Plukovník tankového vojska Ján MALÁR
Narodil sa 24. 10. 1900 v Itzlingu (dnes štvrť Salzburgu), Rakúsko. V r. 1912 – 1916 študoval na gymnáziu v Šoproni, 1916 – 1918 v Učiteľskom ústave v Šoproni a 1919 – 1920 v Učiteľskom ústave v Modre, kde 15. 7. 1920 maturoval. Po ročnej praxi v školstve nastúpil dňa 12. 10. 1920 na vojenskú prezenčnú službu v 2. batérii horského delostreleckého pluku 201 v Nemeckej Ľupči. 31. 12. 1920 bol prijatý do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave ako vojenský akademik. Na poručíka jazdectva ho vymenovali 1. 9. 1922 v jazdeckom pluku 3 v Komárne. Dňa 1. 10. 1922 bol odvelený do aplikačnej školy dôstojníkov jazdectva v Hodoníne a 1. 1. 1924 do aplikačnej školy dôstojníkov telegrafného vojska v Kutnej Hore. 1. 8. 1924 bol ustanovený do funkcie spojovacieho dôstojníka jazdeckého pluku 3 v posádke Stará Ďala (dnes Hurbanovo). Od 1. 6. 1925 veliteľ čaty v Komárne. Na nadporučíka jazdectva bol povýšený 3. 12. 1926. Dňom 1. 4. 1927 bol premiestnený do 3. eskadróny v Lučenci, v polovici augusta 1928 do 5. eskadróny v Komárne a na konci októbra 1928 do cyklistickej eskadróny v Nových Zámkoch ako jej dočasný veliteľ. V januári 1929 absolvoval armádny plynový kurz vo Vojenskom chemickom ústave v Olomouci. Po návrate do Nových Zámkov vykonával funkciu veliteľa čaty a dočasného veliteľa cyklistickej eskadróny. Od 2. 4. do 30. 9. 1929 vykonal stáž v eskadróne obrnených automobilov v Miloviciach a po návrate z nej bol ustanovený znova na funkciu veliteľa čaty. Od 2. 1. do 20. 6. 1930 absolvoval odborný automobilový kurz v Prahe. Na kapitána jazdectva bol povýšený 28. 10. 1930. Od 15. 12. 1930 do 31. 1. 1931 pôsobil ako učiteľ kurzu vodičov vojenských vozidiel v Trenčíne a od 24. 3. 1931 do 14. 9. 1933 ako učiteľ vodičov motocyklov v Nových Zámkoch. 15. 9. 1933 bol premiestnený do 3. eskadróny obrnených automobilov v Bratislave na funkciu veliteľa čaty. O dva roky neskôr – 15. 9. 1935 ho premiestnili do Pluku útočnej vozby 3 v Martine a ustanovili za technického pobočníka veliteľa. Od 15. 9. 1936 slúžil na Vysokej škole válečnej v Prahe ako pridelený dôstojník – učiteľ jazdy a profesor maďarčiny na Vysokej škole válečnej a Vysokej intendačnej škole. Tu bol 1. 10. 1936 povýšený na štábneho kapitána jazdectva. Od 1. 1. 1938 bol zaradený ako dočasný veliteľ pomocnej eskadróny Vysokej škole válečnej.
Po rozbití ČSR bol prevzatý do slovenskej armády a 22. 3. 1939 ustanovený za dočasného veliteľa vojenského žrebčinca v Horných Motešiciach. Dňa 18. 4. 1939 sa stal veliteľom jazdeckej koruhvy 3 v Humennom, od 15. 5. 1939 bol veliteľ jazdeckého priezvedného oddielu 3 v Michalovciach. 17. 5. 1939 bol povýšený na majora jazdectva. Ťaženia proti Poľsku sa zúčastnil od 17. do 20. 9. 1939. Od 30. 9. 1940 pôsobil ako veliteľ v remontnom výcvikovom stredisku v Liptovskom Mikuláši. Po vstupe Slovenskej republiky do vojny proti ZSSR odišiel 20. 8. 1941 do poľa k Rýchlej divízii ako veliteľ cyklistického práporu. Od 16. 10. 1941 bol veliteľom jazdeckého priezvedného oddielu Zaisťovacej divízie. Dňom 1. 1. 1942 bol povýšený na podplukovníka jazdectva. Na Slovensko sa vrátil 8. 4. 1942 a opäť prevzal funkciu veliteľa Strediska pre výcvik remont. O tri mesiace neskôr znova odišiel na východný front ako prednosta vozatajskej správy Rýchlej divízie, s ktorou sa zúčastnil bojov od Rostova po predhorie Kaukazu. Po návrate na Slovensko (7. 12. 1942) ďalej pôsobil vo svojej pôvodnej funkcii v Liptovskom Mikuláši. Od 23. 7. do 15. 8. bol odvelený k III/5. oddeleniu VS (remontníctvo) do Trenčianskych Teplíc na prerozdelenie koní nakúpených v Záhrebe. Ilegálnym Vojenským ústredím bol určený za povstaleckého veliteľa v posádke Liptovský Mikuláš. Pod jeho velením sa Stredisko pre výcvik remont zapojilo do Povstania. Za účasť v Slovenskom národnom povstaní mu bola správnym rozhodnutím dňom 20. 10. 1944 odňatá hodnosť podplukovníka jazdectva a bol preložený do mužstva ako strelník.
Po vzniku Slovenského národného povstania sa stal príslušníkom 1. čs. armády na Slovensku, v ktorej do 6. 9. 1944 pôsobil ako veliteľ Strediska pre výcvik remont (5. 9. 1944 zabezpečoval jeho evakuáciu z Liptovského Mikuláša do Liptovskej Osady). 9. 9. 1944 bol ustanovený do funkcie veliteľa IV. taktickej skupiny („Muráň“), s ktorou viedol ústupové boje pri Zemianskych Kostoľanoch, Novákoch, Koši, Prievidzi a Handlovej. Po zranení odovzdal 15. 9. velenie IV. taktickej skupiny plk. pech. M. Markusovi a od 18. 9. 1944 opäť prevzal velenie nad Strediskom pre výcvik remont, riadil jeho postupnú evakuáciu do Kokavy n. Rimavicou, Lomu, Ľubietovej a Seliec. 27. 10. 1944, po likvidácii Strediska pre výcvik remont ustúpil do hôr. 29. 10. 1944 bol zajatý nemeckými jednotkami na Veľkej Chochuli (Prašivá), odvedený do Liptovskej Osady, odtiaľ odtransportovaný do Ružomberka a 31. 10. 1944 do Bratislavy, kde bol väznený do polovice decembra. Potom spolu so 41 slovenskými dôstojníkmi odvezený do zajateckého tábora v Kaisersteinbruchu – Stammlager M – XVII A. Od 2. 2. 1945 v zajateckom tábore Oflager IV E v Altenburgu, kde bol 15. 4. 1945 oslobodený americkými jednotkami.
Po návrate na Slovensko bol 6. 6. 1945 prijímacou komisiou Slovenskej národnej rady prijatý do čs. armády a pridelený na Veliteľstvo západnej oblasti. 21. 6. 1945 bol ustanovený za veliteľa tankových a mechanizovaných jednotiek Vojenskej oblasti 4. Od 1. 9. 1945 pôsobil ako správca firmy Apollo – rafinéria minerálnych olejov, účastinná spoločnosť v Bratislave, od 24. 9. 1945 ako dočasný veliteľ 14. tankovej brigády v Martine. 17. 10. 1945 bol ustanovený za veliteľa tankového vojska Vojenskej oblasti 4 v Bratislave. 1. 4. 1946 bol povýšený na plukovníka tankového vojska. 25. 4. 1946 bol určený za dočasného veliteľa posádky v Bratislave a 6. 5. 1946 odvelený k čs. presídľovacej komisii v Budapešti. Od 15. 8. 1947 bol oblastným inšpektorom Brannej výchovy Vojenskej oblasti 4. Dňom 1. 11. 1949 nastúpil na dovolenku s čakaním, 10. 1. 1950 zaistený a uväznený. Dňa 1. 5. 1950 bol preložený do zálohy, od 5. 6. 1950 do 19. 7. 1951 internovaný v Tábore nútených prác Mírov. 3. 11. 1950 mu bola odňatá hodnosť plukovníka tankového vojska a bol preložený do počtu mužstva ako vojak v zálohe. Po prepustení pracoval ako robotník a technický úradník. V roku 1958 bol znovu stíhaný v súvislosti s procesom proti Dr. I. Karvašovi a spol., odsúdený na 9 rokov. Po amnestii v r. 1960 pracoval vo Zväze invalidov ako elektroinštalatér. V r. 1968 bol súdne rehabilitovaný. Po roku 1989 bol rehabilitovaný v pôvodnej vojenskej hodnosti. Zomrel 6. 2. 1992 v Bratislave.
Text: plk. v. v. doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc., VHÚ – OVHV
Foto: VHÚ – VHA Bratislava
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 156-157. ISBN 978-80-89523-20-7.
