Podmaršal Ján Andrej Beňovský

Do povedomia viacerých generácií širokej verejnosti sa rod zapísal predovšetkým vďaka grófovi Móricovi Beňovskému (1746 – 1786). Nemenej významným, ba z vojenského hľadiska nepochybne dôležitejším predstaviteľom rodu bol barón Ján Andrej Beňovský, používajúci predikát z Beňova a Urbanova. Zo základnej genealogickej tabuľky Beňovských, ktorú v monumentálnej viaczväzkovej práci o uhorských šľachtických rodoch a ich erboch uverejnil ešte v druhej polovici 19. storočia Ivan Nagy, vyplýva, že Ján Andrej a Móric boli prvostupňoví bratranci. O ich vzájomných kontaktoch však nie sú známe žiadne údaje.

Svedectvo vojenských spisov

Podľa dokumentov, ktoré sa zachovali vo Vojnovom archíve vo Viedni, Ján Andrej Beňovský sa narodil roku 1740. Ako miesto jeho narodenia sa viackrát uvádza Szerdahely, čiže Streda v Prešporskej stolici, čo môže byť buď dnešná Dunajská Streda, alebo Dolná Streda. Len v dobovej rukopisnej knihe (matrike) penzionovaných generálov sa ako jeho rodisko spomína Szakart, Pressburger Comitat, čo v prípade obce bude asi omyl alebo neidentifikovateľná skomolenina, pretože lokalita s takýmto názvom v Prešporskej stolici vtedy nejestvovala.
Zakrátko po vypuknutí tzv. sedemročnej vojny sa 17-ročný Ján Andrej Beňovský prihlásil ako dobrovoľník do Hallerovho (neskôr 31.) pešieho pluku. Od marca 1757 bojoval ako radový pešiak v Čechách, kde sa jeho pluk v zostave zboru maršala Dauna významne podieľal na porážke pruského vojska v bitke pri Kolíne 18. júna. Bolo to však krvavé víťazstvo, lebo napríklad len straty Hallerovho pluku v tejto bitke predstavovali 29 dôstojníkov a 757 príslušníkov mužstva, z toho 86 bolo mŕtvych. Ešte v tom istom roku pluk nasadili do bojov v Sliezsku a Prusku, kde aj Beňovský zakúsil trpkú porážku pri Leuthene (dnes Lutynia), keď pruský kráľ Fridrich II. 5. decembra rozdrvil na čele 35-tisícového vojska 65-tisícovú habsburskú armádu. Táto bitka vošla do vojenských učebníc ako ukážkový príklad uplatnenia a využitia kosého bojového šíku lineárnej bojovej zostavy.
Mladý Beňovský sa v bojoch nepochybne ukázal ako dobrý vojak, o čom svedčí skutočnosť, že 1. februára 1757 ho povýšili na podporučíka a 16. augusta 1760 na nadporučíka, takže sedemročnú vojnu zavŕšil vo funkcii veliteľa kompánie, čiže stotiny (roty). Veliteľom bataliónu, teda práporu, sa stal ako 27-ročný, keď bol povýšený na kapitána.

Štábny dôstojník a veliteľ granátnikov

Rok 1769 bol významným medzníkom v živote Beňovského, ktorý už v hodnosti majora prestúpil do 19. pešieho pluku Leopolda Pálfiho. Len mimochodom, v tomto pluku v rokoch 1756 – 1766 slúžil aj iný Ján Beňovský z Beňova. Začal ako zástavník a vystúpil zo služby v hodnosti nadporučíka. Bol to nielen menovec a príbuzný, ale aj rovesník Jána Andreja Beňovského. Uvedený rok 1769 bol medzníkom aj vo vývoji habsburskej armády. Práve vtedy jednotlivé pešie jazdecké pluky dostali poradové hodnostné čísla, ktoré sa okrem malých výnimiek udržali až do zániku monarchie roku 1918. Významnou organizačnou zmenou bola aj reorganizácia elitných pešiackych jednotiek – granátnikov. Dovtedy boli v každom pešom pluku dve granátnické kompánie. Z troch peších plukov vtedy vyňali vždy dve granátnické kompánie a sformovali ich do samostatných granátnických bataliónov, takže každý novopostavený samostatný batalión pozostával zo šiestich kompánií granátnikov.
Major Beňovský sa roku 1771 stal veliteľom 3. uhorského granátnického bataliónu. O dva roky neskôr armádne velenie ocenilo jeho organizačné a veliteľské schopnosti tým, že ho povýšilo na podplukovníka. V rokoch 1773 – 1775 mal 3. granátnický batalión garnizónu vo Viedni, kde schopný veliteľ granátnikov mal možnosť výraznejšie sa zapísať do pozornosti armádneho velenia i panovníckeho dvora. A tak, keď sa v novembri 1777 uprázdnil post veliteľa 31. pešieho pluku, 37-ročného Beňovského vymenovali za plukovníka a veliteľa pluku, v ktorom zhodou okolností práve pred 20 rokmi nastúpil na vojenskú službu ako radový vojak. Pre mnohých iných by to zaiste mohlo znamenať úspešné zavŕšenie kariéry. Beňovský však naďalej postupoval po priečkach funkcií a hodností.
Po vypuknutí vojny o bavorské dedičstvo sa podstatná časť 31. pešieho pluku na čele s Beňovským presunula roku 1778 v priebehu jedného mesiaca (od 1. apríla do 1. mája) zo Sedmohradska do Čiech. Na českom bojisku Beňovského pešiaci zostali až do ukončenia vojny bez toho, aby sa zúčastnili na nejakých vážnejších vojnových akciách. Na spiatočnej ceste do Sedmohradska sa pluk zastavil vo Viedni a Laxenburgu, kde sa 8. júna 1779 zúčastnil na slávnostnej vojenskej prehliadke pred Máriou Teréziou a cisárom Jozefom II.

Člen cisárskej generality

V máji 1784 plukovníka Beňovského poverili velením 53. pešieho pluku, ktorý sídlil v Osijeku. O necelé dva roky, vo februári 1786, bol Beňovský vymenovaný za generálmajora a ustanovený do funkcie veliteľa brigády a posádky v sedmohradskom meste Alba Iulia. Ako veliteľ brigády si úspešne počínal vo vojne proti Osmanskej ríši v rokoch 1787 – 1791. Po jej skončení sa nakrátko opäť ujal svojej funkcie posádkového veliteľa v Alba Iulii. Dlho sa tam však nezdržal, lebo po vypuknutí prvej koaličnej vojny roku 1792 bol generál Beňovský na základe rozkazu cisára Františka II. prevelený na bojisko v Nizozemsku.
Po víťaznej bitke pri Valme 20. septembra 1792 sa francúzskej armáde podarilo vytlačiť habsburské a pruské vojsko zo severného Francúzska. Vďaka použitiu novej taktiky kolón a rozptýlených strelcov proti lineárnej bojovej zostave Francúzi zvíťazili v novembri 1792 v bitke pri Jemmapes a otvorili si cestu do dnešného Belgicka a Porýnska. Francúzska armáda postupovala na všetkých smeroch. Zmocnila sa Nice a Savojska, takmer celého Porýnska, ako aj Mohuča a Frankfurtu nad Mohanom.
Francúzske úspechy pretrhla až bitka pri Neerwindene 18. marca 1793. Na prenikavom víťazstve habsburskej armády sa nemalou mierou podieľali aj uhorské pluky: 33. a 34. peší pluk a Esterháziho (neskôr 3.) husársky pluk, V niekoľkohodinovom boji sa vyznamenali najmä husári, ale v bodákovom útoku aj pešiaci. Mužstvo týchto troch plukov, ktoré v bitke stratili takmer štvrtinu či pätinu mužov, tvorili prevažne Slováci. Tuhé boje však pokračovali aj nasledujúci deň, keď sa zboru pod velením podmaršala Jána Andreja Beňovského podarilo vytlačiť pozviechané francúzske vojská z Wommersonu a Hackendovenu. Porazený francúzsky generál Dumouríez bol obvinený zo zrady revolúcie a gilotíne sa vyhol len dezerciou k habsburskej armáde.

Veľká pocta

Roku 1794 sa podmaršal Ján Andrej Beňovský stal majiteľom 31. pešieho pluku. Bol to prejav veľkej cti zo strany panovníckeho dvora, akej sa dostalo len zopár slovenským rodákom. 1. mája 1795 bol Beňovský po 38 rokoch služby preložený do penzie. Väčšinu času potom žil v Bratislave a krátko aj v sedmohradskej Sibini (Sibiu). Podľa matriky o penzionovaných generáloch mu erár vyplácal ročne 2 000 zlatých spolu s príplatkom 3 478 zlatých a 24 grajciarov z titulu majiteľa 31. pešieho pluku, ktorým zostal až do svojej smrti. Podmaršal Ján Andrej Beňovský zomrel vo veku 82 rokov v Bratislave 1. septembra 1822. Nebol ženatý a nemal ani žiadnych potomkov.

Text: doc. PhDr. Vladimír Segeš, PhD., VHÚ Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.2/2010