Protitankový náboj 14,5 × 114 mm
Zavedenie prvých tankov do bojov v prvej svetovej vojne podnietilo všetky bojujúce armády k vývoju a zavádzaniu zbraní, ktoré by toto nové obrnené vozidlo dokázali účinne zničiť. Popri protitankových delách a kanónoch sa na bojiskách objavili aj protitankové pušky, ktoré dokázali účinne využívať vojaci pechoty. Po ukončení vojny pokračovali mnohé štáty vo výskume a zavádzaní buď modernizovaných zbraní, alebo úplne novej modernej protitankovej výzbroje. V Sovietskom zväze sa tento trend vývoja a zavádzania protitankových zbraní pechoty začal oproti ostatným štátom neskôr, avšak výsledky, ktoré priniesol, boli viac než uspokojivé.
V priebehu rokov 1931 – 1938 bolo do sovietskej výzbroje zavedených viacero pechotných protitankových zbraní prevažne kalibru 37 mm, ktoré však úplne nespĺňali takticko-technické požiadavky armády. Navrhnuté zbrane boli častokrát príliš ťažké a ich obsluha tak bola pre vojakov náročná. Ani munícia týchto zbraní nedosahovala dostatočné priebojné vlastnosti. Velenie Červenej armády žiadalo skôr zbraň typu 13 mm nemeckej protitankovej pušky (T-Gewehr) z dielne Paula Mausera. Ešte v roku 1938 bol vyvinutý 14,5 mm priebojno-zápalný náboj, ktorého strela bola odvodená od pôvodnej 7,62 mm strely B-32 navrhnutej pre puškové strelivo už v roku 1932. Po všetkých konštrukčných úpravách v rokoch 1939 – 1940 bolo nové strelivo oficiálne prijaté 16. júla 1941 ako 14,5 mm náboj so strelou B-32, ktorá mala priebojné jadro z kalenej ocele. Súčasne so 14,5 mm nábojom B-32 bol vyvíjaný aj náboj s karbidovým jadrom, ktorý bol oficiálne zavedený 15. augusta 1941 ako 14,5 mm náboj BS-41. Dôvodom použitia karbidu na výrobu jadra boli lepšie fyzikálno-chemické vlastnosti, ktoré oproti oceľovým jadrám zvyšovali prieraznú silu strely.. V odbornej literatúre sa pre oba typy streliva objavuje aj pomenovanie náboj 14,5 × 114 mm.
Nové náboje sa používali do 14,5 mm sovietskych protitankových pušiek PTRS-41 a PTRD-41 a primárne boli určené na ničenie ľahkých, prípadne stredných tankov a obrnených vozidiel. Stredne ťažké tanky so silným pancierovaním dokázali vyradiť z boja zásahom do kolesovej sústavy s pásmi alebo ľahšie opancierovaných častí tanku. Nábojmi sa mohli ničiť aj ľahko opevnené pozície, najmä drevené bunkre, guľometné a mínometné postavenia. Po roku 1945 sa náboje používali aj do sovietskych guľometov KPV, KPVT, ZPU, ZU a ZGU.
14,5 mm náboje sa skladali zo strely, nábojnice a prachovej náplne. Oba typy striel boli z oceľového plášťa potiahnutého liatinou, olovenej košele, priebojného jadra a zapaľovacieho zariadenia. Strela B-32 mala hrot natretý čiernou farbou s červeným pruhom a BS-41 bola celá natretá červenou farbou a hrot čiernou. Náboj vážil 200 g, pričom váha strely bola 63,6 g. Celková dĺžka náboja bola 156 mm, z čoho 114 mm bola dĺžka nábojnice, ktorá sa vyrábala z mosadze.
Prezentované torzo náboja 14,5 mm bolo získané v roku 1968 od policajného pyrotechnika Jána Mitaľa, ktorý na severovýchode Slovenska vykonával odmínovacie práce a likvidáciu druhovojnovej munície v 50. a 60. rokoch minulého storočia.
Použitá literatúra:
VHM – Mo Svidník, Zbierka č. IX – Strelivo a náloživo, SN 177 S, Náboj 14,5×114 mm pre protitankovú pušku, katalogizačný záznam.
BOLOTIN, David Naumovič. Istoria sovetskogo strelkovogo oružia i patronov. Petrohrad : Poligon, 1995, 303 s. ISBN 5-85503-072-5.
14,5-mm protivotankovyje ružja obrazca 1941 g. systemy Simonova (PTRS) i Degtjareva (PTRD). Pamjatka po obraščeniju i sbereženiju. Moskava : Vojennoe izdateľstvo Narodnogo komissariata oborony Sojuza SSR, 1942, s. 40.
Foto / Text: Mgr. Ivan Cuper, VHÚ - VHM
