Genmjr. v. v. Vladimír Přikryl

Genmjr. v. v. Vladimír Přikryl sa narodil 3. 8. 1895 v Horních Studynkách, v rodine Josefa Přikryla a jeho manželky Josefy. Tak ako to bývalo zvykom, po otcovi dostal meno Josef, ktoré však používal len do svojich 33 rokov, keď v rámci prestupu na pravoslávie prijal meno Vladimír.
 

Po skončení obecnej a meštianskej školy študoval na štvorročnej Zemskej strednej hospodárskej škole v Olomouci, ktorú 30. 6. 1914 ukončil maturitou. Potom pokračoval v štúdiu na Kráľovskej českej akadémii hospodárskej v Tábore, kde však absolvoval len dva semestre. Dôvodom prerušenia štúdia bola už prebiehajúca prvá svetová vojna.

Druhý aprílový deň 1915 bol odvedený do c. k. rakúsko-uhorskej armády a následne zaradený ako jednoročný dobrovoľník c. k. vlastibraneckého pluku č. 13 v Olomouci. V rámci pluku absolvoval základný výcvik a následne aj školu pre výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe v Opave. S materským plukom odišiel 25. 8. 1915 na ruský front. Tu už v hodnosti kadeta ašpiranta prešiel 20. 7. 1916 do ruského zajatia. Postupne dôverne „spoznal“ zajatecké tábory v Tomsku, Omsku a Novonikolajevsku, kde sa 1. 12. 1916 prihlásil do čs. légií. Službu v čs. légiách však nastúpil až 28. 7. 1917, keď bol zaradený k 1. čs. záložnému práporu v Bobrujsku a následne vyslaný do dôstojníckej školy. Po jej absolvovaní v hodnosti práporčíka bol premiestnený k 1. čs. záložnému pluku v Žitomire. Tu najskôr vykonával funkciu veliteľa čaty 2. roty, neskôr velil plukovnej poddôstojníckej škole. S plukom aj organizovane ustúpil z Ukrajiny. Po ústupe postupne vykonával funkciu veliteľa plukovného štábneho vlaku, veliteľa telefónneho a telegrafického oddielu, dočasného plukovného hospodára, veliteľa Omského polpráporu a plukovného evidenčného dôstojníka. Aktívne sa zúčastnil na bojoch s boľševikmi a podieľal sa na ochrane sibírskej magistrály.

20. 9. 1918 bol povýšený na podkapitána a 27. 10. 1918 premenovaním pôvodnej hodnosti dosiahol hodnosť kapitána ruských légií. Do ČSR sa vrátil 5. 8. 1920.

Po návrate do vlasti sa rozhodol ďalej pokračovať vo vojenskej službe, a to v rámci pešieho pluku 9, v ktorom pôsobil až do apríla 1933, keď postupne zastával funkcie veliteľa štábnej roty, dočasného posádkového veliteľa v Jáchymove, veliteľa plukovnej technickej roty, veliteľa poddôstojníckej školy, I. pobočníka veliteľa pluku. Počas výkonu vojenskej služby v rámci pešieho pluku 9 bol najskôr povýšený do hodnosti škpt. (30. 12. 1922), neskôr do hodnosti mjr. (29. 12. 1928). Svoje pôsobenie v rámci pluku 9 zavŕšil vo funkcii dočasného veliteľa III./9. pešieho práporu. V tomto období služby v čs. brannej moci si zvyšoval teoretické vedomosti a praktické poznatky v rôznych odborných kurzoch. Dňom 15. 5. 1933 nastúpil službu na 5. odd. MNO – HŠ v Prahe, kde pôsobil až do rozpadu ČSR. Najskôr ako referent školskej skupiny, od 1. 5. 1938 už v hodnosti pplk. pech. (1. 7. 1936) ako jej dočasný prednosta. Na jeseň 1938, za brannej pohotovosti štátu, pôsobil vo vojenskom oddelení Prezidiálneho odboru MNO vo funkčnom zaradení referenta pre telegrafický a telefonický styk v tuzemsku a zahraničí. MNO v likvidácii opustil 4. 7. 1939 a prešiel ako civilný zamestnanec do Najvyššieho úradu cenového ako riaditeľ 3. odd. VII. odboru. V. Přikryl sa od začiatku okupácie aktívne zapojil do domáceho odboja. Vzhľadom na skutočnosť, že jeho odbojová činnosť bola prezradená, bol 29. 3. 1940 prinútený ilegálne opustiť okupovanú vlasť. Cez Slovensko a Maďarsko sa 3. 4. 1940 dostal do Juhoslávie. V Belehrade bol určený za veliteľa XIX. transportu dobrovoľníkov. S nimi prešiel cez Grécko a Turecko do Francúzska, kde bol 27. 4. 1940 prezentovaný v čs. tábore v Agde. 10. 5. 1940 bol ustanovený za dočasného veliteľa I./2. pešieho práporu, s ktorým sa zúčastnil ústupových bojov. Napriek nedostatočnému vyzbrojeniu a vystrojeniu čs. jednotiek a nepriaznivej situácii, ktorá v tomto období vo Francúzsku panovala, čs. vojaci splnili svoju povinnosť. 28. 6. 1940 na lodi Rod el Farag opustil porazené Francúzsko. Po 15 dňoch strávených na palube sa šťastne dostal k brehom Veľkej Británie a vylodil sa v liverpoolskom prístave.

Po reorganizácii čs. peších jednotiek vo Veľkej Británii sa dňom 27. 9. 1940 stal zástupcom veliteľa pešieho práporu 2 a od 11. 7. 1941 aj jeho veliteľom. Funkciu veliteľa práporu vykonával do 31. 5. 1942. Od 1. 6. 1942 do 1. 7. 1943 vykonával funkciu predsedu disciplinárneho výboru 1. čs. samostatnej brigády. V jarných mesiacoch 1943 rozhodlo čs. MNO v Londýne o jeho premiestnení k čs. voj. jednotke v ZSSR, a to z dôvodu nedostatku dôstojníkov v tejto jednotke. Presun z Veľkej Británie do ZSSR sa udial za dramatických okolností. 2. 7. 1943 sa s ďalšími čs. dôstojníkmi nalodil v škótskom Glasgowe. Už 8 dní po vyplávaní z prístavu ich loď potopilo nemecké letectvo. V. Přikryla z morských vĺn zachránila ďalšia britská loď. Po dlhej ceste cez Casablanku, okolo pobrežia západnej Afriky, naprieč africkým kontinentom, Damask, Teherán, Baku, Astrachán a Saratov dorazil 9. 9. 1943 do Moskvy. Odtiaľ odcestoval do Novochoperska, kde bol 11. 9. 1943 ustanovený za zástupcu veliteľa 1. čs. samostatnej brigády v ZSSR, s ktorou sa zúčastnil na bojoch o Kyjev. Ako zastupujúci veliteľ stál na čele brigády v bojoch o Bielu Cerkev, Fastov a Rudu. 5. 1. 1944 sa stal najskôr dočasným veliteľom 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády v ZSSR, od 22. 1. 1944 bol ustanovený za veliteľa tejto brigády. V septembri 1944 sa s brigádou zúčastnil na bojoch v Karpatoch, a to v priestore Sanoku. Po presune brigády na Slovensko sa s jednotkou zúčastnil ťažkých bojov v Slovenskom národnom povstaní (od 23. 9. – 27. 10. 1944). Po ústupe do hôr prešiel s členmi brigády na partizánsky spôsob boja, v ktorom zotrval až do 19. 2. 1945, keď sa spojil so sovietskou Červenou armádou. Následne prešiel k 1. čs. armádnemu zboru v ZSSR a v Kežmarku reorganizoval svoju brigádu.
Nešťastným okamihom vo vojenskej kariére je jeho vyšetrovanie pre stratu bojovej zástavy brigády, čo sa stalo za doposiaľ celkom nevyjasnených okolností počas ústupu do hôr. Do Prahy prišiel v polovici mája 1945. Krátko pôsobil na MNO, ale už 23. 7. 1945 ho premiestnili do výkonu služby vo vojenskom výcvikovom tábore v Miloviciach, kde vo funkcii veliteľa zotrval od 25. 7. 1945 až do polovice februára 1949. V období výkonu vojenskej služby v Miloviciach bol povýšený na brig. gen. (s účinnosťou od 1. 5. 1944). Zároveň v čase od 1. 3. – 31. 5. 1948 absolvoval Kurz pre vyšších veliteľov v Prahe. Dňa 15. 2. 1949 bol ustanovený za veliteľa posádkového vojenského veliteľstva v Brne. Lenže už 16. 5. 1949 ho zatkli a väznili. Na základe vykonštruovaných obvinení bol 30. 7. 1949 odsúdený na 4 roky ťažkého väzenia, degradáciu na vojaka a stratu všetkých čestných odznakov a vyznamenaní. 2. 12. 1949 bol v následnom súdnom procese odsúdený na ďalších 5 rokov väzenia. V novembri 1950 mu k trestom pridali ešte ďalších 5 mesiacov. Z výkonu trestu sa vrátil 5. 8. 1953 na základe amnestie prezidenta ČSR. Po návrate z väzenia pracoval v robotníckych profesiách. Rehabilitovaný bol 20. 10. 1964 a 1. 11. 1964 bol menovaný do hodnosti genmjr. v. v. Zomrel 13. 4. 1968 v Plzni.
Za výkon vojenskej služby bol vyznamenaný mnohými československými, ale aj zahraničnými vojenskými vyznamenaniami.

Text: pplk. v zál. PhDr. Peter Šumichrast, PhD., VHÚ Bratislava
Foto: PhDr. Jiří Rajlich, VHÚ Praha
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.1/2011