Obranný ručný granát F-1
Ručné granáty rôznych typov sú neoddeliteľnou súčasťou výzbroje každého vojaka pozemných jednotiek. Sú osvedčeným prostriedkom boja či už pri útoku alebo obrane. Veľmi dobre sa osvedčili v bojoch v zákopoch, mestských či vidieckych zástavbách, ale aj v lesnatom a horskom teréne. K ich prudkému rozvoju a použitiu došlo na začiatku 20. storočia, a to najmä počas a po ukončení prvej svetovej vojny. V medzivojnovom období dochádzalo k nahrádzaniu starých konštrukcií granátov novými, respektíve k ich konštrukčnému vylepšeniu.
Zaujímavým príkladom granátu, ktorý sa používal v prvej svetovej vojne, bol francúzsky obranný granát F-1 vzor 1915. Granát používali nielen na západnom fronte, ale bol súčasťou výzbroje ruskej armády a jeho skladové zásoby sa využívali aj po vzniku ZSSR. V ruskej armáde a následne Červenej armáde bol obranný ručný granát F-1, ľudovo nazývaný aj limonka. V priebehu 20. rokov začalo sovietske velenie intenzívne vyvíjať vlastný zapaľovač na granát, pretože pôvodný francúzsky sa dlhým skladovaním degradoval, čo spôsobovalo jeho nefunkčnosť. Od roku 1928 sa tak vo výzbroji sovietskej armády začal používať obranný ručný granát F-1 domácej produkcie. Ku granátu sa dodával časový zapaľovač ZRG-15 Kovešnikov, ktorý bol navrhnutý sovietskym konštruktérom Fjodorom Vasiljevičom Kovešnikovom. Zavedením moderného časového zapaľovača sa predišlo už vyššie zmienenému nedostatku starších francúzskych typov. Použitím nového typu zapaľovača sa zároveň skrátil čas horenia od uvoľnenia poistky po výbuch zo 7 s na 3,5 s. V roku 1939 Fjodor Josifovič Chramejev zjednodušil celkovú konštrukciu granátu F-1, a tým ho upravil pre potrebu masovej výroby.
Vývoj zapaľovačov pokračoval v ZSSR aj v nasledujúcich rokoch a jeho výsledkom bolo prijatie nového časového zapaľovača UZRG (univerzálny zapaľovač ručných granátov v originálnom názve – univerzalnaja zachygalka ručnyj granaty) v roku 1942. Jeho zavedením sa uľahčil výcvik a manipulácia s ručnými granátmi. Zapaľovač vážil 55 g a mal výšku 98 mm. Zmenou bol aj časový interval od iniciácie granátu po samotný výbuch, ktorý bol v časovom intervale od 3,2 do 4 s.
Granát pôsobil v mieste výbuchu najmä črepinovým ničivým účinkom. Vďaka horizontálnej a vertikálnej fragmentácii granátu vzniklo pri výbuchu 290 – 300 črepín, ktorých smrtiaci účinok bol do 100 m a zranenia spôsoboval do 200 m. Preto bolo nariadené, že vojak smel hádzať granát len zo zákrytu.
Granát bol vyrobený z liatiny ocele a celkovo vážil 600 g. Steny plášťa boli hrubé 8 mm a vnútorný priestor sa vypĺňal 60 g amatolu alebo trinitrotoluénu. V tejto mase trhaviny bola 45 mm dlhá dutina s papierovou vložkou, do ktorej sa cez ústie granátu s vyvŕtaným závitom skrutkoval časový zapaľovač. Oceľovo-liatinové telo granátu bolo vajcovitého tvaru, pričom povrch tela bol vertikálne a horizontálne predfragmentovaný. Takáto povrchová úprava tela granátu mala zvýšiť ničivý črepinový účinok. Ako už bolo uvedené, telo granátu malo vajcovitý tvar s výškou 85 mm (výška bez zapaľovača) a priemerom 55 mm.
Použitá literatúra
VHM – Mo Svidník, Zbierka č. IX – Strelivo a náloživo, SN 992 S Granát ručný obranný F-1, katalogizačný záznam.
BENEŠ, Zděnek. Sovětské granáty 1920 – 1945. Praha : Naše vojsko, 2017, s. 208. ISBN 978-80-206-1666-1.
КАРПЕНКО, Александер. Отечественные ручные гранаты. Москва: Издательство Цейхгауз, 2006, s. 88. ISBN 5-9771-0001-9.
PRCHAL, Josef. Ruční a puškové granáty. Rukověť pyrotechnika. Praha : Naše vojsko. 2010, s. 268. ISBN 978-80-206-1120-8.
Text / Foto: Mgr. Ivan Cuper, VHÚ – VHM
