Brigádny generál in memoriam Ján Nálepka
Osobnosť, o ktorej je všeobecne známe, že ako dôstojník slovenskej armády na území okupovanej Ukrajiny a Bieloruska spolupracoval so sovietskymi partizánmi; v máji 1943 sa stal príslušníkom partizánskeho zväzku gen. Saburova a veliteľom Československého partizánskeho oddielu.
Bol absolventom Učiteľského ústavu v Spišskej Novej Vsi, v ktorom zmaturoval v roku 1931. Na vykonanie vojenskej prezenčnej služby nastúpil 16. 7. 1934 v pešom pluku 37 v Levoči, kde absolvoval aj školu na dôstojníkov pechoty v zálohe. Na konci februára 1935 ho preložili do pešieho pluku 32 v Košiciach. Skúšky na dôstojníka v zálohe absolvoval 10. 9. 1935 s výborným hodnotením. Do hodnosti ppor. v zál. ho menovali 1. 12. 1935 a ustanovili do funkcie veliteľa guľometnej čaty, ktorú vykonával až do skončenia prezenčnej služby (16. 7. 1936). Počas všeobecnej mobilizácie, ktorá bola vyhlásená 23. 9. 1938, vykonával funkciu veliteľa čaty guľometnej roty. Z činnej služby bol v rámci demobilizácie prepustený 11. 12. 1938.
V slovenskej armáde
Po vzniku Slovenského štátu a vyhlásení mobilizácie dôstojníkov, rotmajstrov a mužstva slovenskej národnosti najmladších 5 ročníkov zálohy z okresov na východnom Slovensku nastúpil 16. 3. 1939 do služby v pešom pluku 20 v Michalovciach vo funkcii veliteľa roty sprievodných zbraní. S jednotkami tohto pluku sa potom zúčastnil bojov proti maďarským vojskám. Po skončení Malej vojny zostal v armáde a po jej reorganizácii slúžil ako veliteľ guľometnej roty V. samostatného práporu v Michalovciach (od 1. 5. 1939 v hodnosti por. v zál.). V rovnakej funkcii odišiel do poľa krátko pred vstupom Slovenskej republiky do vojny proti Poľsku. Ale už predtým, 19. 8. 1939, požiadal o aktivovanie. Ťaženia proti Poľsku sa zúčastnil v rámci 3. pešej divízie (Rázus), nasadenej v priestore severovýchodnej hranice Slovenska. Za hrdinstvo v bojoch pri poľskej obci Czeremcha ho 13. 9. 1939 osobne vyznamenal veliteľ armády a minister národnej obrany generál I. triedy F. Čatloš medailou Za hrdinstvo 3. stupňa. Dňa 1. 10. 1939 bol prijatý do skupiny dôstojníkov pechoty z povolania. Po skončení ťaženia proti Poľsku a reorganizácii armády pokračoval v službe v Michalovciach vo funkcii veliteľa guľometnej roty pešieho pluku 8 (1. 10. 1940 premenovaný na p. pl. 5), za ktorú bol 22. 12. 1939 vyznamenaný Pamätnou medailou so štítkom „Javorina“ a 31. 1. 1940 medailou Za hrdinstvo 2. stupňa. Od 15. 6. do 6. 7. 1940 absolvoval aplikačný kurz pre aktivovaných dôstojníkov pechoty v Pezinku a 1. 8. 1940 ho povýšili na npor. pech. Krátky čas, od 18. do 29. 11. 1940, slúžil v Spišskej Novej Vsi vo funkcii veliteľa čaty kanónovej roty. Potom ho premiestnili na veliteľstvo 2. divízie do Prešova a ustanovili za telovýchovného a osvetového dôstojníka. Od 2. do 27. 5. 1941 bol odvelený do Vojenskej akadémie v Bratislave na aplikačný kurz aktivovaných dôstojníkov, ktorý absolvoval s veľmi dobrým hodnotením ako najlepší zo 41 účastníkov kurzu.Na okupovanom území Ukrajiny a Bieloruska
Po vstupe Slovenskej republiky do vojny proti ZSSR odišiel 27. 6. 1941 do poľa s veliteľstvom 2. divízie, od začiatku augusta 1941 bol pridelený na 3. oddelenie veliteľstva Zaisťovacej divízie a 12. 4. 1942 prevzal funkciu 1. pobočníka veliteľa pešieho pluku 101, popri ktorej vykonával aj funkciu spravodajského dôstojníka. V tom čase bolo veliteľstvo pluku umiestnené vo Vasilkove, neskoršie v Ovruči a v júli 1942 sa premiestnilo do bieloruského mestečka Kopceviči. Tam sa postupne sformovala skupina dôstojníkov, ktorá nadviazala spojenie s partizánmi. Vedúce postavenie v nej zaujal stot. Nálepka (povýšený 2. 7. 1942), ktorý pri kontaktoch s partizánmi používal pseudonym Repkin. Činnosť skupiny bola na začiatku poslednej dekády decembra 1942 prezradená a súčasne bolo nariadené vyšetrovanie jej členov. Na jeho rýchlom priebehu však nemalo záujem ani MNO v Bratislave, ani samotný veliteľ Zaisťovacej divízie plk. gšt. R. Pilfousek, ktorý ešte pred koncom apríla 1943 v spise odoslanom na MNO Nálepku hodnotil ako veľmi inteligentného a na aktivovaného dôstojníka veľmi schopného dôstojníka, ktorý však „nemal nikdy kladný postoj k slovensko-nemeckej spolupráci“. V posledných dňoch roka 1942 bol peší pluk 101 presunutý do priestoru Jeľska, kde Nálepkova skupina v spolupráci s partizánskym hnutím naďalej pokračovala.Zavedenie trestného pokračovania proti dôstojníkom pešieho pluku obvineným z udržiavania kontaktov s partizánmi na konci apríla 1943 urýchlilo rozhodnutie stot. J. Nálepku, npor. I. Lysáka a por. pech. v zál. M. Petra prejsť k partizánom. Prechod sa realizoval 15. 5. 1943 pri bieloruskej dedine Remezy. Rozsudkom poľného súdu Zaisťovacej divízie z 2. 6. 1943 boli títo dôstojníci odsúdení na trest smrti povrazom.
Po príchode do partizánskeho zväzku gen. A. N. Saburova sa Nálepka stal veliteľom Československého partizánskeho oddielu. Jeho história je zaznamenaná vo vojnovom denníku oddielu, ktorý približuje aj posledný boj a smrť J. Nálepku pri oslobodzovaní ukrajinského mesta Ovruč 16. 11. 1943. Jeho zásluhy v boji proti nemeckým okupantom ocenila vláda ZSSR 2. 5. 1945 udelením titulu Hrdina Sovietskeho zväzu in memoriam. Po skončení vojny bol in memoriam vyznamenaný Československým vojnovým krížom 1939 (19. 1. 1946), Československou medailou Za chrabrosť pred nepriateľom (2. 3. 1946) a vojenským Radom Ľudovíta Štúra II. triedy (31. 8. 1996). Dňa 7. 5. 2004 ho prezident Slovenskej republiky menoval do hodnosti brigádneho generála in memoriam.
Text: doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc.
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.10/2012
