Cisársky Rad železnej koruny
Príbeh Radu železnej koruny dokonale načrtáva zložité obdobie mocensko-politických vzťahov v Európe na prelome 18. a 19. storočia. V roku 1797 vytvoril generál Bonaparte z dobytých území v severnom Taliansku Cisalpinsku republika (tal. Repubblica Cisalpina). Keď sa tamojšia vláda v roku 1805 rozhodla pre zmenu na monarchiu, ponúkla taliansky kráľovský trón práve francúzskemu cisárovi Bonapartemu I. V deň svojej korunovácie 20. mája 1805 založil aj nové vyznamenanie v podobe záslužného radu, ktorý dostal názov po železnej korune lombardských kráľov – Rad železnej koruny (Ordre de la Couronne de Fer, resp. Ordine della Corona di Ferro). Bol udeľovaný za služby talianskemu kráľovi na bojovom poli, v štátnej správe aj za kultúrne alebo vedecké zásluhy. Do roku 1814, keď bol Bonaparte po svojich porážkach prinútený k abdikácii, bol tento rad udelený mnohým obyvateľom územia, ktoré sa následne rozhodnutím Viedenského kongresu stalo súčasťou Lombardsko-benátskeho kráľovstva pripojeného k Habsburskej monarchii.
7. apríla 1815, keď cisár František I. potvrdil svojím podpisom a pečaťou štatút tohto kráľovstva, prisľúbil tiež zaradiť Rad železnej koruny medzi cisárske rady. Stanovy Cisárskeho Radu železnej koruny (Österreichisch-Kaiserlicher Orden der Eisernen Krone) boli prijaté 1. januára 1816 a jeho hlavou bol rakúsky cisár ako lombardsko-benátsky kráľ. Radový klenot dostal novú, pozmenenú podobu a odlišnú stuhu, pričom jeho rozdelenie na rytierov I. až III. stupňa zostalo zachované. Pre jeho udelenie platil numerus clausus a udelenie bolo viazané na zaplatenie príslušnej odstupňovanej taxy. Pôvodne ho mohol obdržať každý občan monarchie bez ohľadu na stav a hodnosť (vo vojenskej skupine však bola vyžadovaná dôstojnícka hodnosť) za preukázané zásluhy o ríšu a panovníka, predovšetkým v talianskych provinciách.
Nositelia cisárskeho Radu železnej koruny mohli spolu s prevzatím insígnií požiadať cisára o udelenie dedičného šľachtictva a následne tak ozdobiť svoj erb radovým odznakom. Majitelia pôvodných napoleonských vyznamenaní si ich mohli vymeniť za nové, pokiaľ im boli udelené za osobnú statočnosť a nezachovali sa nepriateľsky proti Rakúsku.
Keďže pôvodný rad mohol byť v najnižšej triede udelený aj poddôstojníkom a mužstvu, čo stanovy cisárskeho radu už neumožňovali, 12. februára 1816 bola zriadená zvláštna medaila Za vojenskú mužnosť (Pro virtute militari), ktorá mala slúžiť ako náhrada radu pre poddôstojníkov a vojakov napoleonskej armády.
Postupne, najmä po roku 1848, sa pravidlá pre udeľovanie radu uvoľnili a bol už udeľovaný aj za všeobecné zásluhy (civilné i vojenské) bez ohľadu na pôvod a pôsobisko vyznamenaného. K miernym úpravám jeho štatútu došlo ešte niekoľkokrát. 12. januára 1860 bola zriadená vojenská dekorácia za vojnové zásluhy, ktorú tvorili dve zelené vavrínové ratolesti vyrastajúce z koruny a obklopujúce orla. Rad bol dokonca so súhlasom talianskeho kráľa Viktora Emanuela II. udeľovaný aj po strate Benátska (1866) a zjednotení Talianska (1871). Hoci toto povolenie malo platiť pôvodne len do smrti cisára Františka Jozefa I., udeľoval ho do zániku monarchie aj jeho nástupca cisár Karol I. V roku 1917 bola zavedená ďalšia vojenská dekorácia v podobe dvoch skrížených mečov umiestnených na stuhe ako symbol zásluh získaných v boji. O rok neskôr cisár rozhodol o možnosti opakovaného udelenia tohto radu II. a III. triedy.
Na obrázku znázornený rad III. triedy s výškou 55 mm bol spočiatku nosený na prevlečnej, neskôr na trojuholníkovej zlatožltej stuhe s modrými okrajmi. Pôvodne bol razený zo striebra, od roku 1859 i zo zlata a v priebehu prvej svetovej vojny aj z pozláteného bronzu. Základom radu bola lombardská železná koruna, z ktorej vyrastal dvojhlavý cisársky orol držiaci v pazúroch žezlo, meč a ríšske jablko. Orol mal na prsiach modrý emailový štít s iniciálou „F“, na rube letopočet „1815“.
Väčšina nositeľov radu získala toto vyznamenanie pri príležitosti osláv 50. a 60. výročia vlády Františka Jozefa I. v rokoch 1898 a 1908. Pomerne často boli týmto radom vyznamenávaní aj dôstojníci počas prvej svetovej vojny. Radoví rytieri mali približne do polovice 19. storočia zároveň právo nosiť pri slávnostných príležitostiach zvláštny barokovo štylizovaný kroj (prevažne žlto-biely) s krajkovým golierom, hnedým baretom s hnedým pštrosím perom, hnedým plášťom a radovým mečom. Radovým dňom bola prvá nedeľa po 7. apríli, ktorý bol výročným dňom vzniku Lombardského kráľovstva, kedy sa za prítomnosti radových rytierov konala v dvornom kostole spomienková omša. Po smrti nositeľa museli byť dekorácie radu vrátené späť radovej kancelárii, ktorá spravovala a zabezpečovala všetky jeho záležitosti a pozostávala z preláta, kancelára, pokladníka, sekretára, herolda a kancelistu.
Použitá literatúra:
VHM – Mo Piešťany, Zbierka č. XV – Rady, vyznamenania, medaily, RVM 37, Rad Železnej koruny, katalogizačný záznam.
Statuten für den ősterreichisch-kaiserlichen Orden der eisernen Krone. B. m.: b. v., 1816, 50 s.
Pod cisárskym praporem. Historie habsburské armády 1526 – 1918. Praha : Nakl. Elka Press, 2003, 556 s. ISBN 978-80-902745-5-2.
KOLÁČNÝ, Ivan. Řády a vyznamenání Habsburské monarchie. Praha : Nakl. Elka Press, 2006, 299 s. ISBN 978-80-902745-9-2.
ŽUPANIČ, Jan. Rakousko-uherské záslužné řády a udílení šlechtictví v Podunajské monarchii. In: Heraldická ročenka 30. Praha: Heraldická společnost v Praze, 2006, s. 131-148. ISBN 80-902772-4-1.
Text: PhDr. Viera Jurková, VHÚ – VHM
Foto: VHÚ – VHM
