7,62 mm sovietsky samopal PPS-43
Dňa 13. júna 1942 bol do výzbroje sovietskej armády prijatý samopal pod označením PPS-42, ktorý sa pod vedením Alexeja Ivanoviča Sudajeva podarilo skonštruovať v obmedzených podmienkach obliehaného Leningradu (Petrohrad). Jeho celková produkcia, prebiehajúca v sestroreckom závode priamo pre obrancov mesta, dosiahla viac ako 45 000 kusov. Už počas leta 1943 však došlo na základe bojových skúseností k miernym úpravám jeho konštrukcie. Tak vznikol nový samopal, ktorý bol do výzbroje armády zavedený pod označením PPS-43. Jeho produkcia už však nebola obmedzená iba na závod v Sestrorecku, ale stala sa masívnou, keďže sa postupne rozšírila aj do ďalších zbrojoviek na území ZSSR. Samotný proces výroby bol pritom z technologického, materiálneho a časového hľadiska nenáročný. V maximálnej možnej miere sa totiž využívalo lisovanie, ohýbanie plechu a nitovanie. Naopak zváranie a trieskové obrábanie bolo znížené na minimum. Jedinými súčiastkami, pri ktorých sa musel tento spôsob výroby aplikovať, boli hlaveň, záver, muška mieridiel, niekoľko čapov a vymeniteľný úderník. Okrem bakelitových črienok rukoväte sa v podstate celý samopal vyrábal z kovu. Na jeden kus bolo pritom potrebných iba 6,2 kg surovej ocele. Tá sa vďaka nenáročnosti produkcie vedela do jedného PPS-43 pretaviť iba za 2,7 normohodiny. To všetko umožňovalo vyrábať priemerne až 350 000 samopalov mesačne. Celkovo sa tak v období od leta 1943 až do roku 1946 vyrobilo viac než 2 000 000 kusov.
Aj napriek tomu, že táto zbraň bola typickým predstaviteľom núdzovej vojnovej produkcie, najmä vďaka svojej jednoduchej konštrukcii, kompaktnosti, dobrej ovládateľnosti, skladnosti, spoľahlivosti a lacnosti, našla svoje uplatnenie aj po skončení druhej svetovej vojny. Ešte počas jej priebehu ňou začali byť v jednotkách sovietskej armády postupne nahrádzané drahšie a nie príliš spoľahlivé samopaly s bubnovými zásobníkmi PPŠ-41. Po vojne boli potom nadbytočné kusy PPS-43 dodávané do tzv. spriatelených krajín v Európe, Afrike a Ázii. Od roku 1948 sa v poľskej zbrojovke Łucznik Arms Factory Radom začalo s ich licenčnou výrobou pod označením PPS wz. 43. Tie boli potom v roku 1953 nahradené modelom s pevnou drevenou pažbou pod označením PPS wz. 43/53. V nástupníckej firme Pioneer Arms Corp Radom sa dokonca pod označením PPS 43-C vyrába ich upravená poloautomatická verzia dodnes. Okrem toho bola táto zbraň licenčne produkovaná aj v Číne pod označením Type 54. Zároveň prebiehala vo Fínsku v zbrojovke Tikkakoski Oy Sakara výroba kópie tohto samopalu pod označením Konepistooli M/44 používajúcej náboj kalibru 9 × 19 mm Luger. V Španielsku sa potom v zbrojovke Fabrica de Armas Oviedo vyrábal rovnaký typ zbrane pod označením DUX M1953 a DUX M1959. Vo Vietname sa pôvodný samopal PPS-43 stal predlohou pre tamojší K-50M. Napokon v Maďarsku bola nakrátko zavedená výroba samopalov pod označením M53, ktoré predstavovali kombináciu PPŠ-41 a PPS-43.
Samopal znázornený na obrázku bol pod číslom AB 892 vyrobený v roku 1944 v Sestrorecku. Ako v poradí štvrtý z celkovo piatich kusov tejto zbrane bol do zbierok niekdajšieho Dukelského múzea zaradený 30. decembra 1993. Vzhľadom na jeho kvalitnejšie spracovanie s najväčšou pravdepodobnosťou už nejde o kus vyrobený v zložitých podmienkach leningradskej blokády. Každopádne však spolu s ostatnými samopalmi PPS-43, PPŠ-41 a samopalom PPD-40 reprezentuje v rámci zbierkového fondu VHM – Mo Svidník rodinu týchto mimoriadne úspešných a legendárnych zbraní, ktoré boli v rámci bojísk druhej svetovej vojny vernými spoločníkmi väčšiny nielen sovietskych vojakov.
Text/Foto: Mgr. Peter Holík
Použitá literatúra:
VHM – Mo Svidník, Zbierka č. IV – Automatické zbrane, AZ 552 S, 7,62 mm sovietsky samopal PPS-43, katalogizačný záznam.
TŮMA, Petr – HURNÍK, Zděnek. Encyklopedie ručních zbraní a dělostřelectva od 2. světové války do součastnosti. Praha : Naše vojsko, 2010, 448 s. ISBN 978-80-206-1106-2.
CHANT, Chris. Pěchotní zbraně. Více než 250 nejlepších pěchotních zbraní světa. Praha : Naše vojsko, 2005, 256 s. ISBN 80-206-0781-1.
HOGG, Ian. Samopaly. Praha : Naše vojsko, 2007, 149 s. ISBN 80-206-0002-8.
ŽUK, Alexandr Borisovič. Pušky a samopaly. Praha : Naše vojsko, 1992, 240 s. ISBN 80-206-0150-3.
SMITH, Graham – HOGG Ian V. Vojenské ruční palné zbraně. Praha : Naše vojsko, 2006, 245 s. ISBN 80-206-0809-5.
HOLÍK, Peter. Lacný a jednoduchý samopal. In: Obrana. Mesačník MO SR, roč. 31, 2023, č. 4, s. 47. ISSN 1336-1910.
