Preskočiť na hlavný obsah Preskočiť na bočnú lištu

Ľahký obrnený transportér SdKfz (Sonderkraftfahrzeug) 250/1

Aktualizované:
Ľahký obrnený transportér SdKfz 250-1 (1)
Ľahký obrnený transportér SdKfz (Sonderkraftfahrzeug) 250/1 s prírastkovým číslom 1968/00076 S je v súčasnosti  zaevidovaný v zbierke VHÚ – Mo VHM Svidník (Vojenský historický ústav – Múzejné oddelenie Vojenského historického múzea Svidník) s názvom Tanky a obrnená technika pod evidenčným číslom 3769. Obrnený transportér bol do zbierok vtedajšieho Dukelského múzea oficiálne získaný dňa 24. septembra 1968 prevodom z Východného vojenského okruhu Trenčín. Exponát je spolu s československým bojovým lietadlom Avia B-33 (licenčný Il-10), 120-mm sovietskym mínometom model 1938, 76-mm sovietskym protitankovým kanónom model 1943 (ZIS-3) a 37-mm nemeckým protitankovým kanónom PaK model 35/36 súčasťou expozície ťažkej bojovej techniky, ktorá sa nachádza v interiérových priestoroch Vyhliadkovej veže na Dukle.
V období druhej svetovej vojny mala nemecká armáda okrem všeobecne známeho a veľmi rozšíreného ťažkého obrneného transportéra SdKfz (Sonderkraftfahrzeug) 251 k dispozícii aj menší a ľahší typ polopásového obrneného vozidla určeného nielen pre prepravu pechoty, a to konkrétne ľahký obrnený transportér SdKfz (Sonderkraftfahrzeug) 250. Ten sa vyrábal v dovedna 12 špecializovaných modelových variantoch, ktoré boli prispôsobené na rôzne bojové účely, pričom prvý z modelov – SdKfz 250/1 bol základným a zároveň aj najrozšírenejším spomedzi všetkých vyrábaných variantov. Jeho primárnou úlohou bolo vykonávať prieskum bojom v sile polovičného pešieho družstva (4 muži, vodič a veliteľ).
S vývojom tohto ľahkého polopásového obrneného transportéra, ktorý je mimochodom mladším z dvojice nemeckých obrnených transportérov používaných nemeckou armádou v druhej svetovej vojne, sa začalo v roku 1939. Práve v tomto roku začala totiž nemecká armáda odoberať prvé sériovo vyrábané kusy ťažkého obrneného transportéra SdKfz 251, ktorý bol primárne a takmer výhradne určený pre rýchlu a flexibilnú prepravu desaťčlenného pešieho družstva, avšak predstavitelia nemeckého armádneho zbrojného úradu (Waffenamt) zistili, že pre armádu by bolo potrebné zabezpečiť aj ľahší obrnený transportér podobného typu, ktorý by bolo možné používať pri plnení rôznych špecializovaných úloh (napr. prieskum a i.), kde by nebolo potrebné so sebou voziť až desať vojakov. V týchto prípadoch by bol teda SdKfz 251 pre plnenie takýchto úloh zbytočne veľký a pomerne nákladný na prevádzku. Na vývoji nového ľahšieho a rýchlejšieho obrneného transportéra pre potreby armády sa podieľalo viacero nemeckých firiem na čele s firmami Demag AG (Deutsche Maschinenbau Aktiengesellschaft) a Büssing NAG z Berlína. Prvý prototyp nového obrneného transportéra bol predstaviteľom nemeckej armády oficiálne predstavený koncom roka 1939, pričom jeho základom sa stala zmodernizovaná a skrátená verzia kolopásového podvozku D7 firmy Demag AG s výrobným označením D7p a špeciálne vyvinutá zváraná pancierová korba, ktorá bola konštrukčným dielom firmy Büssing NAG. Po úspešnom absolvovaní vojskových skúšok bol tento prototyp ľahkého obrneného transportéra oficiálne zavedený do výzbroje nemeckej armády v júni 1941 pod označením leichter Schützenpanzerwagen (ľahké obrnené vozidlo) SdKfz 250, pričom z dôvodu odlíšenia jednotlivých modelových variantov sa do kódového označenia pridávala číslica písaná za lomkou (napr. SdKfz 250/1). Hneď po prijatí do výzbroje armády sa začala sériová výroba tohto obrneného transportéra, pričom sa na nej podieľalo viacero firiem. Podvozkové časti transportéra sa vyrábali predovšetkým vo firme Demag AG, no vzhľadom na obmedzenosť kapacity tohto výrobného závodu a na vysokú požiadavku nemeckej armády po týchto transportéroch sa do výroby podvozkov zapojila aj firma Büssing NAG. Pancierové korby transportéra sa vyrábali predovšetkým vo firmách Deutsche Edelstahlwerke Kiel, Böhler Werk, Bismarckhütte nebo Ferrum Werk. Napokon finálna montáž transportérov prebiehala najmä vo firmách Büssing NAG Berlin, Deutsche Edelstahlwerke Kiel, Wegmann Kassel, Evans und Pistor Kassel, Eisenwerk Wesserhütte Bad Oyenhausen a Wumag-Waggon Maschinenbau AG Görlitz. Prvých 39 kusov tohto ľahkého obrneného transportéra bolo pre potreby nemeckej armády dodaných už koncom júna 1941, teda krátko po začatí sériovej výroby, pričom v nasledujúcich mesiacoch roku 1941 sa pre potreby armády dodávalo približne 50 ks týchto transportérov mesačne. V roku 1942 sa výroba týchto transportérov takmer zdvojnásobila a do armády tak bolo dodaných približne 100 ks týchto obrnených vozidiel mesačne. Produkčným vrcholom bol roku 1943, keď bolo armáde dodaných dovedna 2 895 transportérov, teda viac než 240 ks mesačne. V tomto roku zároveň došlo k prvým výraznejším konštrukčným zmenám na tomto transportéri v snahe konštruktérov o zjednodušenie, zlacnenie a zároveň aj o zrýchlenie výroby týchto transportérov. Konštrukčné zmeny sa týkali predovšetkým pancierovej korby vozidla, na ktorej mal byť eliminovaný čo najväčší počet pancierových plátov s tým, že na korbe mali ostať len tie, ktoré boli nevyhnutné. Menej pancierových plátov totiž znamenalo menej rezania a zvárania, čo zase pomohlo ušetriť pomerne veľké množstvo času a peňazí. Tieto zjednodušené verzie transportéra SdKfz 250 bolo potrebné odlíšiť od starých, preto sa od roku 1943 pridávalo k oficiálnemu označeniu aj označenie Ausführung A (verzia A – stará) a Ausführung B (verzia B – nová), teda napr. SdKfz 250/1 Ausf. A. Zjednodušenie konštrukcie pancierovej korby vozidla však prinieslo len čiastočný efekt, keďže v roku 1944 sa výroba síce racionalizovala, no k jej zrýchleniu a najmä nárastu oproti predchádzajúcemu roku z viacerých príčin nedošlo, práve naopak, v armáde bolo o viac ako 1 100 kusov menej, konkrétne 1 701. Napokon v roku 1945 bolo pre armádu vyrobených ešte  posledných 269 kusov týchto transportérov. Výroba SdKfz 250 celkovo prebiehala od júna 1941 do marca 1945, pričom v tomto časovom intervale sa podarilo pre potreby armády vyrobiť 6 628 kusov všetkých variantov tohto transportéra spolu. Pritom verzia Sdkfz 250/1 bola v rámci tohto ukazovateľa najpočetnejšia.              
Z konštrukčného hľadiska bol ľahký obrnený transportér SdKfz 250 vo všetkých svojich variantoch tvorený v špeciálnych uhloch zváranou pancierovou korbou osadenou na modernizovanom kolopásovom podvozku D7p. Podvozok transportéra sa skladal z prednej ovládateľnej kolesovej nápravy a zadnej pásovej časti. Predné kolesá s plnou gumou boli odpružené pomocou priečne uloženej listovej pružiny. Pásovú časť tvorilo predné ozubené hnacie koleso, zadné ozubené napínacie koleso a štyri zdvojené pojazdné kolesá s odľahčovacími otvormi. Tie boli odpružené pomocou torzných tyčí a boli opatrené gumovou obručou z dôvodu dosiahnutia lepších jazdných vlastností. Taktiež pásy široké 240 mm boli z vonkajšej strany opatrené gumovými plátmi, ktoré zabezpečovali hladšiu a plynulejšiu jazdu po pevnej ceste a sčasti aj v teréne. Pancierovú korbu, ktorá chránila priestor pre posádku a priestor uloženia motorovej časti transportéra, tvorili zvárané oceľové pláty. Korba pozostávala v motorovej časti zo silnej jednodielnej čelnej masky, ktorá bola odnímateľná z dôvodu servisného prístupu k chladiču motora. V dolnej časti masky sa nachádzal malý kruhový otvor pre štartovaciu kľuku (používala sa pri poruchách štartéra). Na kapote motora sa nachádzali tri servisné otvory pre prístup k motorovej jednotke. Menšie dva z nich sa nachádzali na bočných stranách kapoty a veľký hlavný otvor sa nachádzal vo vrchnej hlavnej časti kapoty, pričom ho tvoril dvojdielny poklop. Okrem toho sa za týmto dvojdielnym otvorom nachádzali aj dva vetráky chránené pletivovou mriežkou. Za kapotou motora bola umiestnená čelná stena kabíny posádky. Za ňou sedeli po ľavej strane vodič a po pravej veliteľ vozidla. Obaja mali k dispozícii čelné a bočné priezory s odklopnými krytkami, ktoré boli ešte opatrené štrbinovými priezormi. Tieto hlavné priezory boli navyše doplnené nepriestrelným sklom, čím bola chránená posádka v prípade, ak boli ochranné krytky priezorov odklopené. Za priestorom vodiča a veliteľa sa nachádzal priestor pre posádku, ktorého bočné steny boli zalomené v špeciálnych uhloch. V ľavej polovici zadnej steny priestoru pre posádku sa nachádzali vstupné a výstupné dvere. Nad dverami sa nachádzal kovový odkvap pre odvádzanie dažďovej vody. Strop kabíny sa nachádzal v podobe striešky iba nad hlavami vodiča a veliteľa, nad posádkou bol otvorený. Sila pancierovej korby bola najväčšia na čelných stenách, a to konkrétne 14,5 mm, bočné steny mali hrúbku 8 mm, zadná stena bola hrubá 10 mm a dno a stropná strieška mali hrúbku 5,5 mm. Jednotlivé časti korby však boli zvárané v špeciálnych uhloch, a to tak, aby jednotlivé časti korby neboli rovné, ale zalomené, aby na nich nepriateľské strely vždy dopadali nie kolmo, ale pod nejakým uhlom. Tým sa výrazne zvyšovala odolnosť opancierovania aj pri použití relatívne slabších pancierových plátov. Kompletný transportér mal dĺžku 4,56 metra, výšku 1,8 m a šírku 1,95 m. Jeho hmotnosť predstavovala 5,8 tony. Pohon transportéra zabezpečoval šesťvalcový benzínový vodou chladený motor Maybach HL 42 TRKM, ktorého zdvihový objem valcov dosahoval 4,198 l s maximálnom výkonom 100 konských síl (74,6 kW) pri 2 800 otáčkach za minútu. Prevodovka motora bola typu Maybach Variorex VG 102 120 H so siedmimi rýchlostnými stupňami smerom vpred a tromi pre cúvanie. Zásoba benzínu predstavovala 140 litrov. Transportér mohol dosiahnuť maximálnu rýchlosť až 65 km/h, avšak v praxi sa pohyboval na spevnenej ceste priemernou rýchlosťou 45 km/h a v teréne 20 – 30 km/h.           
Ľahký obrnený transportér SdKfz 250/1 bol primárne určený pre tzv. Halbgruppe, ktorú tvorili štyria vojaci, vodič a veliteľ. Vodič a veliteľ sedeli vpredu, pričom traja vojaci sedeli vzadu na lavici pozdĺž ľavej strany kabíny (bokom ku smeru jazdy) a štvrtý vojak sedel na vlastnom sedadle na pravej strane kabíny (čelom k smeru jazdy). Priestor za sedadlom pre štvrtého vojaka bol vyplnený boxom, do ktorého sa odkladala munícia a ďalší potrebný materiál. Základnú výzbroj transportéra tvorili dva 7,92-mm univerzálne guľomety MG 34, resp. MG 42. Čelný guľomet bol upevnený na strieške nad hlavou vodiča a veliteľa. Uchytený mohol byť dvoma spôsobmi. Prvý spôsob predstavoval štandardný úchyt, ktorý umožňoval strelcovi takmer neobmedzený horizontálny a vertikálny pohyb guľometu, pričom bol doplnený aj ochranným štítom. Pri tomto spôsobe upevnenia bol guľomet odnímateľný. Druhý spôsob predstavoval upevnenie guľometu na ťažkú lafetu – schwere MG Lafette. Guľomet bol v tomto prípade spojený so strieškou napevno, strelec mal obmedzený pohyb pri streľbe, no výhodou bola naopak možnosť ovládať guľomet pomocou periskopu z bezpečia opancierovaného interiéru. Zadný guľomet bol upevnený na zadnej stene kabíny v otočnom držiaku, ktorý umožňoval strelcovi takmer neobmedzené manévrovanie vo vertikálnom smere, preto bolo možné tento guľomet využívať aj na streľbu proti nepriateľským lietadlám. Pre oba guľomety sa do úložného priestoru nakladalo dovedna 4 600 ks nábojov, pričom na palube boli okrem guľometov aj pušky prepravovaných vojakov a jeden 9-mm samopal MP 38, resp. MP 40, pre ktorý sa nakladalo 192 nábojov. Od roku 1944 sa však pomer nakladanej munície zmenil, keď najmä z dôvodu šetrenia drahšej guľometnej munície sa pre oba guľomety nakladalo spolu už iba 2 010 nábojov, naopak pre samopal (lacnejšie strelivo) sa nakladalo až 1 024 nábojov. Transportér bol napokon vybavený aj rádiostanicou, a to najskôr typom Fu.Spr.Ger. "a" a neskôr typom Fu.Spr.Ger. "f“.
Ľahký obrnený transportér SdKfz 250/1 bol v priebehu druhej svetovej vojny používaný takmer výlučne nemeckou armádou, v malej miere ho využívala aj rumunská armáda. Po skončení druhej svetovej vojny však nedostatok vhodných prieskumných vozidiel primäl velenie československej armády zaviesť dočasne do výzbroje SdKfz 250/1 pod označením „ľahký obrnený transportér D – 7p“. Opravu zhruba 154 ks týchto transportérov zabezpečovala v rokoch 1948 – 1955 automobilová zbrojnica 1 Přelouč. Organizačne bolo okolo 110 ks týchto transportérov začlenených do výzbroje motorizovaných práporov rýchlych divízií, inštruktačných práporov a samopalných práporov. Zostávajúcich 44 ks transportérov pridelil Hlavný štáb československej armády veliteľstvu delostrelectva. V rokoch 1951 – 1958 používali tieto vozidla prieskumné jednotky mechanizovaných a čiastočne aj streleckých divízií. Po reorganizácii československej armády v októbri 1958 prevzalo 136 ks prevádzkyschopných transportérov práve vytvorené motostrelecké vojsko. To vozidlá používalo až do leta 1963, keď boli tieto na základe nariadenia náčelníka generálneho štábu stiahnuté z výzbroje a následne v roku 1964 zošrotované Vojenským opravárenským podnikom 026 Šternberk. Pre múzejné účely boli na Slovensku ponechané 2 vozidlá, jedno pre Múzeum SNP v Banskej Bystrici a druhé pre Dukelské múzeum vo Svidníku. Je tak historickým paradoxom, že SdKfz 250 slúžil v československej armáde niekoľkonásobne dlhšie, ako v tej nemeckej, pre potreby ktorej bol skonštruovaný.        
Ľahký obrnený transportér SdKfz 250/1 zo zbierok VHÚ – Mo VHM Svidník, ktorý je aktuálne umiestnený v interiérových expozičných priestoroch Vyhliadkovej veže na Dukle bol v rokoch 1946 – 1947 vo výzbroji 3. tankovej brigády. V rokoch 1948 – 1949 sa nachádzal vo výzbroji 11. tankovej brigády a v roku 1950 ho prevzal 18. tankový pluk 4. tankovej divízie. V roku 1952, po generálnej oprave, ho prevzala škola dôstojníkov v zálohe v Martine. Po ďalšej oprave v roku 1956 ho prevzala 18. strelecká divízia v Košiciach. Po reorganizácii v roku 1958 bol vo výzbroji 10. tankového pluku v Humennom. V roku 1963 bol vyradený z výzbroje, uložený v sklade a v roku 1964 bol vyčlenený pre vznikajúce Dukelské múzeum vo Svidníku. Následne bol umiestnený v tzv. „Údolí smrti“ na lúke medzi obcami Kapišová, Kružlová a Nižná Pisaná ako exponát vojenského prírodného múzea, kde ho mali návštevníci možnosť vidieť až do jesene roku 2008, keď bol premiestnený do Parku bojovej techniky, ktorý sa nachádza v blízkosti budovy VHÚ – Mo VHM Svidník. Na tomto mieste ho mali návštevníci možnosť vidieť až do septembra 2014, keď bol premiestnený do interiérových priestorov Vyhliadkovej veže na Dukle.

Technicko-taktické údaje:

Pohotovostná hmotnosť: 5,8 t
Osádka: 2 osoby – vodič a veliteľ
Poldružstvo: 4 osoby
Maximálna rýchlosť na vozovke: 65 km/h
Priemerná rýchlosť v teréne: 20 – 30 km/h
Dĺžka: 4 560 mm
Šírka: 1950 mm
Výška: 1 800 mm
Maximálne stúpanie: 35°
Maximálny bočný náklon: 25°
Prekročiteľnosť zákopu: 1,2 m
Hĺbka brodu: 0,5 m
Akčný rádius dojazdu: 320 – 350 km
Typ motora: benzínový motor Maybach HL 42 TRKM
Výkon motora: 74,6 kW
Objem palivovej nádrže: 140 l
Výzbroj: 7,92 mm univerzálny guľomet MG 34 alebo MG 42, 9 mm samopal MP 38 alebo MP 40
Palebný priemer pre guľomet: 4 600 (od roku 1944 – 2010) nábojov
Palebný priemer pre samopal: 192 (od roku 1944 – 1024) nábojov
Typ rádiostanice: Fu.Spr.Ger. "a" alebo Fu.Spr.Ger. "f“
Opancierovanie čela korby: 14,5 mm
Opancierovanie bokov korby: 8 mm
Opancierovanie zadnej časti trupu: 10 mm
Opancierovanie striešky a dna korby: 5,5 mm

Text a foto: Mgr. Peter Holík VHÚ – VHM Piešťany – Múzejné oddelenie Svidník
 

Fotogaléria

Aktualizované:
Vypublikované:
Návrat na začiatok stránky