Generálmajor Ing. Belo Kubica
Bela Kubicu odviedli do čs. brannej moci 11. júna 1934. O viac než mesiac neskôr, konkrétne 16. júla 1934, ho prezentovali na vykonanie prezenčnej služby v delostreleckom pluku 153 v Bratislave. V rokoch 1934 – 1935 absolvoval Školu pre dôstojníkov delostrelectva v zálohe v Znojme a podal si žiadosť do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave. V septembri 1935, po splnení všetkých podmienok, nastúpil na štúdium, ktoré ukončil s dobrým prospechom v prvý augustový deň 1937. V tento deň vojenského akademika Bela Kubicu menovali na poručíka letectva. Z vojenskej akadémie ho premiestnili k leteckému pluku 6 v Prahe – Kbeloch. Od 4. októbra 1937 do 18. marca 1938 absolvoval aplikačný kurz pre poručíkov letectva v Prostějove. Po návrate k materskému leteckému pluku ho zaradili do funkcie 1. dôstojníka letky 71, kde zotrval až do zániku spoločného štátu Čechov a Slovákov v marci 1939.
Na východný front
Po vzniku Slovenského štátu pokračoval vo výkone vojenskej služby v slovenskej brannej moci v rámci piešťanského leteckého pluku. Prvého októbra 1939 ho menovali za poľného pilota-letca a poľného pozorovateľa letca a 1. januára 1940 povýšili na nadporučíka letectva. Podstatná zmena v jeho vojenskej kariére nastala v prvý májový deň 1940, keď ho určili za veliteľa pozorovacej letky 3 v Nitre. S touto pozorovacou letkou vyzbrojenou zastaranými lietadlami Letov Š-328 sa v období od 26. júla 1941 do 20. augusta 1941 zúčastnil na operačnom nasadení na východnom fronte. Do priamych bojov sa však so svojou letkou nezapojil. Po návrate z východného frontu ďalej pokračoval vo výkone služby v materskej posádke. Prvého júla 1942 nadporučíka letectva Bela Kubicu povýšili na stotníka letectva. Dňa 14. augusta 1942 ho v zaradení veliteľa letky ustanovili aj za dočasného veliteľa I. perute. Funkciu dočasne prevzal po stotníkovi letectva Mikulášovi Guljaničovi, ktorého odoslali do poľa k Zaisťovacej divízii. V tomto zaradení zotrval do 15. januára 1943. Od 1. marca 1943 ho natrvalo premiestnili do Leteckej školy s určením za zástupcu veliteľa Študijného ústavu Vzdušných zbraní. Od 2. polovice augusta 1944 ho určili aj za zástupcu veliteľa Leteckej školy majora letectva Ondreja Ďumbalu. Stotník letectva Belo Kubica však v tomto období v plnej miere zapojil svoje schopnosti a vedomosti do príprav ozbrojeného vystúpenia slovenskej armády proti Nemcom.V Povstaní
Od 29. augusta 1944 bojoval v Slovenskom národnom povstaní ako vojak 1. čs. armády na Slovensku. Ako príslušník leteckej skupiny majora generálneho štábu Jozefa Tótha zastával funkciu veliteľa letiska Tri Duby. V neľahkej veliteľskej funkcii zotrval do 10. októbra 1944, keď ho leteckým mostom transportovali do ZSSR, kde sa preškolil na sovietsku leteckú techniku. V hodnosti kapitána letectva ho zaradili do 1. čs. zmiešanej leteckej divízie v ZSSR. Od 12. novembra 1944 bol šturmanom 3. čs. bitevného leteckého pluku. Od 10. marca 1945 bol už ako štábny kapitán letectva určený za zástupcu veliteľa 3. čs. bitevného pluku majora letectva Mikuláša Guljaniča. V rámci tejto čs. leteckej jednotky, ktorá bola vyzbrojená legendárnymi sovietskymi strojmi Iljušin Il-2m3, sa aktívne zúčastnil na oslobodzovaní Československa.Po vojne
Po skončení vojny ho prijali do čs. vojenského letectva. V období od 30. októbra 1945 do 15. júla 1947 absolvoval 2. a 3. ročník Vysokej školy válečnej v Prahe s dobrým prospechom. V roku 1949 navštevoval Vyššiu letecko-taktickú školu v Lipecku (ZSSR). V čs. povojnovej armáde zastával tieto veliteľsko-štábne a pedagogické funkcie: starší šturman a zástupca veliteľa 3. čs. bitevného leteckého pluku v Prahe – Kbeloch, náčelník štábu Veliteľstva 4. leteckej divízie v Trenčíne, referent 1. oddelenia Veliteľstva letectva Hlavného štábu, veliteľ Školy pre veliteľov bojových jednotiek v Prahe, náčelník operačnej skupiny I. oddelenia štábu veliteľstva letectva, náčelník I. oddelenia štábu veliteľstva letectva, náčelník oddelenia bojovej prípravy veliteľstva letectva, učiteľ Vysokého vojenského učilišťa v Prahe.V rokoch 1951 – 1958 zastával funkciu náčelníka fakulty letectva vo Vojenskej technickej akadémii v Brne. Jeho bohatá a úspešná vojenská kariéra sa skončila v roku 1958, keď ho v hodnosti plukovníka prepustili do zálohy z dôvodu, že Vojenská akadémia v Brne bola reorganizovaná, a preňho nebola v rámci čs. armády už voľná žiadna funkcia. Neoficiálnym dôvodom na prepustenie z armády bola ,,znížená politická dôvera a autorita u podriadených“, ktorá vyplývala z jeho služby v slovenskej armáde, ako aj z jeho vzťahov s bývalými príslušníkmi vojnového slovenského letectva a s tzv. západnými letcami, t. j. osobami nepohodlnými pre vtedajší politický režim.
Po prepustení z čs. armády vykonával rozličné technicko-administratívne funkcie: technický úradník, vedúci skupiny inžiniersko-geologických prác, riaditeľ odboru civilného letectva ministerstva dopravy, vedúci technickej inšpekcie Štátnej leteckej inšpekcie v Bratislave. Rehabilitovaný bol v roku 1991 v hodnosti plukovníka vo výslužbe. Najväčšieho ocenenia osobných zásluh a postojov v rokoch neslobody sa dočkal 2. 12. 1991, keď ho prezident Českej a Slovenskej federatívnej republiky Václav Havel vymenoval za generálmajora vo výslužbe. Zomrel 22. apríla 2004 v Bratislave.
Za výkon jeho vojenskej služby ho vyznamenali nasledujúcimi vyznamenaniami: slov. Vojenný víťazný kríž V. triedy (1944), Československý vojnový kríž 1939 (1945), Československá vojenská pamätná medaila so štítkom ZSSR, Rad SNP I. triedy, 2 x Československá vojenská medaila Za chrabrosť pred nepriateľom (1945), Československá vojenská medaila Za zásluhy I. stupňa, Čs. Rad červenej hviezdy (1969), sov. Orden Otečestvennoj vojny, sov. Za pobedu nad Germanijej v Velikoj otečestvennoj vojne 1941 – 1945 gg. (1947), Pamätná medaila M. R. Štefánika, Pamätná medaila k 50. výročiu SNP a ďalšími.
Text: pplk. v zál. PhDr. Peter Šumichrast, PhD., VHÚ Bratislava
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.3/2013
