGENKNECHT, Vladimír: Přístroje pro zabezpečení palby RVD. 1. vyd. Vyškov : VVŠ PV LS, 1985, 92 s.
VHM Piešťany – Mo Piešťany, Návrhový list č. 63/2020 zo dňa 27. mája 2020.
VHM Piešťany – Mo Piešťany, Návrhový list č. 64/2020 zo dňa 27. mája 2020.
VHM Piešťany – Mo Piešťany, Zbierka č. III – Pušky a karabíny, PK 439 – Puška vetromerná – VR-2, katalogizačný záznam.
VHM Piešťany – Mo Piešťany, Zbierka č. III – Pušky a karabíny, PK 440 – Puška vetromerná – VR-2M, katalogizačný záznam.
Text: Mgr. Tomáš Hanich, VHÚ – VHM
Foto: VHÚ –- VHM
