mjr. gšt. Dušan Jamriška
„Z núdze cnosť'“
Narodil sa 21. septembra 1903 v obci Mošovce. Po ukončení miestnej ľudovej školy a Reálneho gymnázia v Banskej Bystrici (1916 - 1920) úspešne vyštudoval na Vyššej priemyselnej škole strojníckej v Košiciach odbor strojárstva (1920 - 1924). Vinou ťažkej sociálnej situácie (mal ešte 4 bratov a 3 sestry) sa počas štúdia rozhodol, že po absolvovaní vstúpi do armády. Už v októbri 1924 bol tak odvedený k ženijnému pluku 3 v Komárne. V polovici augusta 1926 bol v hodnosti poručíka pechoty vyradený z Vojenskej akadémie v Hraniciach a v nasledujúcom roku absolvoval aj Aplikačnú Školu delostrelectva v Olomouci. V období rokov 1927 - 1933 stihol prejsť rôznymi odbornými vzdelávacími kurzami, okrem iného jazdeckým, lyžiarskym a spojovacím. V rámci československej brannej moci zastával viacero nižších štábnych funkcií - od spravodajského dôstojníka a pobočníka veliteľa delostreleckého pluku 201, cez veliteľa delostreleckého oddielu 253 v Jičíne (od decembra 1936 už v hodnosti kapitána delostrelectva), až po mobilizačného referenta pluku a veliteľa batérie.Dôstojník slovenskej brannej moci
V marci 1939 bol prijatý do slovenskej brannej moci a vo vojne s Maďarskom ustanovený za veliteľa delostrelectva 17. pešej divízie v Prešove. Po jeho zrušení vykonával rutinnú posádkovú službu v rámci prešovského delostreleckého pluku 3. Vo februári 1940 ho prijali na Vysokú vojnovú školu (VVŠ) v Bratislave, na oddelenie generálneho štábu a o mesiac nato ho povýšili na majora delostrelectva. Po útoku na ZSSR bol ustanovený za náčelníka štábu 2. divíznej oblastí v Prešove a neskôr pôsobil ako zástupca veliteľa delostrelectva Zaisťovacej divízie v Drohobyczi (júl - august 1941). Tu sa podieľal na strážení železničných a cestných komunikácií a dôležitých objektov. Po ukončení VVŠ v polovici februára 1942 odišiel späť k Zaisťovacej divízii (marec - október 1942), tentoraz ako prednosta osobného, resp. od júna materiálneho oddelenia divízneho štábu. Na Ukrajine sa usiloval podporovať domáce obyvateľstvo a vyhýbať sa perzekúciám. Prvého januára 1943 bol prijatý do skupiny dôstojníkov generálneho štábu a opäť určený za náčelníka štábu prešovskej 2. divíznej oblasti, kde súčasne riadil aj organizačné a mobilizačné oddelenie. Od decembra 1943 do augusta 1944 slúžil v Taliansku ako náčelník štábu Technickej brigády, resp. reorganizovanej 2. technickej divízie. O vypuknutí Povstania sa dozvedel až po návrate domov a dobrovoľne sa prihlásil na veliteľstve povstaleckej armády. Vojenské ústredie ho 6. septembra 1944 poverilo velením posádky v Dolnom Kubíne.Povstalecká epopeja
Po zhromaždení všetkých dostupných síl na oravskom smere výrazne prispel k zvýšeniu ich bojovej morálky a už 8. septembra 1944 v priestore Krivá - Podbiel razantným a energickým protiútokom zahnal nemecké jednotky. Obranné postavenie sa mu darilo držať až do 13. septembra 1944, keď bol zároveň oficiálne určený za veliteľa samostatnej vojenskej skupiny "Orava". Vyznamenal sa i v ďalších bojoch, o Brestovú, Dolný Kubín, najmä však o Studenú dolinu a priestor Párnica - Lučivná - Zázrivá, kde ako veliteľ obranného úseku úspešne odolával nemeckým útokom takmer 3 týždne. So zvyškami skupiny prešiel začiatkom októbra 1944 do Ľupčianskej doliny, kde sa pripojil k VI. taktickej skupine. Dňa 10. októbra 1944 bol určený za pobočníka veliteľa III. taktickej skupiny, pričom štyri dni nato prevzal samotný štáb skupiny. Patril k spoluorganizátorom odboja na západnom, juhozápadnom, juhovýchodnom a južnom úseku povstaleckého frontu, predovšetkým na prístupoch k Zvolenu od Krupiny, Žarnovice, Lučenca a Banskej Štiavnice. Skupina musela za namáhavých bojov neustále ustupovať, pričom vo fáze prechodu na boj v horách osobne pripravoval harmonogram presunov a rozmiestnenia jednotiek. Po prechode Povstania do hôr zodpovedal za štáb až do konca novembra 1944. Do apríla 1945 sa ukrýval v Mošovciach a Turčianskych Tepliciach. Na veliteľstve 4. čs. samostatnej brigády v ZSSR sa hlásil 11. apríla 1945 a o týždeň bol ustanovený za náčelníka štábu 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády.Dôstojník obnovenej čs. brannej moci
Po vojne zastával viacero vyšších veliteľských a štábnych funkcií, keď postupne pôsobil ako náčelník štábu 2. pešej divízie v Banskej Bystrici a VII. armádneho zboru v Trenčíne (od októbra 1946 v hodnosti podplukovníka gšt.). Krátko účinkoval aj na Vysokej Škole válečnej v Prahe ako profesor všeobecnej taktiky, kým nebol v januári 1947 ustanovený do funkcie prednostu kabinetu úradu štátneho tajomníka na MNO, Jána Lichnera. Z ďalších významnejších funkcií zastával post náčelníka štábu IV. armádneho zboru v Brne a veliteľa 7. pešej divízie v sliezskej Opave. V rámci svojej vojenskej kariéry dosiahol hodnosť plukovníka gšt. (povýšený 19. februára 1947). Ako politicky nespoľahlivého ho postupne preraďovali do funkcií nezodpovedajúcich jeho kvalifikácii a skúsenostiam, až ho v septembri 1951 vyradili do výslužby. Pracoval v Martine ako fakturant Stredoslovenských stavieb (1951 - 1954), neskôr ako strojársky referent montážnej skupiny v teplárňach a robotník ZŤS (1954 - 1965). Od roku 1966 bol na dôchodku, zomrel 10. októbra 1979 v Sučanoch.Text: Mgr. Alex Maskalík, PhD.
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.11/2012
