Preskočiť na hlavný obsah Preskočiť na bočnú lištu

Podplukovník gšt. Ing. Andrej BÚRIK

Aktualizované:
Ing. Andrej BÚRIK (1913 – 1989)
Ing. Andrej BÚRIK (1913 – 1989)

Len máloktorý z povstaleckých veliteľov mal v priebehu SNP viac absolvovaných priamych bojových akcií ako štábny kapitán Búrik. Nová Lehota, Hronská Breznica, Prochoť, Stará Kremnička či Lieskovec – to je len niekoľko stredoslovenských obcí, v blízkosti ktorých zviedli povstalecké jednotky pod jeho velením s nepriateľom ťažké a urputné boje.
Andrej (uvádzaný tiež ako Ondrej) Búrik sa narodil 24. novembra 1913 v Dolnej Lehote (okres Brezno nad Hronom). Po skončení ľudovej školy vo svojom rodisku (1919 – 1923), meštianskej školy v Podbrezovej (1923 – 1928), absolvoval v Banskej Bystrici obchodnú akadémiu (1929 – 1933) a potom pracoval ako finančný úradník. Nástup na základnú vojenskú službu znamenal postupný obrat v jeho živote, ktorý mal byť od tej chvíle zasvätený armáde. Po absolvovaní SDZ pechoty v Levoči úspešne absolvoval aj Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave. V auguste 1938 sa tak ako vyradený poručík pechoty stal dôstojníkom z povolania. Následne vykonával v rámci peších plukov 32 a 30 (v Košiciach a vo Vysokom Mýte), resp. I. práporu hraničiarskeho pluku 19 v Těchoníne, základné funkcie – najprv ako mladší dôstojník pešej roty a tiež ako veliteľ čaty. Rozpad Československa ukončil jeho krátke pôsobenie v predmníchovskej armáde.
Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 bol prijatý do slovenskej brannej moci a nakrátko ustanovený za veliteľa náhradného práporu pešieho pluku 25 vo Zvolene, resp. výcvikovej roty vo výcvikovom stredisku v Dolnom Kubíne. Už na jeseň však prevzal velenie pešej roty pešieho pluku 5 v Nitre, s ktorou sa v septembri 1939 zúčastnil ťaženia v Poľsku. Bojový krst ohňom mu vyniesol nielen uznanie nadriadených, ale aj Pamätnú medailu. V uvedenom služobnom zaradení zotrval prakticky až do novembra 1940 (od augusta v hodnosti nadporučíka pechoty), keď bol premiestnený k Vojenskej akadémii do Bratislavy a ustanovený za veliteľa jej čaty ašpirantov. Po vstupe Nemecka do vojny proti Sovietskemu zväzu sa aktívne zúčastnil na východnom ťažení. Od júla až do augusta 1941 najprv v zostave slovenských rýchlych jednotiek krátko pôsobil vo funkcii veliteľa pešej roty, pričom súčasne vykonával aj post pobočníka veliteľa práporu. V období november 1942 až júl 1943 pre zmenu pôsobil v rámci motorizovaného pluku 20 Rýchlej divízie najprv ako veliteľ ženijnej roty a od apríla 1943 v hodnosti stotníka (t. j. kapitána) pechoty ako veliteľ pešieho práporu. Absolvoval ofenzívne operácie v priestore Gorjačeho Kľuča, ako aj náročné ústupové boje od kubánskeho Krasnodaru. Pomerne úspešné účinkovanie na východnom fronte mu postupne vynieslo vyznamenania Za Hrdinstvo II. a III. stupňa. Po návrate domov bol pridelený späť k Vojenskej akadémii, kde prevzal velenie čaty akademikov. Funkciu zastával až do vypuknutia SNP v lete 1944.   
Začiatkom septembra 1944 sa hlásil na veliteľstve 1. čs. armády na Slovensku, ktoré mu, vzhľadom na obsadenie všetkých veliteľských postov,  spočiatku prisúdilo rolu pobočníka veliteľa pluku. Po reorganizácii armády 9. septembra 1944 mu však pripadla funkcia veliteľa pešieho práporu 22 „Hornád“. V zostave III. taktickej skupiny sa útvar pod jeho velením zúčastnil úvodných bojov pri Handlovej, Novej Lehote, Hronskej Breznici, Kozelníku, Banskej Belej, Banskej Štiavnici, Lieskovci, Zolnej i Hrochoti. Do bojovej činnosti sa zapojil, keď sa skomplikovala situácia na dôležitom smere Handlová – Žiar nad Hronom. Koncom septembra 1944 zasiahol prápor aj v priestore Janovej Lehoty, kde bol však počas lokálneho útoku presilou rozbitý. Rozhodným a umným spôsobom viedol prápor aj počas následných ústupových bojov v priestore Hrochoť – Trubín. Zvyšky svojich vojakov sa mu nakoniec podarilo previesť do bezpečia, kde sa prápor po nevyhnutnej konsolidácii stal súčasťou bojovej podskupiny „Ipeľ“. Následne sa so zverenou jednotkou podieľal na prehradzovaní zvolenského smeru od Žiaru nad Hronom, pričom ťažké boje zvádzal v obrannom pásme Vieska – Ladomer – Lutila. Dňa 4. októbra sa pri Starej Kremničke neúspešne pokúšal zastaviť prenikajúcich Nemcov, lež pod tlakom silnejšieho nepriateľa musel znova ustúpiť. Prápor sa vyznamenal aj v bitke pri Jalnej, kde sa mu nápor Nemcov podarilo eliminovať. Nie však nadlho. Po generálnej nemeckej ofenzíve 18. októbra 1944 sa so svojimi vojakmi venoval už len zadržiavacím bojom v priestore Lieskovca, pričom po vojenskom potlačení SNP v ozbrojenom odpore pokračoval na Poľane. Od novembra 1944 pôsobil v rámci 2. čs. paradesantnej brigády ako spravodajský dôstojník, resp. veliteľ spravodajskej skupiny, ktorá operovala pod Ďumbierom. V polovici februára 1945 bol veliteľstvom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR oficiálne poverený funkciou prednostu spravodajského oddelenia 2. paradesantnej brigády a o mesiac nato povýšený na štábneho kapitána pechoty.
Po oslobodení krátko pôsobil na veliteľstve VIII. armádneho zboru v Banskej Bystrici ako prednosta operačného a výcvikového oddelenia a od augusta 1945 už ako veliteľ roty vojenských akademikov vo Vojenskej akadémii v Hraniciach (od októbra 1945 v hodnosti majora pechoty). V rokoch 1946 – 1948 bol frekventantom Vysokej školy válečnej v Prahe a po jej úspešnom ukončení preradený do stavovskej skupiny dôstojníkov generálneho štábu. V rokoch 1948 – 1949 absolvoval spravodajský kurz a kurz pre vyšších veliteľov železničného vojska, a v septembri 1949 poverený funkciou železničného traťového veliteľa v Bratislave a následne o tri mesiace povýšený na podplukovníka gšt. V októbri 1951 prevzal post náčelníka učebnej skupiny a súčasne profesora vojenskej dopravy na Železničnom učilišti v Pardubiciach a v auguste nasledujúceho roka post zástupcu náčelníka katedry vojenských železničných disciplín na Vojenskej technickej akadémii v Brne. Posledným jeho profesionálnym zaradením bola funkcia staršieho učiteľa vojenskej dopravy na vojenskej fakulte Vysokej školy železničnej v Prahe, do ktorej bol ustanovený v septembri 1953 (od júla 1954 v nej pôsobil v hodnosti plukovníka).
Do zálohy bol preradený koncom novembra 1958 v súvislosti s poslednou vlnou prepúšťania dôstojníkov Slovákov – bývalých príslušníkov slovenskej armády. Až do dôchodku pracoval ako výskumník Výskumného ústavu dopravného v Bratislave, resp. samostatný kontrolór a inžinier železničnej dopravy na Správe východnej dráhy v Bratislave.
 
Text: Mgr. Alexej MASKALÍK, PhD., VHÚ Bratislava
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.9/2011
Aktualizované:
Vypublikované:
Návrat na začiatok stránky