Nemecký tank z „Tankového taranu“

Stredný tank Panzerkampfwagen IV (Pz Kpfw IV) bol jedným z mála nemeckých tankov, ktorý sa vyrábal počas celého priebehu 2. svetovej vojny. Predstavoval základný bojový prostriedok nemeckých tankových divízií a postupne sa počas vojny stal najviac zastúpeným tankom v nemeckej výzbroji. V roku 1934 definovala výzbrojová služba nemeckej armády požiadavky na vývoj nového typu tanku, ktorý mal tvoriť základnú výzbroj niekoľkých tankových rôt nemeckých tankových práporov. Na základe jednotlivých stanovených špecifikácií predstavili svoje prototypy dovedna tri firmy. Firma Rheinmetall-Borsing navrhla prototyp VK 2001 (Rh), firma MAN prišla s prototypom VK 2002 (MAN) a napokon firma Krupp predstavila prototyp VK 2001 (K). Po zhodnotení týchto predstavených prototypov bol ďalší vývoj tanku zverený firme Krupp. Prvé tanky sa tak začali vyrábať v roku 1936 v magdeburskom závode Krupp-Grusonwerke pod označením Pz Kpfw IV Ausführung (Ausf) A, ktoré boli tiež známe pod označením SdKfw 161. Tento model sa vyrábal do roku 1937. V priebehu nasledujúcich rokov nasledovala postupne výroba ďalších typov tanku Pz Kpfw IV. (Pz Kpfw IV Ausf B – J). Tie sa neustále prispôsobovali novým bojovým požiadavkám, predovšetkým vzrastu výkonu nepriateľských protitankových zbraní. To sa odzrkadlilo hlavne na čoraz viac mohutnejšom opancierovaní nových tankov a na zlepšení a skvalitnení ich výzbroje a výkonu. Do výroby tankov typu Pz Kpfw IV sa postupne okrem firmy Krupp-Grusonwerk v Magdeburgu zapojili aj ďalšie dve montážne firmy: Vomag v Plavne a Nibelungenwerk v St. Valentine (Rakúsko). Všetky tri firmy mali zmluvy na výrobu kompletných tankov použiteľných v boji s tým, že veže a súčasti výzbroje boli poskytované ďalšími dodávateľmi. Firmy Krupp v Essene, Eisenwerke Oberdonau v Linci a Boehler v Kapfenbergu vyrábali pancierové pláty a taktiež odlievali a zvárali pancierové časti tankov. Firmy Maybach vo Friedrichshafene, Nordbau v Berlíne, MAN v Norimbergu a MBA v Nordhausene kompletizovali a testovali motory HL 120 TRM. Firma Zahnradfabrik Friedrichshafen mala tri prevádzky zapojené do výroby prevodoviek a viac ako desať firiem bolo zapojených do sériovej výroby kanónov typu Kw.K. kalibru 75 mm. Všetky typy tanku Pz Kpfw IV disponovali benzínovým dvanásťvalcovým vodou chladeným vidlicovým motorom Maybach HL120TRM, umiestneným v zadnej časti tanku. Výkon motora bol 220 kW pri 2600 ot./min. Zdvihový objem valcov motora bol 11 867 cm3. Motor tanku mal rozvody so zvislým usporiadaním ventilov s vačkovým hriadeľom umiestneným v jeho hlave, pričom bol ovládaný prostredníctvom šesťrýchlostnej prevodovky. Tank sa pohyboval prostredníctvom pásov, ktoré mali šírku 380 mm a 400 mm dlhé spojky. Pohotovostná hmotnosť tanku predstavovala 25 ton a bola rozložená na 8 zdvojených pojazdných kolesách s gumovými obručami, ktoré sa nachádzali na každej strane v dolnej časti. Vždy dve dvojice z týchto kolies na každej strane boli súčasťou jedného vozíka so spoločným závesom odpruženým na štvrťeliptických listových perách. Tank sa uvádzal do pohybu prostredníctvom diferenciálu s riadenou uzávierkou poháňajúcou predné hnacie kolesá. Pohyb tanku bolo možné zastaviť pomocou mechanických bŕzd.

Typickým predstaviteľom radu Pz Kpfw IV bol tank s typovým označením Pz Kpfw IV Ausf F2 (od októbra 1942 premenovaný na Pz Kpfw IV Ausf G). Tento typ tanku mal už zváranú korbu a vežu, pričom opancierovanie korby dosahovalo hrúbku od 10 mm (vrchná a spodná strana korby) až do 80 mm (predná strana korby), opancierovanie veže malo hrúbku od 10 mm (vrchná strana veže) do 50 mm (predná strana veže), a opancierovanie predného štítu kanónu malo hrúbku 50 mm. V apríli 1943 pribudli z dôvodu zvýšenia ochrany pred sovietskou protitankovou paľbou po oboch stranách korby a taktiež okolo bokov a zadnej strany veže prídavné pancierové pláty. Hlavnú výzbroj tanku tvoril najskôr dlhý kanón Kampfwagen (Kw.K.) 40 L/43 kalibru 75 mm s dvojkomorovou úsťovou brzdou. V apríli 1943 bol nahradený dlhším kanónom Kw.K. 40 L/48. Tento typ kanóna bol celkom presnou zbraňou, prostredníctvom ktorej bolo možné zasiahnuť stanovený cieľ prvou ranou až na vzdialenosť jedného kilometra. Taktiež umožňoval posádkam používať širokú škálu streliva, vrátane kumulatívnych, dymových, protipancierových, podkalibrových a trhavých nábojov. Navyše kratšie a širšie nábojnice streliva používaného týmto typom kanóna podstatne zjednodušili jeho nabíjanie v obmedzenom priestore veže a zároveň tým bolo umožnené aj zvýšenie počtu munície, ktorá bola vezená v zásobníkoch vo vnútri tanku. Kanón bol zabudovaný na otočnom čape spoločne so štítom do prednej steny veže. Motorický pohon pomocou elektrického generátora zaisťoval otáčanie veže o 360°, pričom v prípade núdze sa dala veža otáčať aj manuálnym spôsobom. Vo veži bol napravo od kanóna súosovo umiestnený guľomet MG 34 kalibru 7,92 mm, pričom takú istú zbraň mal k dispozícii aj guľometník v prednej časti tanku. Celková zásoba munície pre kanón činila 87 nábojov, ktoré boli uložené v kovovom zásobníku na boku bojového priestoru tanku alebo v zásobníku na podlahe veže. Pre guľomety mohlo byť k dispozícii dohromady 3150 kusov munície uložených v zásobníkoch s nábojovými pásmi po 150 nábojov.

Posádku tanku tvorilo päť mužov. Veliteľ, strelec a nabíjač mali svoje miesta vo veži tanku, vodič a radista – guľometník mali svoje miesta v prednej časti jeho korby. Vo vrchnej časti korby boli nad vodičom a radistom vstupné poklopy. Pred vodičom sa na prednej strane korby nachádzal odklopný priezor. Navyše po oboch stranách korby boli umiestnené aj štrbinové priezory. Veliteľ tanku používal na vstup do vozidla poklop na veliteľskej kupole. Výhľad mu poskytovalo päť priezorov nachádzajúcich sa po obvode veliteľskej kupoly s navzájom sa prekrývajúcimi zornými poľami. Strelec a nabíjač vstupovali do tanku prostredníctvom poklopov umiestnených na oboch stranách veže. K dispozícii mali priezory na čelnej a bočných stenách veže, pričom strelec používal na lokalizovanie a zameriavanie cieľov obvykle teleskopický zameriavač T.Z.F.5f, ktorý mal 2,5-násobné zväčšenie a 24° zorné pole.

Posledný model Pz Kpfw IV Ausf J sa od ostatných modelov odlišoval absenciou pomocného elektrického generátora na zadnej strane korby, prostredníctvom ktorého sa vyrábal elektrický pohon slúžiaci na otáčanie veže. Po odstránení elektrického pohonu bolo prerobené ručné ovládanie veže na dvojpolohové, a to pre jej rýchlejší a pomalší pohyb, čím sa celkovo zjednodušilo jej ovládanie. Okrem toho namiesto doterajšieho výfuku s tlmičom valcovitého tvaru boli na zadnú stranu korby inštalované dve výfukové rúry, ktoré smerovali šikmo hore.

Jedným zo základných cieľov pri budovaní tankového vojska v rámci československej armády v prvých povojnových rokoch bolo jeho naplnenie potrebným materiálom, obrnenými vozidlami nevynímajúc. V pôvodnom pláne sa koncom roka 1945 počítalo so zhruba 630 tankami. V skutočnosti malo tankové vojsko k dispozícii len polovicu z tohto plánovaného stavu. Chýbajúce tanky bolo potrebné doplniť. To však predstavovalo zložitý proces, keďže ani očakávané dodávky tankového materiálu z vtedajšieho ZSSR a z Veľkej Británie by spomínaný problém okamžite nevyriešili. Z toho dôvodu odovzdalo MNO zástupcom Sovietskej armády žiadosť o uvoľnenie nemeckej trofejnej techniky uloženej v Michalovciach pre potreby armády. Po kladnom vybavení tejto žiadosti bola následne vytvorená aj materiálna skupina pri VII. odbore MNO, ktorá mala spolu so zástupcami tankového vojska vykonávať od roku 1946 zber nemeckej trofejnej techniky na území vtedajšej republiky. Na základe kladne vybavenej žiadosti a činnosti spomínanej skupiny sa v Sklade tankového materiálu v Miloviciach podarilo koncom leta 1947 sústrediť 102 tankov Pz Kpfw IV. Z toho bolo 80 kusov opraviteľných. Generálne opravy týchto tankov sa mali vykonávať v Autozbrojovke č.1 Přelouč, ale vzhľadom na jej nedostatočné kapacity MNO rozhodlo, že opravy sa budú prevádzať vo firme ČKD Praha – závod Libeň. Prvých 10 tankov sa podarilo opraviť začiatkom marca 1948. Ďalšie 4 tanky boli opravené koncom júna 1948. V rozpätí mesiacov september až november 1948 prešli tieto opravené tanky rôznymi skúškami. Pri nich sa ukázalo, že vážnou slabinou vozidiel bolo ich riadenie. Preto špecialisti z VTÚ (Vojenský technický ústav) navrhli vybaviť tieto tanky riadením systému z ČKD, čím by sa zvýšila hodnota a technická životnosť jednotlivých tankov. Táto alternatíva však bola odmietnutá s odôvodnením, že tieto tanky tvoria iba dočasné provizórium, ktoré bude nahradené novou technikou, a preto by to znamenalo zbytočnú finančnú investíciu. Od júla do decembra 1948 bolo následne opravených 24 tankov a napokon do 20. decembra 1949 bola dokončená oprava ďalších 44 kusov. Ku dňu 31. decembra 1949 malo tankové vojsko k dispozícii spolu 82 tankov Pz Kpfw IV, z toho 21 z modelu Ausf G, 43 modelu Ausf H a 18 modelu Ausf J. Všetky vozidlá bez ohľadu na model dostali typové označenie „stredný tank T-40/75“. Z organizačného hľadiska mali byť stroje T-40/75 začlenené do jednotiek tankov priamej podpory. V skutočnosti však boli na jar 1949 pridelené do výzbroje IV. práporu 23. tankovej brigády, ktorý bol vytvorený 15. septembra 1948 v Miloviciach. Následne od decembra 1949 predstavovalo 80 kusov týchto tankov výzbroj 1. tankového pluku, ktorý vznikol 15. apríla 1949 rozšírením IV. práporu 23. tankovej brigády v Miloviciach a v auguste 1949 bol presunutý do Strašíc. Zvyšné dva tanky dostal skúšobný oddiel tankového vojska, ktorý tvoril súčasť tankového učilišťa v Dědiciach. V prvej polovici 50. rokov boli tanky T-40/75 postupne, v súvislosti s procesom zavádzania nových tankov typu T-34/85 do výzbroje armády, sťahované do skladov nedotknuteľných zásob v posádkach Olomouc, Vyškov na Morave, Martin a Kežmarok. V nich vydržali až do roku 1959, keď boli definitívne vyradené z výzbroje armády. Ešte predtým v  roku 1955 bolo 45 kusov tankov T-40/75 vyvezených do Sýrie. Okrem toho bolo 16 kusov po vyradení rozobratých na náhradné diely. Tri kusy tohto typu tanku v súčasnosti slúžia ako muzeálne exponáty. Jeden z nich sa nachádza vo Vojenskom technickom múzeu v Lešanoch v Českej republike, ďalší je súčasťou zbierok Múzea SNP v Banskej Bystrici a napokon tretím z nich disponuje VHM-MO Svidník. Ostatné tanky tohto typu boli po vyradení pravdepodobne zošrotované.

Stredný tank Panzerkampfwagen IV (T-40/75) s prírastkovým číslom 75/68 je súčasťou zbierky VHM – MO Svidník (Vojenské historické múzeum – Múzejné oddelenie Svidník) s názvom Tanky a obrnená technika. Tank bol do zbierok vtedajšieho Dukelského múzea oficiálne získaný v podobe prevodu 24. septembra 1968 z Východného vojenského okruhu Trenčín. Exponát je spolu s tankom T-34/85 aktuálne súčasťou tzv. „Tankového taranu“. Ten sa nachádza na rázcestí Kapišová a predstavuje dva do seba vklinené tanky umiestnené na kamennom podstavci. Celý tento objekt symbolizuje tankové boje, ktoré prebiehali v oblasti zvanej „Údolie smrti“ v dňoch 25. – 27. októbra 1944.

Takticko-technické údaje:

Fotogaléria