Generálmajor Ján PAŠKAN

Zakladateľ vojenského zdravotníctva na Slovensku, prvý slovenský dôstojník zdravotníctva z povolania a prvý Slovák v hodnosti generála zdravotníctva v čs. armáde. Taktiež prvý generál slovenskej národnosti, ktorý zotrval v generálskej hodnosti v aktívnej službe najdlhšie.
Narodil sa 27. januára 1907 v obci Ochtiná v Rožňavskom okrese. V ranom detstve prišiel o otca, a tak sa o výchovu prvorodeného staral jeho starý otec. Po ukončení obecnej školy začal v roku 1917 navštevovať evanjelické gymnázium s vyučovacím jazykom maďarským v Rožňave a podľa pôvodného zámeru rodiny mal zasvätiť život kňazskému rúchu.

Pred štúdiom evanjelickej teológie v bratislavskom kňazskom seminári ho zachránil jeden z rodinných známych, ktorý mu formou pôžičky predplatil štúdium medicíny. V lete 1925 sa tak mladý Paškan stal poslucháčom Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. V októbri 1932 promoval – už vo vojenskej uniforme, keďže vykonával základnú vojenskú službu. V pražských Vršoviciach nastúpil do školy pre dôstojníkov zdravotníctva v zálohe. Po jej úspešnom ukončení slúžil od marca 1933 ako sekundárny lekár v hodnosti záložného dôstojníka v zborovej nemocnici v Bratislave a následne v Prahe. Prihlásil sa do náboru vojenských lekárov z povolania, ktorých bol v armáde akútny nedostatok. Po prijatí za dôstojníka z povolania nastúpil v hodnosti podporučíka do školy pre dôstojníkov zdravotníctva z povolania a po jej absolvovaní v lete 1934 bol MUDr. Paškan menovaný do funkcie šéflekára hraničiarskeho práporu v Štúrove. O tri mesiace neskôr bol v identickej funkcii premiestnený do hraničiarskeho práporu do Šiah, kde pôsobil do konca júna 1936. Jeho novým pôsobiskom sa stala zborová nemocnica v Užhorode, kde bol v júli 1937 zaradený na pozíciu sekundárneho lekára chirurgického oddelenia a kde popri lekárskej práci vykonával aj post veliteľa poddôstojníckej školy roty pomocného zdravotníctva. Počas mníchovských udalostí mobilizoval poľný zdravotnícky oddiel a tu ho aj nakoniec zastihlo vyhlásenie samostatnej Slovenskej republiky.

Dezilúzia z maďarskej agresie bola hlavnou príčinou, prečo požiadal o uvoľnenie z armádneho zväzku. Plánoval prejsť do civilného sektora, ktorý zaručoval finančnú istotu aj vyššie spoločenské postavenie. Pod tlakom naliehavej potreby dôstojníkov v čase vojnového stavu mladého štátu však nakoniec zvíťazilo národné cítenie. Paškan sa tak podriadil nariadeniu bratislavskému MNO, ktoré ho 17. marca 1939 ustanovilo posádkovým lekárom v Spišskej Novej Vsi. Hneď v máji prevzal post prednostu zdravotnej služby na veliteľstve 3. divízie v Prešove a mesiac na to bol po vstupe do stavu manželského povýšený do hodnosti majora. Popri funkcii šéflekára prešovskej vojenskej posádky zastával aj civilnú funkciu nemocenského lekára. Po vstupe Nemecka do vojny proti ZSSR bol odvelený na východný front, kde štyri mesiace (od júna do októbra 1941) vykonával funkciu prednostu zdravotnej služby veliteľstva Zaisťovacej divízie. Postupne sa zaradil medzi odporcov režimu a pasívnych prívržencov protifašistického hnutia. Po návrate na Slovensko sa vrátil opäť do Prešova, presne o rok neskôr bol však ako prednosta zdravotnej správy pridelený na Ministerstvo národnej obrany do Bratislavy a povýšený na podplukovníka. Vyčerpávajúce povinnosti a ťaživá atmosféra narastajúceho strachu z budúcnosti sa podpísali pod jeho zhoršujúci sa zdravotný stav, a tak druhú polovicu roka 1943 strávil väčšinu času vo vojenskom liečení. V úsilí výraznejšie sa zapojiť do odbojového hnutia požiadal po návrate z kúpeľnej liečby o uvoľnenie z funkcie a prevelenie do niektorej z vojenských nemocníc. V polovici mája 1944 sa stal veliteľom Vojenskej nemocnice v Ružomberku a v tejto pozícii sa aktívne zapojil do príprav ozbrojeného vystúpenia. Pri vystavovaní lekárskych správ vojakov vracajúcich sa z frontu bol tolerantný a ranených posielal do dlhodobého domáceho ošetrenia. 28. augusta 1944 bol rozkazom veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku poverený funkciou zástupcu prednostu jej zdravotnej správy a výraznou mierou sa zaslúžil o zefektívnenie organizácie zdravotnej služby povstaleckej armády. Po porážke SNP ustúpil do hôr, kde sa až do konca januára 1945 ukrýval v okolí Tisovca. Po prechode frontu sa stal príslušníkom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Bol zaradený do zdravotnej správy veliteľstva zboru a 10. marca 1945 určený veliteľom 1. čs. odsunovej nemocnice vo Vyšných Hágoch.

Po oslobodení bol prijatý do novo sa formujúcej čs. brannej moci. 11. júna 1945 bol povýšený na plukovníka a odvelený do Bratislavy, kde prevzal post prednostu zdravotníckej služby veliteľstva Vojenskej oblasti 4, teritoriálne pokrývajúcej územie Slovenska. Funkciu vykonával až do zrušenia oblasti 20. októbra 1950, s výnimkou päťmesačnej služby na poste zástupcu náčelníka zdravotnej správy MNO v Prahe, ktorý zastával v čase od októbra 1948 do marca 1949. V čase svojho pôsobenia v Bratislave bol 19. februára 1947 vymenovaný do prvej generálskej hodnosti generála zdravotníctva. Následne rok velil škole pre dôstojníkov zdravotníctva v zálohe v Ružomberku. V novembri 1951 sa stal náčelníkom zdravotníckeho oddelenia veliteľstva 2. Vojenského okruhu v Trenčíne. Po straníckych previerkach sa v januári 1953 stal sa členom KSČ. Od 28. septembra 1955 stál Paškan už v modifikovanej hodnosti generálmajora trinásť rokov na čele bratislavskej Vojenskej nemocnice. Popri vojenskej funkcii pôsobil aj ako poslanec bratislavského Mestského národného výboru, predseda zdravotníckej komisie Telovýchovnej jednoty Slovan, člen Červeného kríža a funkcionár Zväzu vojakov SNP. Významnou mierou sa zaslúžil o rozvoj bratislavského zdravotníctva. Jeho nadčasový projekt vybudovať na dnešných bratislavských Kramároch univerzitné mestečko či rozsiahlejší zdravotnícky areál však pražská centrála zamietla. V súvislosti s udalosťami začínajúcej Pražskej jari bol vo februári 1968 z funkcie šéfa bratislavskej vojenskej nemocnice odvolaný a prevedený z rezortu ministerstva národnej obrany do pôsobnosti ministerstva zdravotníctva s určením na výkon funkcie vedúceho katedry vojnového zdravotníctva pri Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov v Bratislave. Koncom marca 1974 bol preradený do výslužby, avšak na Inštitúte pôsobil ako vojak vo výslužbe až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1982. Zomrel v Bratislave 1. septembra 1989.

Text: Alexej MASKALÍK (VHÚ Bratislava)
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.5/2009