Preskočiť na hlavný obsah Preskočiť na bočnú lištu

Generálmajor Emil PERKO

Vypublikované:
Generálmajor Emil PERKO
Generálmajor Emil PERKO
Narodil sa 3. júla 1905 v Prešove, v rodine vojaka z povolania Mateja Perka a Alžbety Perkovej, rodenej Paumerovej. Ako desaťročný chlapec nastúpil na štúdium na nižšej vojenskej reálke v Marošvárhély (dnes Târgu Mureş, Rumunsko) s vyučovacím jazykom nemeckým. Po absolvovaní troch ročníkov štúdium prerušil a v roku 1918 začal študovať na reálnom gymnáziu v Prešove, na ktorom v roku 1923 maturoval. Dňa 25. augusta toho istého roka ho zaradili do brannej moci a pridelili do pešieho pluku 37 v Levoči.

Do vojenskej prezenčnej služby nastúpil 1. októbra 1923 a v tom istom mesiaci sa stal frekventantom Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave. Neskoršie v životopise uviedol, že pre štúdium na tejto akadémii sa rozhodol preto, že jeho otec, v tom čase nadporučík, mu nemohol poskytnúť prostriedky na iné štúdium a, že pobytom v nižšej vojenskej reálke si vojenské povolanie obľúbil. Štúdium na Vojenskej akadémii skončil 15. augusta 1925 v hodnosti poručíka s veľmi dobrým prospechom.

ENERGICKÝ DÔSTOJNÍK

Jeho prvým pôsobiskom po absolvovaní akadémie sa stala posádka v Prešove. Tu bol pridelený do delostreleckého pluku 202. Po dvojmesačnom pobyte v Prešove ho odvelili do aplikačnej školy delostrelectva v Olomouci a Plaveckom Podhradí. Veliteľ aplikačnej školy v záverečnom hodnotení z polovice júla 1926 poručíka Emila Perka charakterizoval ako veľmi dobrého dôstojníka, energického, pracovitého, snaživého, vytrvalého a odvážneho. Po absolvovaní aplikačnej školy sa vrátil do Prešova a 1. októbra 1926 bol ustanovený do funkcie nižšieho dôstojníka 1. batérie delostreleckého pluku 202. Túto funkciu vykonával do konca septembra 1928, na začiatku októbra sa stal prvým dôstojníkom 2. batérie a v polovici júla 1929 pobočníkom veliteľa náhradnej batérie a správcom budov. Počas vykonávania funkcie ho 1. októbra 1929 povýšili do hodnosti nadporučíka delostrelectva a o rok neskôr ustanovili do funkcie prvého dôstojníka 1. batérie, ktorú vykonával do konca septembra 1931. Potom do konca januára 1933 vykonával funkciu druhého pobočníka veliteľa delostreleckého pluku 202, od konca januára do konca septembra 1933 funkciu mobilizačného dôstojníka a druhého dôstojníka náhradného oddielu, od začiatku októbra 1933 funkciu prvého dôstojníka 1. batérie a od začiatku decembra 1934 pôsobil ako učiteľ poddôstojníckej školy delostreleckého pluku 202. Po absolvovaní protilietadlového kurzu pre dôstojníkov delostrelectva v Plaveckom Podhradí (4. marca – 6. apríla 1935) v hodnosti kapitána delostrelectva, do ktorej ho povýšili 1. apríla 1935, sa vrátil na funkciu prvého dôstojníka 1. batérie, ale už na začiatku mája 1935 ho dočasne odvelili do Lipan ako materiálneho dôstojníka delostreleckej strelnice 11, kde zotrval do konca augusta. Po návrate do Prešova sa stal plynovým dôstojníkom 1. batérie. Z tejto funkcie musel z Prešova na krátky čas opäť odísť, pretože delostrelecký pluk 202 sa v septembri 1935 presunul do Kežmarku. Už v polovici toho roka však bol premiestnený do delostreleckého oddielu 261 v Prešove a ustanovený do funkcie veliteľa spojovacej čaty, od polovice januára 1936 vykonával funkciu prvého dôstojníka 2. batérie tohto delostreleckého oddielu a v polovici apríla sa stal pobočníkom veliteľa oddielu. V polovici januára 1938 sa opäť stal príslušníkom delostreleckého pluku 202 vo funkcii veliteľa 5. delostreleckej batérie. V máji 1938 bol určený do funkcie 1. dôstojníka náhradného oddielu v posádke Kežmarok. Poslednou hodnosťou, ktorú dosiahol v predmníchovskej čs. armáde, bola hodnosť štábneho kapitána delostrelectva, do ktorej bol povýšený 1. 7. 1938. Od konca decembra 1938 pôsobil ako vojenský poradca veliteľstva Hlinkovej gardy v Kežmarku.

Po vzniku Slovenského štátu ako najstarší dôstojník slovenskej národnosti v Kežmarku, prevzal 15. marca 1939 velenie

delostreleckého pluku 202, ktorý bol v polovici mája 1939 premenovaný na delostrelecký pluk 4. S týmto plukom sa v septembri 1939 zúčastnil ťaženia proti Poľsku, ale hranice Slovenska neprekročil. S účinnosťou od 17. mája 1939 ho povýšili do hodnosti majora delostrelectva. V januári 1940 sa stal veliteľom delostreleckého pluku 1 v Bratislave (neskôr v Topoľčanoch).

Po vstupe Slovenskej republiky do vojny proti Sovietskemu zväzu odišiel 26. júna 1941 na východný front ako veliteľ delostreleckého pluku 1 v rámci 1. pešej divízie „Štefan“. V polovici augusta 1941 sa vrátil na Slovensko a ďalej vykonával funkciu veliteľa delostreleckého pluku 1 v posádke Topoľčany. Dňa 1. januára 1942 ho povýšili do hodnosti podplukovníka delostrelectva. S touto hodnosťou bol v septembri 1942 určený za veliteľa Štátnej slovenskej vojenskej reálky v Banskej Bystrici (od konca augusta 1943 v Turčianskom Sv. Martine). Koncom septembra 1943 bol druhý raz odoslaný na východný front, tentoraz s určením za veliteľa motorizovaného delostreleckého pluku 11, ktorý bol súčasťou slovenskej 1. pešej divízie (predtým Rýchla divízia) na Kryme. Po ochorení veliteľa 1. pešej divízie plukovníka Lendvaya a jeho odchode na Slovensko bol od 26. októbra poverený vykonávaním tejto funkcie do príchodu nového veliteľa divízie. Pod jeho velením boli hlavné sily 1. pešej divízie nasadené do bojov v priestore južne od Kachovky, počas ktorých sa na konci októbra do zajatia Červenej armády dostalo približne 2 300 jej príslušníkov. Podľa hodnotenia vtedajšieho ministra národnej obrany generála I. triedy Ferdinanda Čatloša „nedostatočne vyzbrojená 1. slovenská divízia došla 29. októbra, po dlhom pochodovaní s improvizovaným trénom, v podvečer na nový obranný úsek..., kde jej štyri neúplné prápory (zvyšok divízie zostal naďalej na Kryme – poznámka autora) mali za úlohu vytvoriť za jednotkami 6. nemeckej armády záchytné pásmo v šírke asi 30 km. Keď však nepriateľ zaútočil ráno 30. októbra... ukázalo sa, že jednotky 6. nemeckej armády neboli pred našimi jednotkami a, že celá divízia sa ocitla... v prvej línii. Výsledok bola ťažká strata: 45 dôstojníkov a 2 300 mužov.“

BOJE V SNP

Po odovzdaní funkcie veliteľa 1. pešej divízie (5. novembra 1943) plukovníkovi gšt. Karolovi Peknikovi, sa plukovník delostrelectva Perko na začiatku druhej polovice novembra 1943 vrátil na Slovensko a opäť prevzal funkciu veliteľa Štátnej slovenskej vojenskej reálky a posádky v Turčianskom Sv. Martine. Na začiatku poslednej dekády augusta 1944 nadviazal spojenie s veliteľom partizánskej brigády M. R. Štefánika, nadporučíkom Červenej armády P. A. Veličkom. S jeho vedomím vnikli partizáni 25. augusta do Turčianskeho Sv. Martina. V podvečer toho istého dňa mu nadporučík Cyril Kuchta tlmočil ústny rozkaz podplukovníka generálneho štábu Jána Goliana, aby prevzal velenie nad vojenskou skupinou v Turci a zariadil všetko na obranu tohto regiónu. Dňa 27. augusta sa stretol s majorom delostrelectva Jozefom Dobrovodským, ktorého ilegálne Vojenské ústredie určilo za povstaleckého veliteľa žilinskej posádky a dohodol s ním spoluprácu pre prípad ozbrojeného vystúpenia. Pod jeho velením 29. augusta martinská posádka posilnená pešími prápormi stotníka pechoty Jána Oškvarka a stotníka pechoty Alexandra Vitalaya, presunutými z východného Slovenska, obsadila tunely a mosty pri Strečne a zaujala obranné postavenie hrad Strečno – Domašín – Starý hrad. Po reorganizácii povstaleckej armády bol 9. septembra vymenovaný za veliteľa V. taktickej skupiny „Ďumbier“, ktorá bránila oblasť Turca. Jej jednotky v súčinnosti s partizánmi viedli ťažké boje o Vrútky, Priekopu, Dolné Záturčie, Martin a pri Sučanoch, ale pod tlakom nemeckých okupačných síl z Turca ustúpili v noci z 21. na 22. septembra. Časť z nich sa presunula do obrany Malého Šturca, časť bola pridelená iným taktickým skupinám a ďalšie budovali opevnenia na prístupových komunikáciách k Banskej Bystrici z východu a zo severu. Veliteľstvo V. taktickej skupiny postupne pôsobilo v Dražkovciach, Turčianskom Petre, Necpaloch a Slovenskej Ľupči. Po skončení organizovaného odporu 1. československej armády na Slovensku podplukovník Perko s časťou svojho štábu ustúpil do hôr nad Ľubietovou, neskôr odišiel do Zvolena, kde sa ukrýval až do polovice marca 1945.

Rozhodnutím ministra národnej obrany Slovenskej republiky zo 6. decembra 1944 mu za účasť v Slovenskom národnom povstaní bola správnym opatrením odňatá hodnosť.

Po oslobodení Zvolena odišiel do Košíc, kde bol 26. marca 1945 prijatý do čs. armády, pridelený na MNO – hlavný štáb a zaradený ako člen prijímacej komisie pre dôstojníkov a rotmajstrov. Dňa 1. júna 1945 ho povýšili do hodnosti plukovníka delostrelectva, o dva týždne neskôr ustanovili dočasným veliteľom 10. divízie v Košiciach a v máji 1946 za jej veliteľa. Od 20. apríla do 13. septembra 1946 bol pridelený ako veliteľ jednotky „Zlato“, pôsobiacej na východných hraniciach Slovenska proti banderovcom. Na začiatku februára 1947 bol s účinnosťou od 1. októbra 1946 vymenovaný do hodnosti brigádneho generála (v septembri 1953 mu bola stanovená hodnosť generálmajora v zálohe). Od februára do júla 1948 bol frekventantom kurzu vyšších veliteľov v Prahe a v polovici augusta 1948 sa stal veliteľom delostrelectva 4. vojenskej oblasti v Bratislave.

Ešte v októbri 1950 bol síce ustanovený za veliteľa delostrelectva I. zboru v Banskej Bystrici, ale už 1. mája 1951 ho bez udania dôvodu preložili do zálohy. Potom pracoval ako plánovač, robotník, technológ, vedúci revízneho oddelenia a výkupný referent v rôznych podnikoch vo Zvolene. V júli 1965 odišiel do dôchodku. V rokoch 1970 – 1977 ako dôchodca pracoval v Múzeu Slovenského národného povstania. Zomrel 27. augusta 1984 v Banskej Bystrici. V roku 1991 bol rehabilitovaný s pôvodnou hodnosťou in memoriam.

Text: Jozef BYSTRICKÝ (VHÚ Bratislava)
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.9/2009
Návrat na začiatok stránky