Generálmajor vo výslužbe Teodor OBUCH
Narodil sa 13. 9. 1913 vo Vajnoroch. Civilné vzdelanie ukončil v roku 1934 maturitou na 8-ročnom gymnáziu v Skalici. 16. 7. 1934 prezentovaný ako nováčik na vykonanie prezenčnej služby a vybraný pre delostrelecký pluk 153. 17. 7. 1934 mu priznali status ašpiranta. 15. 8. 1934 zrušili jeho predurčenie pre delostrelecký pluk 153. Obucha následne premiestnili do pešieho pluku 38 a včlenili do 7. poľnej roty. Od 15. 8. 1934 – 27. 2. 1935 v Škole pre výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe v Beroune. Počas štúdia ho povýšili na slobodníka ašpiranta (16. 12. 1934) a desiatnika ašpiranta (24. 2. 1935). 28. 2. 1935 des. ašp. T. Obucha premiestnili do pešieho pluku 12 a včlenili do 1. poľnej roty. 15. 7. 1935 ho povýšili na čatára ašpiranta. 30. 9. 1935 ako vojenského akademika (od 28. 9. 1935) premiestnili do Vojenskej akadémie v Hraniciach. 1. 2. 1936 voj. akad. T. Obucha povýšili na podporučíka pechoty prezenčnej služby. 31. 7. 1937 ukončil štúdium vo Vojenskej akadémii v Hraniciach. Nasledujúcim dňom bol menovaný do hodnosti poručíka pechoty v pešom pluku 47 v Mladej Boleslavi. 30. 8. 1937 bol pridelený k jeho 12. rote a ustanovený za veliteľa pešej čaty v Škole pre výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe. V tomto služobnom zaradení zotrval do 29. 5. 1938, keď ho počnúc nasledujúcim dňom pridelili k hraničiarskemu práporu 3 v Moravských Budějoviciach. Počas mobilizácie čs. armády v septembri 1938 velil čate strážneho práporu XXXVII. Ďalšia zmena v jeho služobnom zaradení nastala 15. 11. 1938, keď bol najskôr premiestnený k náhradnej rote a 31. 1. 1939 k horskému pešiemu pluku 3. Tu bol zaradený do funkcie dočasného veliteľa 2. roty. V tejto veliteľskej funkcii ho zastihlo aj vyhlásenie Slovenského štátu. Ako hodnosťou najvyšší dôstojník slovenskej národnosti prebral velenie horského pešieho pluku 3. So svojou jednotkou, ktorá bola z dôvodu nízkych počtov zreorganizovaná na prápor, zúčastnil sa bojových akcií počas tzv. Malej vojny vo východnej časti Slovenska. 1. 5. 1939 bol ustanovený za veliteľa 2. roty (pohraničnej) vo Vondrišeli. 15. 5. 1939 bol premiestnený k pešiemu pluku 1 a ustanovený za veliteľa 2. roty. V čase brannej pohotovosti štátu v septembri 1939 s touto vojenskou jednotkou plnil úlohy pri ochrane hraníc. Po začatí 2. sv. vojny sa s ňou zúčastnil bojov proti Poľsku. Vyššie uvedenú funkciu vykonával do 15. 10. 1939, keď ho nasledujúcim dňom ustanovili za pobočníka veliteľa I. práporu a výcvikového strediska v Levoči. 31. 10. 1939 (podľa iných prameňov až 30. 11. 1939) Obucha ustanovili za veliteľa pomocnej roty pešieho pluku 1 v Levoči a zároveň aj za vozatajského, zbrojného a chemického dôstojníka pluku. 1. 1940 ho povýšili na nadporučíka pechoty. 15. 2. 1940 ho premiestnili do 9. roty, kde zastával funkciu jej veliteľa. Od pešieho pluku 1 dočasne odišiel dňom 8. 3. 1940, keď bol na krátky čas pridelený k delostreleckému pluku 3 v Prešove (do 23. 3. 1940). Odtiaľ ho pridelili k veliteľstvu 3. divízie a zaradili na 2. oddelenie, kde zotrval do 30. 9. 1940. Týmto dňom bol premiestnený k 2. rote a nasledujúcim dňom ho už ako príslušníka pešieho pluku 5 pridelili na 2. oddelenie veliteľstva 3. divízie. 10. 12. 1940 bol na základe žiadosti prijatý do kurzu pozorovateľov letectva v Leteckej škole. 22. 6. 1941 odletel ako príslušník letky 2 „Kamila“ do poľa. V poli plnil funkciu I. dôstojníka letky. Bojových letov nad územím ovládaným nepriateľom sa nezúčastnil, a to vzhľadom na neukončený výcvik leteckého pozorovateľa. Do zázemia sa vrátil 20. 8. 1941, keď sa opätovne zaradil medzi frekventantov kurzu pozorovateľov letectva, ktorý ukončil 30. 9. 1941. Obucha po skončení kurzu opätovne pridelili k letke 2 ako pozorovateľa-letca (1. 10. 1941), kde si ďalej rozvíjal teoretické vedomosti a praktické návyky získané počas predchádzajúceho štúdia. S touto leteckou jednotkou bol v období od 23. 6. – 29. 10. 1942 vo funkčnom zaradení I. dôstojníka letky opätovne odvelený na východný front, kde letka zabezpečovala kuriérnu službu medzi frontom a zázemím. Oproti predchádzajúcemu pobytu na fronte v roku 1941 sa aktívne zapojil do výkonnej leteckej služby ako pozorovateľ letec. Počas pobytu na fronte povýšený na stotníka pechoty (1. 7. 1942). 30. 9. 1942 bol preložený do stavovskej skupiny letectva ako stotník letectva. Zároveň bol týmto dňom premiestnený do leteckého pluku a včlenený k leteckej rote Spišská Nová Ves s určením pre letku 2. Od 1. 10. 1942 poľný pozorovateľ-letec. 31. 12. 1942 bol premiestnený v rámci leteckého pluku k leteckej rote Piešťany a ustanovený do funkcie I. pobočníka veliteľa leteckého pluku, v ktorej zotrval až do 28. 8. 1944. Počas toho obdobia absolvoval pilotný výcvik dôstojníka (od 1. 4. 1943 do 30. 3. 1944). 1. 4. 1944 bol vymenovaný za pilota letca, s určením k stíhacím letcom.
Od 29. 8. 1944 príslušník 1. čs. armády – účastník SNP v zostave motorizovaného práporu stot. let. I. Haluzického (od 15. 9. 1944 kpt.), s ktorým sa zúčastnil ako zástupca veliteľa práporu bojov v priestore Zlaté Moravce, Vrútky, Turčiansky Sv. Martin, Čremošné. 6. 10. 1944 (podľa niektorých prameňov 8. 10. 1944) kpt. let. T. Obucha letecky presunuli na územie oslobodené sovietskou Červenou armádou na preškolenie na sovietsku leteckú techniku. 17. 10. 1944 ho prezentovali v rámci čs. jednotiek v ZSSR. V tomto období mu bola na Slovensku v neprítomnosti odňatá vojenská hodnosť stot. let. a zároveň bol preložený do I. zálohy ako strelník v zálohe. Od 24. 11. 1944 velil 1. letke 2. čs. stíhacieho leteckého pluku v ZSSR. 7. 3. 1945 povýšený na štábneho kapitána letectva. Dňom 15. 3. 1945 bol premiestnený k 1. čs. zmiešanej leteckej divízii v ZSSR, kde zotrval až do konca vojny.
Po skončení vojny ho prijali do čs. armády, kde v krátkom čase zastával nasledovné veliteľské a veliteľsko-štábne funkcie: zástupca veliteľa 2. čs. stíhacieho leteckého pluku v Prahe, prednosta operačného oddelenia veliteľstva Leteckej oblasti 4 v Trenčíne a náčelník štábu veliteľstva letectva Vojenskej oblasti 4. V tomto období ho povýšili na majora letectva (1. 10. 1945). Dňom 1. 10. 1946 bol povýšený na podplukovníka letectva a prijatý do Vysokú školu válečnú v Prahe, kde ho zaradili ako frekventanta do II. ročníka oddelenia generálneho štábu. Školu absolvoval 26. 6. 1948. Po jej skončení bol dňom 16. 7. 1948 pridelený k Leteckej vojenskej akadémii, kde vykonával funkciu náčelníka štábu. Od 1. 9. 1948 – 15. 1. 1949 mimo služby zo zdravotných dôvodov. 1. 8. 1951 bol premiestnený k Vyššej škole dôstojníkov letectva a zaradený na funkciu učiteľa taktiky stíhacieho letectva. 30. 1. 1954 povýšený na plukovníka letectva. Po zrušení Vyššej školy dôstojníkov letectva (30. 11. 1954) bol premiestnený k 3. leteckej technickej divízii v Piešťanoch ako veliteľ Leteckej strelnice v Malackách. V nej zotrval do 31. 12. 1957, keď ho predčasne prepustili do zálohy rovnako, ako aj ďalších vojakov čs. armády slovenskej národnosti, ktorí v rokoch 1939 – 1945 slúžili v slovenskej armáde. Ďalší život po odchode z armády spojil so Strojníckou fakultou SVŠT v Bratislave, kde pracoval na oddelení vnútornej správy. Rehabilitovaný bol v r. 1990 v hodnosti plukovníka vo výslužbe. Od 12. 10. 1992 povýšený na generálmajora v. v. Po novembri 1989 stál pri zrode Slovenského leteckého zväzu gen. Milana Rastislava Štefánika, kde úspešne zastával funkciu viceprezidenta a čestného predsedu. Aktívne pracoval aj v Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov – Združení letcov bojovníkov v SNP a zahraničí. Zomrel 8. 9. 2004 v Bratislave.
Text/foto: plk. v. v. PhDr. Peter Šumichrast, PhD., VHÚ – OVHV
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 184-185. ISBN 978-80-89523-20-7.
