Polopásový obrnený transportér OT-810 „HAKO“
Po druhej svetovej vojne a aj v 50. rokoch 20. storočia slúžili obrnené transportéry najmä na prepravu živej sily a materiálu, výnimočne sa rátalo aj s plnením palebnej podpory vlastného roja. Najrozšírenejšie v tomto období boli v čs. armáde trofejné nemecké transportéry typu D7p a stredný obrnený transportér HKL-6a, ktoré slúžili až do roku 1958. Typ HKL-6p bol v obmedzenom množstve vo výzbroji ešte koncom roku 1960. Na plnenie požadovaných úloh, akými boli preprava bojujúceho roja (mechanizovaných a motorizovaných jednotiek) či spojenie a prieskum, však už tieto vozidlá v tom čase nepostačovali. Bolo to hlavne z dôvodu značného opotrebenia techniky a nedostatku náhradných dielov.
Situáciu mal zlepšiť vývoj obrneného transportéru domácej konštrukcie. Jednou z nových požiadaviek sa stala i možnosť hermetického uzavretia priestoru pre posádku. Vo výzbroji tak stále zostávali trofejné transportéry, ktoré boli v roku 1958 až do zavedenia nového transportéra nahradené nákladnými automobilmi T-805 a PV-3S. Technické chyby boli odstránené v roku 1956. Pri doplňujúcich vojskových skúškach v roku 1957 transportér vyhovel ako dopravný prostriedok pre strelecké, guľometné, mínometné, tarasnicové, chemické a ženijné družstvo. V roku 1957 predviedli v Mimoni možnosť improvizovanej úpravy transportéra na prevoz ranených alebo na jeho využitie ako práporného obväzišťa. Na tento účel poskytoval oproti automobilom značné výhody vďaka priechodnosti a pancierovej ochrane. Úprava dovoľovala prepravu piatich ležiacich alebo kombinovanú prepravu dvoch až troch ležiacich a štyroch až šiestich sediacich.
Príprava sériovej výroby pod označením OT-810 HAKO začala na jeseň v roku 1957. V tomto roku sa objavil aj návrh na zavedenie transportéra do výzbroje ČSĽA, ktorý bol schválený v roku 1958. V priebehu roka sa objavili problémy, ktoré ohrozovali výrobu plánovaných počtov. Rozhodnuté bolo (na základe konzultácií v Sovietskom zväze) prerušiť pokračovanie vlastného vývoja OT-810 v rámci vývojového strediska Turčianskych strojární v Martine. Nakoniec bola výroba OT-810 pridelená do Podpolianskych strojární v Detve, kde vyrábali stavebné stroje a nemali zatiaľ skúsenosti s výrobou obrnených transportérov. V polovici nasledujúceho roka bola ukončená overovacia séria 20 kusov vozidiel. Sériová výroba pokračovala pri rozsiahlej spolupráci s podnikmi ZKJV Dubnica, ZJVS Martin, SSP Kunovice a strojárne Prakovce.
Novšia československá verzia bola oproti nemeckej vybavená výkonnejším motorom T-928-3 s výkonom 88,3 kW, zdokonalené bolo aj smerové ústrojenstvo a vozidlo už bolo zvrchu uzavreté. Vybavené bolo strieľňami a otočná lafeta umožňovala upevniť univerzálny guľomet. Nahradené boli aj drahé a komplikované pásy. Nasledovala sériová výroba a v rokoch 1960 – 1962 bolo pre potreby ČSĽA nakúpených 1 120 ks vozidiel v základnom vybavení. Neskôr pribudlo aj 330 ks veliteľského typu OT 810/R2, ktorý bol zavedený do výzbroje ČSĽA v roku 1962. Na rozdiel od základnej verzie OT-810 konštruovanej v podniku Tatra Kopřivnice, veliteľský „rádiovoz“ vznikal v začínajúcej konštrukčnej kancelárii PPS Detva v spolupráci s konštruktérmi Tesla Pardubice. Postupne s príchodom modernejších transportérov boli niektoré upravené pre opravárenskú (tankovú a automobilovú) službu ako technická pozorovateľňa s určením na technické pozorovanie bojiska, vyhľadávanie poškodenej techniky a pre organizovanie odsunov i opráv. Niektoré transportéry boli upravené aj pre delostrelecký prieskum ako pohyblivé delostrelecké pozorovateľne. Obmedzený počet OT-810 bol (pravdepodobne v druhej polovici 60. rokov) upravený aj na verziu stíhača tankov označovaného ako OT-810D, ktorého vyzbroj dopĺňal 82 mm bezzáklzový kanón vzor 59. Transportér mohli využívať i chemici pri výcviku družstva chemického a radiačného prieskumu. Na tento účel ho nebolo nutné nijako špeciálne upravovať, pretože materiál obsluhy sa ukladal do vozidla v debnách. Po zavedení osvetľovacích rakiet Flg 5000/M a Flg 5000/M68 do výzbroje sa obrnený transportér OT-810 špeciálne upravoval na ich prevoz. ČSĽA začala vyraďovať tieto transportéry z výzbroje postupne od roku 1982. V januári 1993 v rámci delenia bývalej čs. armády prevzala stanovený počet OT-810 do svojej výzbroje i Armáda SR. Tá ich následne vyradila a po takmer 32-ročnom používaní boli zlikvidované. Vo VHM Piešťany môžu návštevníci vidieť okrem základnej verzie OT-810 i veliteľský transportér OT-810/R2.
Použitá literatúra:
VHM – Mo Piešťany, Zbierka č. VI – Tanky a obrnená technika, TOT 9, Transportér obrnený OT-810, katalogizačný záznam.
BÍLEK, Jiří a kol. Historie československé armády 7. Československá lidová armáda v koaličních vazbách Varšavské smlouvy. Praha : MO ČR – AVIS, 2008, 257 s. ISBN 978-80-7278-472-1.
DORT, Vladimír. Radiační a chemický průzkum na OT-810. In: Bojová příprava. 1963, roč. 13, č. 6, s. 17 – 18.
DUBÁNEK, Martin. Lafetace výzbroje na OT-810. In: Střelecká revue. 2009, roč. 41, č. 1, s. 81 – 83. ISSN 0322-7650.
JUNGR, Vladimír. Technické zabezpečení motostrelecké divize. In: Vojenská mysl. 1969, roč. 13, č. 2, s. 46 – 54.
KOČÁREK, Jaromír. Od „Hakla“ cez BVP po Tatrapan. In: Apológia. 1994, č. 9, s. 14 – 15.
KOČÍ, Jaroslav – KRČMÁŘ, Vladimír. Využití obrněného transportéru k odsunu raněných. In: Týl a zásobovaní. 1961, roč. 11, č. 7, s. 424 – 427.
KOČÍŘ, Stanislav. Osvětlovací prostředky a noční bojová činnost. In: Bojová příprava. 1981, č. 8, s. 25 – 28.
Jak cvičit v nových podmínkách. In: Chemik. 1961, roč. 3, č. 5, s. 121 – 131.
ŠTEFANSKÝ, Michal. Niektoré problémy zbrojnej výroby v Československu v rokoch 1955 – 1962. In: Vojenská história. 2011, roč. 15, č. 4, s. 65 – 78. ISSN 1335-3314.
TURZA, Peter. Vojenské zbrane a technika pozemných vojsk ČSLA v druhej polovine 50. rokov. In: Sborník studijních materálů katedry Dějin válek a vojenského umění, 1988, č. 9, s. 81 – 129.
TURZA, Peter. Obrnený transportér OT-810. In: Vojenská história. 2009, roč. 13, č. 1, s. 92 – 96. ISSN 1335-3314.
ZUPKO, Štefan – ZUPKO, Juraj. Obrnená technika 1944 – 2001. Bratislava : Magnet Press, 2002, 135 s. ISBN 80-968073-8-2.
Text/Foto: Mgr. Tomáš Hanich, VHÚ – VHM
