Vojenská blúza príslušníčky 1. čs. armádneho zboru
Historický vývoj zapojenia žien do vojenského úsilia je v našich podmienkach viazaný na obdobie druhej svetovej vojny. Vojenský konflikt a s ním spojený kolaps civilných štruktúr, mobilizácia obyvateľstva či vznik ilegálnych hnutí postupne vytvárali priestor, v ktorom mohlo dôjsť k narušeniu tradičného chápania rodových rolí. Ženy sa tak postupne začali zapájať do čs. domáceho i zahraničného odboja. Čs. ženy preukázateľne pôsobili v britských pomocných službách ATS a WAAF vo Veľkej Británii a na Strednom východe (asi 300 – 400 žien), v juhoslovanských partizánskych jednotkách (asi 200 žien), no najvýraznejšie zastúpenie (vyše 800 žien) mali v čs. vojenských jednotkách v ZSSR. Zabudnúť nemožno ani na ženský element v domácom odboji.
Prienik žien do vojenského, dovtedy výlučne mužského sveta, bol azda najmarkantnejší a najšpecifickejší práve v Sovietskom zväze. Tu sa už od 30. rokov 20. storočia začala v súlade s proklamovanou socialistickou rovnosťou oboch pohlaví presadzovať emancipácia žien na pracovnom poli. V dôsledku toho sa už v medzivojnovom období začali ženy pripravovať na brannosť, a to prevažne formou zdravotníckeho alebo paramilitantného kurzu. Do roku 1941 však ženy v armáde nepôsobili. Zmena prišla v súvislosti s vývojom vojny, kedy došlo najprv k vyhláseniu mobilizácii žien pre jednotky protivzdušnej obrany, neskôr, v roku 1942 aj všeobecnej mobilizácie žien. Ženy postupne začali pôsobiť v armáde na rôznych postoch.
Keď sa v roku 1942 začala v Buzuluku formovať aj prvá čs. vojenská jednotka, do jej radov začali dobrovoľne prichádzať aj ženy. Novovzniknutá jednotka riadiaca sa vojenskými predpismi predvojnovej čs. armády však nasadenie žien v armáde nedovoľovala. O ich prijatí napokon na vlastnú zodpovednosť rozhodol veliteľ, v tom čase podplukovník Ludvík Svoboda. V 1. čs. armádnom zbore tak pôsobilo vyše 800 žien na rôznych bojových i nebojových pozíciach.
Jednou z takýchto žien bola aj Evgénia (Evženie) Kopčáková, rodená Vígnerová, ktorá sa narodila 30. marca 1924 v Huleči na Ukrajine. Jej stará mama pochádzala z mesta Mladá Boleslav, ale jej rodina sa usadila na Volyni. Jej otec bol lekár a Evgénia bola jedinou dcérou. Do školy chodila v Rovne a mladosť prežila na Ukrajine, v dedine Kvasiľov. Po oslobodení Volyne na Ukrajine sovietskou armádou, keď prišla do priestoru Rovného taktiež aj 1. československá brigáda, ktorej velil brigádny generál Ludvík Svoboda, sa po krátkom čase prihlásili do armády aj ženy. Dňa 6. marca 1944 sa do čs. jednotky dobrovoľne prihlásila aj Evgénia Vígnerová, v dobe, keď jej do dvadsiatych narodenín chýbalo 24 dní. Odvedená bola v Rovne na Ukrajine. Po krátkom výcviku bola pridelená k 2. oddeleniu Spravodajského štábu ako tlmočníčka a pisárka, keďže ovládala jazyky, čiastočne nemčinu, dokonale ukrajinčinu, ruštinu, poľštinu a češtinu. Jej prvé nasadenie bolo v meste Kamenec Podolský, kde ju zaradili do kurzu zdravotných sestier. V tomto mestečku sa zoznámila so svojím budúcim manželom Jánom Kopčákom, avšak potom nasledovalo dlhé odlúčenie. Neskôr ju pridelili k 1. čs. armádneho zboru, s ktorým sa zúčastnila Karpatsko-duklianskej operácie. Neraz spomínala, že celá oblasť pred Duklianskym priesmykom bola zamínovaná. Eugénia Kopčáková preväzovala rany, ošetrovala, tíšila v bolestiach. Ošetrovne boli aj v poľskom Krosne a Barwinku. Po bojoch na Dukle pokračovala s 1. československým armádnym zborom pri oslobodzovaní Slovenska, z Barwinka sa dostala cez Veľké Bukovce do Popradu, do Martina a odtiaľ do Prahy, kde sa pre ňu vojna skončila. Po skončení druhej svetovej vojny pracovala na Ministerstve národnej obrany, neskôr na Veliteľstve Vojenského útvaru v Žatci. Z činnej vojenskej služby bola prepustená 14. 10. 1946 v hodnosti kapitánka. Zomrela v júni 2012 vo veku 88 rokov.
Vojenskú blúzu získalo vtedajšie Dukelské múzeum do svojich zbierok v roku 1968 od manžela Evgénie Kopčákovej, jej spolubojovníka z frontu, majora Jána Kopčáka, s ktorým prežila povojnové roky a vychovala tri deti. Žili v obci Zborov pri Bardejove. V súčasnosti je vystavená v Centrálnej expozícii Vojenského historického múzea vo Svidníku. Blúza je čs. úpravou britskej blúzy príslušníčok ženských pomocných služieb A.T.S. (Auxiliary Territorial Service), ktoré sa neskôr vyrábali aj v Sovietskom zväze pre ženy pôsobiace v čs. voj. jednotkách v ZSSR. Označovala sa aj ako "frenč ženský". Podšívka frenču bola sovietskeho pôvodu. Predmetná blúza bola vyrobená z vlnenej textílie olivovozelenej farby. Je s otvoreným golierom (rozhalenkou), keďže podľa čs. predpisov platných pre čs. zahraničné vojenské jednotky mohli blúzu s rozhalenkou používať aj ženy. Nárameníky sú červeno lemované s hodnostným označením rotná. Má jednoradové zapínanie na štyri veľké kovové rovnošatové gombíky žltej farby československého vzoru s motívom skrížených mečov. Horné vrecká sú trojdielne, našité, kryté tvarovanou chlopňou. Dolné vrecká sú všité a kryté rovnou chlopňou. Vrecká sú zapínané na malý rovnošatový gombík žltej farby československého vzoru s motívom skrížených mečov.
POUŽITÁ LITERATÚRA:
VHÚ – VHM – Mo Svidník, Zbierka XIV – Výstrojný materiál, VM 301 S Blúza príslušníčky 1. ČSAZ, katalogizačný záznam.
CASSIN-SCOTT, Jack. Ženy ve valce 1939 – 1945 : britské, americké, německé a ruské příslušnice armád. Brno : Computer Press, 2007, 48 s. ISBN 978-80-251-1790-3.
FLIMELOVÁ, Alena – ŠTÉR, Roman. Ve stínu mužů. Ženy v čs. vojenských jednotkách na východní fronte v letech 1942 – 1945. Praha : Academie, 2021, 492 s.
GIBEĽ, M. Odišla účastníčka odboja. In Bojovník – dvojtýždenník antifašistov, 2012, roč. 57, č. 19, s. 9. ISSN 0323-2018
LAVRINCOVÁ, Magdaléna. Život zrodený zo smrti. Bratislava : Magdaléna Lavrincová, 2011, 205 s. ISBN 978-80-970714-2-4.
Naše řady opustili. Oznamuje zarmutená rodina. In Zpravodaj Sdružení Čechů z Volyně a jejich přátel, 2012, občasník, č. 7, s. 4.
TICHÁ, Věra. Po boku mužů. Praha : Naše vojsko, 1966, 216 s.
Ženy bojujíci v zahraničných jednotkách za druhé světové války. Praha : Naše vojsko, 1992, 80 s.
Text: Mgr. Gabriel Blaško / PhDr. Viera Jurková
Foto: Digitalizačné centrum, SNG
